Klárina vojna - Clara Kramerová - Svedectvo denníkov

Svedectvo denníkov

  • Recenzované dielo

    Klárina vojna
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2009/21
  • Autor recenzie

    Lýdia Čelková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Svedectvo denníkov

    Clara Kramerová: Klárina vojna. Bratislava, Ikar 2009. Preklad Oľga Kralovičová

    S odstupom šesťdesiatich rokov sa rozhodla autorka napísať spomienky na kruté vojnové roky v poľskom mestečku Źołkiew. Hoci o holokauste aj prednášala, až teraz ich verne zrekonštruovala na základe svojich denníkov.

    Klárine spomienky sa začínajú 1. septembra 1939 po obsadení rodného mestečka ruskými vojakmi. ,,Prvého zobrali Rusi starého otca,“ spomína. Svojského ,,džadu“ odviedlo NKVD, neskôr babču, tetu a uja... Rodičia sa usilovali chrániť deti pred chaosom a panikou, ktoré vtrhli do mestečka po príchode nacistov. Noví vládcovia trestali každý priestupok smrťou. Nájsť niekoho, kto by ukryl židovské rodiny v meste či okolí, bolo takmer nemožné. Východiskom bol vlastný úkryt. Pri jeho hĺbení pomáhali aj deti (,,dva týždne sme hrabali najprv iba rukami, potom hrncami, panvicami, lopatami ....“) Klárina rodina sa ukryla s ďalšími dvoma židovskými rodinami vo vlastnoručne vyhĺbenom úkryte v dome Melmanovcom, v ktorom teraz bývala rodina Beckovcov. Tejto poľskej rodine nemeckej národnosti zverili svoje životy. Spočiatku ich tam žilo 11 a neskôr 18, vrátane detí. Beck bol pijan a sukničkár . V byte nad bunkrom usporadúval bujaré večierky s policajtmi aj esesákmi, pričom riskoval nielen svoj život, ale celej rodiny, aby zachránil ohrozených.

    Klára neopisuje len ťaživý život a ustavičný strach z chorôb a prezradenia, ale aj  osudy priateľov a známych. Tragédie jednotlivcov i celých rodín sa okľukami dostávali aj do bunkra, kde Klára spolu s ostatnými18 mesiacov v neprestajnom strehu a úzkosti čakala na odchod posledného Nemca zo Źołkiewa. ,,Všetci sme sa iba objímali a neprestajne plakali...Nemohli sme zabrániť slzám ...boleli nás nohy, neboli sme zvyknutí chodiť ... Ale mali sme šťastie“. Z päťtisíc Židov ostalo v mestečku iba 50. ,,Boli sme jediní, ktorí mali rodičov – spomína Klára – a náš dom sa stal zhromaždiskom všetkých, čo prežili“.

    Záchrancovia a miestni hrdinovia Beckovci sa však dostali do problémov, našli u nich zbrane. Hrozil im tábor. Klárine vojnové zápisky vtedy dokázali, že Beck nie je špión.

    Denníky končia septembrom 1944 a sú uložené v Múzeu holokaustu vo Washingtone.

    Lýdia Čelková