Primúdra múdrosť pre dospelých

  • Recenzované dielo

    Dínom – Dánom
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/06
  • Autor recenzie

    Ľubica Kepštová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Jeleňvízor
    Kde bolo, tam bolo, boli raz dve dcéry a tieto dcéry boli náramne lenivé. Kým ja som kráčal hore kopcom, ony vysedávali doma. Zatiaľ čo ja som kráčal dolu kopcom, ony vylihovali doma. Veru také boli lenivé, a preto viete, čo som spravil? Chytil som v lese jeleňa a skrížil som ho s naším televízorom. A tak vzniklo nové krásne zviera jeleňvízor.
     
    Hrozný strach ma teraz zviera.
    Ako prijmú toto zviera?
     
    Na Slovensku totiž je len
    jeden taký zvláštny jeleň.
     
    V strede tela obrazovka.
    Dcéry nepovedia slovka.
     
    Obdivujú anténu
    pekne hrdo vztýčenú.
     
    Dcéry, však má krásny výzor
    tento zvláštny televízor?
     
    Anténa sú parohy.
    Dívajte sa pod nohy.
     
    S gombíkmi sa trochu pohrám.
    Prvý program, druhý program.
     
    Ani halier nepýta.
    Klop-klop, klopú kopytá.
     
    Kráča jeleň skrotený.
    A ja za ním. Spotený.
     
    A kto za mnou kráča? Dcéry.
    Kto tu nebol, neuverí.
     
    Poza bučky, poza peň.
    Ale máme krásny deň.
     
    Dcéry nie sú napálené,
    Ale krásne opálené.
     
    Cez bystriny, cez skaly.
    Vtom ma dcéry bozkali.
     
    Na kopci im horia líčka.
    Hľadia dcéry na Horníčka.
     
    Pod kopcom je dolina.
    Už sa program prepína.
     
    Hľadia dcéry na Kukuru.
    Už sme prešli veľkú túru.
     
    Poza bučky, poza peň.
    Ale máme krásny deň.
     
    S gombíkmi sa trochu pohrám.
    Prvý program, druhý program.
     
    A tak sme na ceste po Malých Karpatoch uvideli všetky televízne rozprávky pre deti i pre dospelých a zároveň sa nadýchali čerstvého vzduchu na týždeň do zásoby.
     
    Čo vy na to, milé deti?
    Poďte s nami na výlety.
     
    Kráča jeleň bez porúch:
    V zdravom tele – zdravý duch.
     
    Ale pozor, lebo je len
    jeden taký zvláštny jeleň.
     
    Parohy sú anténa
    televízno-jelenia.
     
    Komu sa ten výlet páči –
    zraz je zajtra ráno v Rači!

     
    „Aj hravosť, aj humor sú plodom radosti zo života, v ktorom neplatia kožené a nudné zákony konvencie. Deti zasadia do zeme telefón a čakajú, kedy z neho vyrastie strom, na ktorom bude vyzváňať najmenej tristo telefónov. A smejú sa, lebo sú šťastné. A dospelí sa zase smejú im, lebo si myslia, že sú hlúpe. Približne v tom je rozdiel medzi humorom a svetom detí a dospelých,“ povedal Tomáš Janovic v jednom rozhovore.
     
    Je viac ako potešujúce, že s odstupom desiatich rokov sa objavili takmer súčasne dva výbery poézie pre deti z autorskej dielne legendárneho básnika Tomáša Janovica. V súvislosti s jeho aktuálnym jubileom vyšiel vo Vydavateľstve BUVIK výber poézie pre najmenšie deti Zažmúr očká s ilustráciami Márie Nerádovej. Druhým titulom je výber Janovicovej poézie pre deti mladšieho školského veku Dínom – Dánom, ktorý zostavil Ondrej Sliacky. Kniha vyšla v LIC v majstrovskom dizajne Pala Bálika s ilustráciami držiteľa Zlatého jablka BIB'2011 Tomáša Klepocha. Je viac ako jednoznačné, že po takom bravúrnom ilustračnom sprievode Janovicových kníh pre deti, aký dokázal vytvoriť jeho dlhoročný „dvorný“ ilustrátor Ondrej Zimka, si autorove texty doslova vyžiadali rovnako invenčných a progresívnych ilustrátorov z radov mladšej generácie.

