„Hororizonty“ všedného dňa

  • Recenzované dielo

    Smiešna osobná dráma
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/06
  • Autor recenzie

    Jaroslava Šaková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Sú knihy, ktoré pokračujú v línii vytýčenej pred nimi, a sú také, ktoré túto líniu dosť značne ignorujú a vytvoria si vlastné pravidlá. Smiešna osobná dráma Terézie Šimovej obsahuje obe spomenuté charakteristiky – ignoranciu aj kreativitu, a to v najlepšom možnom pomere. Na záložke sa dočítame, že je to dielo napísané „s nadhľadom mladosti“, a pritom tá mladosť je tam možno aj navyše. Je to dielo napísané s nadhľadom. Bodka. Mladosť zo Šimovej riadkov vystupuje na každom kroku, ale nijako ich nedefinuje. Keď sa zamyslíme nad cieľovkou tejto knihy, k jednoznačnej odpovedi sa zrejme nedopracujeme. Nie sú to len mladí ľudia, ktorí pracujú v korporáciách alebo v papierňach. Nie sú to len tie korporácie a papierne, o ktoré tu ide. Môžete si za ne zameniť akýkoľvek trvalý pracovný pomer alebo letnú brigádu. Šimovej protagonistka síce popritom ide na Erazmus, píše diplomovku, štátnicuje, ale zároveň stíha nad tým všetkým premýšľať s už spomenutým nadhľadom, ktorý z tejto knihy činí niečo viac než iba prvoplánovú generačnú výpoveď.

    Autorka nás však nenechá sa otázkou cieľovky dlho trápiť: „Ja teda radšej nechcem, aby sa v týchto záznamoch niekto našiel, lebo sú to kurva moje spomienky a čo sa má čo kto v nich hľadať, keď v nich nie je“ (s. 89). Áno, áno, autoštylizácia. Áno, áno, vzťah autor – dielo. Nie! Len ďalšie z pravidiel, ktoré Šimová s gráciou prehliada, a s čitateľom sa hrá premyslenú hru na akožedenník (doplnený pre autentickosť na jednom mieste dokonca kresbičkami!) ešte aj s priznaním stotožnenia vlastnej osoby a hlavnej postavy knihy a peknou dávkou adresnosti: „Keď budeš niekedy v budúcnosti čítať o ‘nádorech plic’, vedz, že kniha, ktorú držíš v rukách, bola balená s láskou, nehou a v pote tváre Terézie Šímovej, ako mi tu nesprávne píšu priezvisko kamoši Česi so zmätočným rytmickým zákonom“ (s. 31). Kto chce, nech jej pokojne uverí, tí ostatní jej zatlieskajme za to, že dokázala napísať príbeh rozprávaný v prvej osobe bez toho, aby vyznel umelo či odosobnene, ale aj bez toho, aby sme naozaj čítali jej denník.

    Ono keď sa už v názve prozaickej knihy objaví slovo „dráma“, tak je vám asi jasné, že to s nejakým žánrovým určením nemáte brať príliš vážne, lebo sa vám to do žiadnej škatuľky aj tak nezmestí – ešte keď je to k tomu všetkému dráma „smiešna“. Šimovej všadeprítomný sarkazmus sa výborne hodí na vyváženie úvahových pasáží, ktoré sú v texte časté a veľmi podarené, no práve v kontraste so sarkastickými epizódkami môžu reflexie ešte viac vyniknúť. Odkazy na Kontrapunkt Aldousa Huxleyho sú len prípravou na úvahy o synchronicite, ale tie sa pre istotu už odohrajú na pôde hornonitrianskej dediny s pohárikom whisky v ruke. Rázovitosť novej doby! Šimová skrátka vie, kedy vážne a kedy nie. Aj keď treba narovinu priznať, že napríklad taká scénka z nechtového štúdia nemusela byť. Výstavbový princíp mozaiky Šimovej síce sám o sebe funguje, len niekedy tá nedopovedanosť, respektíve rýchle striedanie dejových momentov aj postáv prekáža. „Včera večer sme s kamoškou Tvigi crashli jednu vernisáž v meste“ (s. 90) – Terézia, Terézia, taký dobrý začiatok, povieš mi viac? Ale Terézia medzičasom utiekla inam a už má ráno a vstáva do práce. Škoda. Oproti tomu stojí napríklad skvele zvládnutá pasáž o kázni v kostole, vykreslená do detailov a poprekladaná úryvkami z modlitieb.

    Úryvky nielen zo spomínaných modlitieb, ale napríklad aj z pesničiek, frázy a ustálené slovné spojenia sú decentne roztrúsené po celej knihe. Slovenské prepisy anglických fráz („fatal tradžedy“, s. 114) tvoria jeden z charakteristických prvkov, vďaka ktorému je Šimovej text ľahko rozpoznateľný. Okrem toho sa však v knihe nachádza aj mnoho nepreložených anglických výrazov; tie sú v texte napospol použité funkčne a popravde by tam ich slovenské ekvivalenty pravdepodobne škrípali. Tu však škrípu akurát tak chyby, pretože aj keď veríme tomu, že zamilovanosť Teréziinej kolegyne z papierní do nesprávneho muža bola ozaj krokom vedľa, predsa len to mal byť skôr „crush“ ako „crash“ (s. 55). Šimovej kreativita sa naplno prejavuje pri práci so slovenčinou, čoho výsledkom sú „hororizonty“ (s. 164), „zúfalčina“ (s. 24), či dávno známa, ale stále milá forma „Bratislavka“ (s. 71). Opäť hodno poznamenať, že tu nejde o prvoplánové použitie slangu či hovorových výrazov za účelom zasiahnutia (už vyššie relativizovanej) cieľovky, ale o tvorivú a slobodnú prácu s jazykom textu.

    Sloboda sa prejavuje aj na dejovej rovine, a to nielen v mozaikovitosti jej výstavby. Len tak z ničoho nič nám zrazu po všetkých peripetiách, ktoré si s ňou zažijeme, Terézia oznámi, že je síce na existenciálnom dne, ale „Sú aj horšie veci ako naše životy“ (s. 115). Následne ju neminie ani sebareflexívna chvíľka, v ktorej by najradšej beatnicky odišla niekam do hôr, loziť po skalách a nechať sa ošľahať vetrom a dažďom. Rovnováha, zen, alebo teda aspoň viac-či menej vydarené (uskutočnené) pokusy o jeho hľadanie: „A nech ma tam hore aj parom skára, je mi to jedno. Okej, nie tak celkom. Aj tak sa zasa so sklopenými ušami vrátim späť, dole, dám si pivo alebo čo a bude po skalách. Lebo sloboda si pýta disciplínu. A tú nemám“ (s. 131). Nič to zato, také zlé to nebude, kým má aspoň odvahu prekračovať „hororizonty“ všedného dňa a literárne konvencie.
     
    Jaroslava Šaková