Izraelská dramatika smrti

  • Recenzované dielo

    Antológia izraelskej drámy
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/11
  • Autor recenzie

    Dagmar Inštitorisová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Téma hry poprednej izraelskej dramatičky Savyon Liebrecht Banalita lásky (2007) i témy dvoch hier popredných izraelských dramatikov Hanocha Levina Rekviem (1999) a Joshuu Sobola Geto (1984), ktoré sú publikované v Antológii izraelskej drámy, majú rovnaký základ. Zachytávajú svoje postavy v okamihoch, v ktorých sa rozhoduje o ich živote či smrti. A to nielen na fyzickej, ale aj na etickej či na duchovnej úrovni. Banalita láskyGeto zasadili tému smrti do súvislostí druhej svetovej vojny, nástupu fašizmu a holokaustu. Rekviem, v poradí druhá hra zaradená do Antológie s témou smrti motivicky pracuje na základe troch poviedok Antona Pavloviča Čechova (Rotschildove husle, V úžľabine, Tesknota), a až archetypálnym spôsobom ju umiestňuje do bližšie neurčeného obdobia predrevolučného Ruska. Ani jedna z hier nie je divadelnou víziou o dobrom a spravodlivom ukončení rozporov, v ktorých sa ich hrdinovia ocitajú. Ani jedna nevidí, a nedelí svet a ľudí v ňom iba podľa čierno-bieleho rámca. Každá dramaticky analyzuje a zobrazuje zvolené situácie, v úsilí čo najrealistickejšie zobraziť neodvratnosť – ale zároveň ako komickú rovinu tejto „novodobej“ ananké. V hrách však nájdeme zo starogréckych kompozičných princípov iba ju. I keď jej prítomnosť spôsob spracovania hlavnej témy hier priamo prepája na archetypálnu symboliku/semiotiku smrti. Hry totiž hovoria o paradoxoch života, ktoré popierame, a nechceme mať s nimi dočinenia, a teda ich „zakrývame“, ako ich v archetype tieňa definuje Carl Gustav Jung.

    Prvá hra Banalita lásky totiž hovorí o tom, ako je schopný učiteľ (Martin Heidegger) zatieniť svoje vlastné (fašistické a fašizujúce) zámery a presvedčenie až tak, že sa „zamiluje“ do svojej talentovanej židovskej študentky (Hannah Arendt), ktorá sa až do konca svojho života usiluje obhájiť lásku k človeku, ktorý v konečnom dôsledku oslavoval smrť ako jediné možné „konečné“ riešenie. Druhá hra, zaradená do výberu, Rekviem, tematizuje smrť neustálym návratom postavy Povozníka, ktorý sa nemá komu vyžalovať z náhlej smrti syna. Vozí však „tiene“, postavy, ktoré sú choré, a preto postupne zomierajú. V prípade prostitútok alebo opilcov do náručia smrti rýchlo vojdú aj bez „banálnych“ chorôb. Tretia hra Geto má najzložitejšiu štruktúru, je divadlom sveta – apokalyptickým zobrazením života ľudí vo „svete“ tieňov – židovskom gete vo Vilniuse. Je typom dokumentárnej drámy, ktorá podobne ako Banalita lásky vychádza z dôsledného štúdia života obyvateľov geta. Hlavnými hrdinami sú herci divadla, ktoré dovolí vytvoriť mladučký dôstojník SS. Ich úsilie zachrániť si divadlom život nevychádza – dôstojník svoju „divadelnú“ hru na možnosť zabiť ich tak aj končí. Opitý, už iba ako tieň svojej hranej dôstojnosti, všetkých prikáže zabiť.

    Hry sú inšpirujúce v jednom. V tom, ako dramatici a dramatičky zvládli otázku presvedčivosti spracovávanej látky až na hranicu autentickosti. V Banalite lásky Liebrecht zdvojila postavy Heideggera a Hannah, a nechávala postavy v mladom a staršom veku stretávať sa tak, aby čo najviac vyznel kontrast medzi ich láskou a fašistickým presvedčením Martina Heideggera. V Levinovom Rekviem pochybujeme o tom, v ktorej rovine rozprávania príbehu sa práve nachádzame, či v realisticko-pragmatickej alebo v symbolicko-archetypálnej. Geto má i v tomto zmysle najzložitejšiu štruktúru. Sobol používa postavu Mladého dôstojníka SS a jeho rozkaz vytvoriť divadlo v gete na to, aby vytvoril dramatické situácie, v ktorých nie je určené, či ide iba o prípravu (skúšky) na divadelné premiéry, alebo o zúfalú hru hercov v úsilí zachrániť si život, či ochrániť aspoň zvyšok svojej identity a dôstojnosti.

    Vydanie troch hier zo „súčasnej“ izraelskej dramatiky má však aj svoje úskalia. V úvodnej štúdii izraelskej dramatičky Olgy Levitan by sa zišlo uviesť aspoň základné informácie o rokoch života autorov a autorky zvolených hier (rok narodenia – úmrtia), dôvody výberu, aj s ohľadom na minimálnu inscenačnú tradíciu na Slovensku a korene pôvodu autorov a autorky, pohľad do ich tvorby portrétnym spôsobom, či zasadenie ich hier aspoň do tematického rámca izraelskej divadelnej kultúry a inscenačnej tradície. Nie je zodpovedaná tiež otázka, prečo preklady vznikli na základe hier v anglickom jazyku, a nie v hebrejskom.

    Z hľadiska grafického spracovania je Antológia na veľmi kultivovanej úrovni, text sa dá bez problémov čítať, a hry uvádzajú portréty dramatikov a dramatičky. Farebnosť je minimalistická, písmo textu je čierne a obálka so záložkami tehlovo-oranžová. Na jej prednej strane je iba „strohý“ informačný text v bielej farbe, že ide o antológiu tých a tých autorov. Jej prevažnú časť však tvorí veľký biely kruh, v ktorom „presvitá“ tieň oranžovej. Zato možno autorov iba pochváliť.
     
    Dagmar Inštitorisová