    Janovicova tvorba pre deti ostáva nadčasová a moderná vďaka láskavému humoru a odvážnej, miestami až futuristickej metaforike, priateľskému a vľúdnemu pohľadu na svet, aj napriek tomu, že tento svet nebýva vždy vľúdny a priateľský. Zostaviť reprezentatívny výber z básnikovej poézie pre deti, ktorý by vytvoril nový syntetický celok, je slušnou šachovou partičkou s neodmysliteľnými rošádami a tvorivými peripetiami. Štyri básne nového výberu pochádzajú z prvého „zväzku“ neoficiálnej rodinnej trilógie Rozprávkové varechy (1975, Mladé letá), najviac – jedenásť – z druhého knižného celku Dín a Dán (1977, Mladé letá), dve z titulu Drevený Tato, ktorý vyšiel v roku 1979 s ilustráciami Ondreja Zimku vo vydavateľstve Mladé letá a v druhom vydaní v roku 2007 s ilustráciami Martiny Matlovičovej, držiteľky Zlatého jablka BIB'2009 vo vydavateľstve Marenčin PT. Tri básne sú vybrané z básnikovej knižky Jeleňvízor, ktorá vyšla vo vydavateľstve Mladé letá v roku 1982. Zodpovedným redaktorom tejto knihy bol Ján Turan, vtedajší šéfredaktor časopisu Slniečko, v ktorom sa postupne objavovali prvé Janovicove básne pre deti.
     
    Jeleňvízor – čarovný nonsens so statusom magickej reality
    Zo spomínanej knižky je rovnomenná báseň Jeleňvízor. Na rozdiel od rodinnej trilógie Rozprávkové varechy, Dín a DánDrevený tato sa autor v tejto knižke venoval predovšetkým ekologickým motívom s parodovanými, v jadre vážnymi víziami blížiaceho sa, v dobovom kontexte priam magického, roku 2000. Také sú aj názvovo príznačné básne Moje mesto v roku 2000, Moje výlety v roku 2000Moja sliepka v roku 2000. V podobnom duchu sa nesie aj báseň Jeleňvízor, ktorá sa však nezakladá na futuristických prognózach, ale vychádza z aktuálneho problémového sujetu. Aj pre túto báseň je príznačná hyperbola, nonsens a paródia. Humorom a smiechom posúva čitateľa k príjemnému zážitku uvoľnenia, a zároveň ho nabáda k myšlienkam, ktoré zákonite vedú k reflexii znepokojujúcich javov v prírode a ľudskej spoločnosti. Na zdôraznenie svojej apelácie sa autor nevyhýba ani jemnej satire a zmysluplnej paródii. Humorne nazerá na deformity a závislostné tendencie v živote súčasnej detskej populácie, konkretizované v postavách svojich erbových literárnych hrdiniek Táne a Katy.

    Báseň Jeleňvízor výborne funguje aj v dnešnom kontexte, možno by sme televízor vymenili za tablet alebo mobil, ale televíznych maniakov je aj dnes medzi deťmi viac než dosť. Janovic však nemoralizuje, ani nerezignuje. Odzbrojuje čarom fiktívneho kompromisu, vytvára pre svojho čitateľa pôvabnú fantazijnú pascu, do ktorej sa nebadane presmeje, ani nevie ako. A tak sa chtiac-nechtiac vždy dopracuje k sebapoznaniu, možno až precitnutiu, no prinajmenšom k inému pohľadu na davovo zafixované, mediálne podporované spoločenské dogmy. Autor zdanlivo lakonicky, civilne a pritom doslova prozaicky predostrie čitateľovi svoj nový genetický vynález – kríženca jeleňa s televízorom – jeleňvízora. Čarovný nonsens nadobúda status reality, ba dokonca akejsi vážnosti, s akou autor dôsledne pokračuje vo svojej mystifikácii. Jeleňvízor vytiahne básnikove dcéry z nudného leňošenia, dokáže zasiahnuť do ich zažitého gaučového stereotypu. S očami zavesenými na televíznej obrazovke uháňajú dcéry so spokojným otcom horami-dolami a naberajú zdravý adrenalín. Pred záverečným finále autor preruší osemnásť gradujúcich dvojverší druhým prozaickým vstupom, v ktorom podáva uspokojujúci komentár svojho vydareného zámeru. Finále prichádza v podobe apelatívnej výzvy k ďalším potenciálnym účastníkom jeleňvíznej teletúry. Ani tu neskĺzne k didaktizmu, udržiava si svoj hravý, navonok nezáväzný hovorový štýl, akoby sa napokon o nič neusiloval. Výsledný efekt pôsobí, paradoxne, apelatívnejšie než dospelácky autoritatívna, uzurpatívna dikcia.
     
