Ľubošova finta - Boris Filan - Pozvánka do osobného hotela

Pozvánka do osobného hotela

  • Recenzované dielo

    Ľubošova finta
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2005/23
  • Autor recenzie

    Eva Batiková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Pozvánka do osobného hotela

    Boris Filan: Ľubošova finta

    Bratislava, Ikar 2005

      Básne Borisa Filana mám rada už od svojich detských čias, keď sme počúvali Elán a Vaša Patejdla, a iné jemne poetické piesne tej doby. Texty pesničiek vybrúsili jeho prácu so zvukovou podobou písaného textu, lebo ako sám vraví: „Mám rád dážď, je nádherná veta pre textára“. S jazykom pracuje úsporne, krátke vety, heslovité podanie a prítomnosť kľúčových slov v texte uľahčujú orientáciu a sústredenie, čím získa pôžitok z čítania aj menej náročný čitateľ.

      Filanov rozprávačský štýl je pútavý – ľahký, pritom dôvtipný a metaforicky dobre vyvážený. Možno v ňom vybadať spätosť s českou tradíciou duchaplných zabávačov, siahajúcou od Vlasta Buriana, Jana Wericha, Jiřího Voskovca až k Petrovi Novotnému, ktorý zábavne porozpráva aj o tom, ako sa ráno sprchoval.

      Boris Filan má väčšinu tejto tradície dobre zažitú. Nielenže mnoho zabávačov, hercov je jeho osobnými známymi, ale Filan číta už niekoľko desaťročí veľa a rád, loví slová, príbehy, legendy, mýty – pozná ich a vie s nimi pracovať. Naozaj je dôstojnou konkurenciu českej rozprávačskej školy strednej generácie, s jej prostriedkami vytvárania napätia, emfatického dôrazu a zveličovania až k „barónprášilstvu“. V časti Príbeh o príbehu vysvetľuje, „ako sa rodia rozprávané príbehy, ako na seba nadväzujú a kam až môžu dôjsť“. Raz totiž prerozprával príbeh, ktorý mu údajne rozpovedal Petr Novotný. Ten si ho neskôr prečítal v časopise a zistil, že Filan spojil dva jeho príbehy, z ktorých sa jeden navyše odohral inak. Potom sa zamyslel a Filanovi povedal: „Ale víš, že tak jak jsi to vyprávěl, to zní líp?

      Centrálny príbeh o Ľubošovej finte určuje myšlienkovú odľahčenosť jeho príbehov – nezaujíma ho kto si čo myslí, aký má byť a ako má žiť, ani ako má vyzerať „pravá“ literatúra, chce písať pre seba a pre ľudí. Z ideologických modelov sa vysmieva, alebo ich ignoruje, veľké filozofie a teórie mu nič nehovoria, ľudské predstavy národných a kultúrnych stereotypov ho ako skúseného cestovateľa rozosmievajú. Často práve na príbehoch z ciest ukazuje, aké bezvýznamné sú niekedy naše istoty a ako sme často uzavretí v ulite konzervatívnej mentality. Slovenskosť pozoruje aj sám na sebe – nerobí mu problém sedieť pri ohni so šamanom, ale hanbí sa dať nosičovi prepitné. Slovenskosť má preňho práve to čaro, ktoré má – napríklad najlepšie hrozno. Alebo ako hovorí s Voskovcom: „Domov je miesto, kde sa môžete nerušene obesiť.“

      Príbehy Borisa Filana však nehovoria len o exotických krajoch a cestovateľských zážitkoch. Dokáže zachytiť aj atmosféru starobratislavských ulíc a chodníkov, zaoberá sa vecami, na ktoré mu neostal čas: hlukom, nemocničnou stravou alebo pouličným futbalom. Spomenula som si na zosnulého herca Satinského, ako smiešne a veselo dotvoril atmosféru bratislavských ulíc – myslím, že by bol takýmto príbehom rád, veď Bratislava stále nie je literárne dosť spracovaná.

      Niekedy by sa pri čítaní Filanových úvah, poviedok, čŕt a anekdot mohlo zdať, že v detailoch príbehu otvára čitateľovi pohľad do niektorej z izieb jeho osobného neprebádaného hotela.

    Eva Batiková

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013