Jeden, dva, tri, štyri… a krok vpred… rovno do neznáma

  • Recenzované dielo

    Žena v okne
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/10
  • Autor recenzie

    Juraj Holiš
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Tradičná radová zástavba rodinných domov na predmestí New Yorku. Útulne pôsobiace príbytky, upravené záhrady, manželské páry rôzneho veku, ktoré sa usilujú buď vychovávať svojich rebelujúcich teenagerov, alebo trávia čas so svojimi ukričanými vnúčatami. Každodenný život. Pre niekoho idylický, pre niekoho nuda. Autorovi sa však podarilo do tohto klasicky pôsobiaceho priestoru vložiť rušivý element – starší dom s večne zatvorenými a zatemnenými oknami, s neupravenou záhradou a so zvláštnou obyvateľkou – Annou Foxovou. Teda, doktorkou Annou Foxovou, ako nezabudne vždy podotknúť.

    Jej neodmysliteľným spoločníkom v dome je fotoaparát, pomocou ktorého z jedného z okien na poschodí dokumentuje život na svojej ulici. Vie, kedy chodí sused do práce, kedy má susedovo dieťa hodiny klavíra, ktorú knihu práve čítajú členky istého literárneho klubu či v ktoré dni susedku navštevuje milenec. Prostredníctvom fotografií tak vytvára mozaiku cudzích životov, ktoré sa jej síce nejako zvlášť nedotýkajú, no aspoň poskytujú čiastočné spestrenie jej vlastnej existencie. Prečo Anna život na ulici pozoruje len z okna? Prečo doň aktívne nezasahuje? Prečo radšej rieši cudzie životy než ten svoj?

    Autor nám takmer okamžite prináša odpoveď – Anna trpí agorafóbiou. Hoci doslovný preklad tejto poruchy („strach z námestia“), v spojení s Anninou častou snahou k nej pristupovať s poriadnou dávkou cynizmu môže pôsobiť miestami vtipne, skutočné dôsledky tohto ochorenia už také nie sú. Anna sa bojí otvorených priestranstiev. To na jednej strane robí z jej domu akúsi pevnosť, ktorú nechce otvoriť pred vonkajším svetom, a zároveň je jej dom pre ňu jediným miestom, kde sa cíti skutočne bezpečne a komfortne. Na druhej strane sa svet vonku stáva nedosiahnuteľným cieľom, ktorý je pre Annu blízko a zároveň ďaleko.

    Agorafóbia však ani zďaleka nie je jediným faktorom, ktorý charakterizuje Annu Foxovú. Je ich viacero a robia z Anny priam ukážkový príklad nespoľahlivého rozprávača. Anna napríklad v priebehu celého diela nedokáže odolať poháru červeného vína. Keďže však nikdy neskončí pri jednom, jej myšlienkové pochody sú neustále zastreté rúškom neurčitosti, čo Anna veľakrát dobrovoľne priznáva. Ďalším dôležitým faktorom sú lieky, ktoré má užívať na rôzne depresívne a melancholické stavy. Má, no neužíva ich. A ak si už nejaké predsa len dá, zapije ich, ako inak, fľaškou Merlotu. Rovnako nespoľahlivá je v súvislosti s psychologickými sedeniami, ktoré pravidelne ruší alebo na ktorých často klame. Nespoľahlivosť Anninho rozprávania autor zaujímavo dotvára aj prostredníctvom jej záľuby, ktorou je pozeranie filmov, najmä starej poctivej čiernobielej klasiky. Ako môže byť pozeranie filmov nespoľahlivé? Ide o to, že v knihe sa veľmi často prelínajú repliky filmových postáv z práve pustených filmov s replikami postáv, ktoré sa nachádzajú v Anninom dome, alebo sa prelínajú s myšlienkami samotnej Anny, ktorá sa oddá vnútornému monológu. Tento spôsob písania následne spôsobuje, že veľakrát máme ako čitatelia problém určiť, od koho daný prehovor smeruje a komu je určený. Navyše, k jej nepohode prispieva i neľahká skutočnosť, s ktorou sa nám Anna tiež pomerne rýchlo zdôverí – muž ani dcéra s ňou už nebývajú. Bývajú inde. Vraj.

    Anna však má aj niekoľko pozitívne motivovaných aktivít, ktorými sa snaží kompenzovať fakt, že nedokáže vyjsť do vonkajšieho sveta. Ako človek, ktorý vyštudoval psychológiu a aj sa jej profesionálne venoval, sa rozhodne, že na diskusných fórach vyhľadá ľudí s podobným osudom a bude im pomáhať. Ďalej si predplatila online hodiny francúzštiny či hodiny cvičenia s fyzioterapeutkou. Dokonca hráva online partie šachu. Anne teda nechýba chuť žiť „normálny“ život, aspoň v rámci možností.

    Annin stereotyp je však náhle narušený tým, čo uvidí z okna. Zločin. Hrozný zločin v dome nových susedov. Anna privoláva políciu, no nikto jej neverí. Jej zdravotné záznamy, predpísané lieky a obrovské množstvo fliaš od vína v byte z nej v očiach polície robia skôr pojašenú ženu ako dôveryhodnú svedkyňu. A keď navyše susedia – otec, matka i syn – zatĺkajú a snažia sa zločin zakryť, jej cesta k pravde sa zdá byť zahataná. Annina vytrvalosť a tvrdohlavosť však spôsobí, že sa nevzdáva. Snaží sa konfrontovať svojich susedov s tým, čo videla. Stretáva sa s nezáujmom, agresívnym odporom či tajomnými vyjadreniami mladého chlapca od susedov. Pri hľadaní pravdy sa Anna musí konfrontovať s vlastnou minulosťou, skutočnou pravdou o svojej rodine, musí viackrát prekonať svoj strach z vonkajšieho sveta, musí pocítiť dôsledky vlastnej naivity i dobroty a v neposlednom rade pocítiť silu vlastného odhodlania a túžby žiť.

    Anna tesne pred vyriešením záhady prizná to, na čo by žiadny šachista nebol hrdý: „Pomýlila som si strelca s kráľovnou. Dokonca dvakrát.“ Musím sa priznať, že som si pod vplyvom nespoľahlivej rozprávačky Anny tiež pomýlil niekoľko figúrok. A rozhodne viac ako dvakrát, čo v konečnom dôsledku hodnotím ako autorov plusový bod. Tieto „zámeny“ som ako čitateľ prežil. Prežije ich však aj Anna?
     
    Juraj Holiš