    Všetko najlepšie, pán Janovic
    Formálne jednoduché, civilné, miestami až úsečne pôsobiace dvojveršia sú viazané presnými, dobre stavanými združenými rýmami (je len – jeleň, pohrám – program, nepýta – kopytá). Ani v tomto smere však Janovic nie je stereotypný. V rýme spontánne využíva aj homonymum podstatného mena a slovesa (zviera – zviera), asonanciu s humorným významotvorným podtextom (napálené – opálené, skrotený – spotený) a iné básnické triky, ktoré majú estetický a dynamizujúci efekt. Diskutabilnými sa môžu javiť dve dvojveršia, v ktorých sa autor odvoláva na konkrétne, v dobe vzniku básnikovho diela notoricky známe a populárne herecké osobnosti. Je viac než pravdepodobné, že tieto mená v súčasnosti nemajú pre detského čitateľa kontextuálny ani noetický význam. Autor však v prípade dvojveršia, v ktorom figuruje Horníček, vytvoril zaujímavú nadčasovú asociáciu: „Na kopci im horia líčka. / Hľadia dcéry na Horníčka.“ V prípade dvojveršia s Kukurom nám s odstupom času ostane len foneticky zaujímavá, zvukomalebná rýmová paráda.

    Jeleňvízor je v detskom čitateľskom kontexte jednou z nafrekventovanejších básní Tomáša Janovica. Svedčia o tom aj desiatky obrázkov, ktoré vytvorili deti v celoslovenskej výtvarnej súťaži k básnikovmu jubileu Všetko najlepšie, pán Janovic, ktorá v apríli vyvrcholila vernisážou v piešťanskej Elektrárni na Dňoch detskej knihy organizovanými Mestskou knižnicou Piešťany.

    Dínom – Dánom je reprezentatívny výber básní Tomáša Janovica, ktorý nájde svojich nadšencov nielen v radoch čitateľov mladšieho školského veku, ale aj všetkých dospelých, ktorí nezabudli cítiť, myslieť a vnímať tento svet s láskou, radosťou a porozumením.
     
    Varechy a dínom-dánom
    Pri uvádzaní titulu Dínom – Dánom pri príležitosti jubilea Tomáša Janovica v predajni LIC povedal zostavovateľ knižky Ondrej Sliacky:

    „Povedali mi, že ako zostavovateľ výberu z básnickej tvorby Tomáša Janovica pre deti, mal by som pri tejto príležitosti čo-to povedať. Dobre, ale čo? Niečo o vzťahu k Janovicovi. Ale ja, ošívam sa, som s Janovicom žiadny vzťah nemal. Ale s jeho poéziou vari áno. To hej, prikývol som, s tou áno. A začal som uvažovať, čo teda poviem. Prirodzené by bolo stratiť slovko-dve o tom, ako sa výber Dínom – Dánom rodil. A zároveň poďakovať priateľom, ktorí mi radili, čo doň dať a čo nie. Hlavne nie tú básničku o varechách, vystríhali ma. Niektoré moderné pani učiteľky a liberálni rodičia by to mohli chápať ako provokáciu... udri dnes decko, a máš v tom lepšom prípade na krku jeho štátnu ochrankyňu. Ale veď... zrozpačitel som. Janovic nebije, a ak, tak len rozprávkovými varechami.

    V tej chvíli som už vedel, že nebudem hovoriť o svojom výbere, ale pripomeniem knižočku, ktorá Janovicovej slávnej trilógii Drevený tato a jeho Rozprávkové varechy, východisku výberu LIC, predchádzala a ktorá ho vlastne ako tvorivý erb sprevádza celý život. Pár rokov po tom, čo sa tiež priatelia detskej poézie posťažovali na bratislavskej Hlbokej ulici, že Feldekovej Hre pre tvoje modré oči nerozumejú, a preto ju treba spáliť, zošrotovať, Janovic vydal svoju prvú zbieročku pre deti. Volala sa Malá samoobsluha a údajnými nezrozumiteľnými metaforami balamutiacimi detské mysle sa to v nej len tak hmýrilo. Autodafé, ako som napísal v Kultúrnom živote v roku 1963 na jej obhajobu, sa však nekonalo. Nie preto, že by vtedajší priatelia detskej poézie dostali rozum a neplietli sa do toho, čo im nebolo dané. Nekonalo sa preto, že Tomáš Janovic prišiel s poéziou, ktorá nebola len Dínom, metaforou na jedinečnosť detského sveta, ale aj Dánom, to jest obranou jeho slobodnej existencie. Jednoducho knižka nezhorela. Jej múdrosť bola primúdra na to, aby ju mohol ktokoľvek z dospelých pochopiť.

    A už len dodatok.

    Ak by sa mala konať ešte raz prezentácia výberu z básnického diela Tomáša Janovica, žijúceho klasika klasickej modernej slovenskej poézie pre deti, malo by to byť pod jesennou oblohou na slávnom Radvanskom jarmoku. Tu by nikomu neprekážalo, keby medzi bystrickými mládencami s vareškami v rukách pobehoval aj náš jubilant a len tak dínom-dánom vycápal všetkých, čo by mu to jeho jubileum chceli pripomínať.“
     
    Ľubica Kepštová, autorka je novou šéfredaktorkou časopisu Slniečko