Hudba tu bola pred nami a bude po nás

  • Recenzované dielo

    Scenár
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/01
  • Autor recenzie

    Ivica Ruttkayová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Hudba nás nielen prestupuje, presahuje, ale je spôsobom, ako vyjadriť v umení to, čo nie je možné tlmočiť slovom alebo obrazom. Zvykne sa označovať ako najvyššie umenie, pretože komunikuje s niečím, čo nás asi najintenzívnejšie spája s transcendentnom. Viete, akú hudbu budú hrať na vašom pohrebe? Hudba koniec-koncov asi patrí medzi posledné veci človeka, na ktoré by sme mali myslieť...

    Prozaička a filozofka Etela Farkašová vo svojej najnovšej próze Scenár otvára túto a mnohé ďalšie otázky o hudbe. Scenár Scenára je na prvý pohľad jednoduchý, protagonistka Katarína prežíva tzv. tretí vek a spolu s manželom Vojtom vyberá hudobné skladby, ktoré by mali znieť na poslednej rozlúčke s nimi namiesto slov. Manželský pár sa začína sústreďovať na prehrávanie a výber obľúbených skladieb, „nie hocijakej hudby [...] ale takej ktorá by hovorila o človeku, vlastne za neho, o jeho pocitoch, nielen o takých chvíľkových náladách, ale o jeho životných pocitoch“ (s. 125). Pripravujú si hudobný scenár na konečné smútočné zhromaždenie.

    Domáce koncerty zo starých platní určené jednočlennému alebo dvojčlennému publiku sa stávajú prehliadkou kľúčových, alebo aj na prvý pohľad nepodstatných spomienok sprevádzajúcich konkrétne osudy Kataríny a jej manžela – zamilovanosť, založenie rodiny, profesionálny život, starostlivosť o deti, čiastočný rozpad rodiny po dosiahnutí dospelosti synov, vyrovnávanie sa s osamelosťou, so starnutím a následným strácaním pozícií na pracovnom „trhu“. Autorka tieto pasáže deja Scenára vytvára jednak ako introspektívnu možnosť nahliadnuť do životných etáp manželskej dvojice, do spôsobu prežívania jednotlivých situácií, ale zároveň ich esejisticky obohacuje o úvahy z oblasti hudby, píše o jej presahoch a o umeleckých kvalitách interpretácie prehrávaných zvukových záznamov. Čitateľsky môžeme doslova blúdiť v hudobných kaskádach rôznych rozmerov vnímania hudby.

    Prozaické diela Etely Farkašovej sú charakteristické tým, že tematizujú tzv. bežný život, každodennosť protagonistov, protagonistiek zasadených do súčasnosti so všetkou jej aktuálnou sociálnou rozporuplnosťou. Sú to prózy so zvnútornenou sociálnou kritikou a podčiarknutím humanistických hodnôt ako základného východiska autorskej optiky. Rovnako, ako aj v esejistických textoch z nedávneho obdobia, aj v próze Scenár sa spisovateľka venuje fenoménu starnutia, analyzuje túto životnú situáciu nielen v rámci bytostného prežívania postáv, ale na pozadí spoločenského vnímania staroby a starnutia ako protikladu k ideálu večnej mladosti, krásy a výkonnosti. Systematicky odkrýva situáciu starnutia v rámci profesionálneho statusu, štruktúry rodiny, zdravotných problémov a prevládajúceho ageizmu, teda diskriminácie na základe veku. V analýze súčasnosti sa spisovateľka nevyhýba ani najaktuálnejším témam, obchodní šmejdi zneužívajúci bezbrannosť starých ľudí, alebo nedostatok život zachraňujúcich liekov v našich lekárňach, pretože farmaceutické firmy urobili dobrý biznis v zahraničí. Protagonistka prózy prežíva krízy a otrasy. Sebaobrana je v jej prípade hľadanie pevného bodu, ktorý Katarína nachádza v hudbe.

    Popri úvahách o vysokom umení protagonistka a jej manžel žijú svoj – pre niekoho možno tuctový – príbeh, obsahujúci vnútorné drámy jednotlivca i rodiny ako celku. Etela Farkašová je dobrá pozorovateľka, s mrazivou presnosťou popisuje psychologické zlomy, ktoré sa môžu zdať mnohým čitateľom a čitateľkám dôverne známe. Rodinná konštelácia starnúcich rodičov, dospelých detí a novej generácie vnúčat. Spleť, v ktorej sa odrážajú „bežné“ modely plynúce z medzigeneračnej zmeny hodnôt a spoločenských statusov. Okrem iného napríklad odchod detí zo Slovenska za lepšími podmienkami do zahraničia, nemožnosť či nechuť sa vzájomne stretávať, a tým udržiavať najbližšie vzťahy. Medzi manželským párom zo Scenára a rodinami detí sa vzdialenosť, či už pomyslená alebo geografická, čoraz viac zväčšuje. Za tým môžeme jasne identifikovať kritérium úspešnosti či neúspešnosti ako meranie hodnoty života, hru na vyvolených a lúzrov. Katarína stráca vzájomnosť rovnako so svojimi úspešnými synmi, ako aj s „čiernou ovcou“ rodiny, najmladším synom, teda najzákladnejší vzťah dieťaťa a rodiča akoby z rozličných dôvodov prestával existovať... Spisovateľka otvára aj najdelikátnejšie rodičovské témy: Máme rovnako radi všetky svoje deti? Ako sa vyrovnať s bolesťou, ktorú spôsobuje „nevydarené “dieťa? A ako s tým žiť?

    Katarína sa desí nevypočítateľnosti života a obáva sa nečakaných zásahov do súkromia zvonka, ale tak ako ju, aj nás dokáže vždy znova niečo prekvapiť a zásadne akcelerovať náš osobný príbeh. Napriek scenáru, ktorý si pripravuje na posledné „zbohom“, sa zrazu odohrá udalosť, ktorá všetko mení...

    Etela Farkašová je autorka, ktorá jasnozrivo píše o tom, čo žijeme, teda aspoň žijú mnohí a mnohé. Popisuje, analyzuje a ponúka sčasti myšlienkové východiská a sčasti priestor na ďalšie domyslenie súvislostí. Práve tento priestor na domyslenie podporujú diela výtvarníčky Květoslavy Fulierovej, dlhoročnej ilustrátorky knižiek Etely Farkašovej. Sú to „obrázky“ ponúkajúce ďalší rozmer vnímania deja a témy, pretože, ako vieme, vzťah Květoslavy Fulierovej k hudbe je bytostný. Nielen v tomto sa text a ilustrácie navzájom dopĺňajú do pozoruhodného celku.
     
    Ivica Ruttkayová