Spomienky spevákov

  • Recenzované dielo

    Úlomky spomienok
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/01
  • Autor recenzie

    Daniel Hevier ml.
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Kniha Úlomky spomienok (Ikar 2016) mapuje cestu Mariky Gombitovej za vysnívanou profesiou, ktorá sa stala viac než jej poslaním: zmenila sa na osud. Ako to býva v obdobných životopisoch – na začiatku sa zjavuje detstvo a rodinné zázemie, bleskovo sa prebehne prvým spievaním na verejnosti k rozhodnutiu venovať sa spevu naplno, čo je nasledované dozrievaním v umeleckom i ľudskom prejave, angažmánmi i oceneniami. Všetko akoby sa však sústreďovalo na ten zlomový moment, na tú osudovú nehodu s tragickým koncom.

    Gombitovej životopis odkrýva viaceré paradoxy z jej osobného života, napríklad keď spomína na obdobie, kedy sa ako dievča presťahovala do Košíc ku svojmu bratancovi, ktorý bol na vozíku. Vtedy sa objavuje prvý zlovestný súmrak, hoci sa speváčka po rokoch vracia do najšťastnejšieho obdobia svojho života, na začiatok skupiny Modus, v ktorej si nielen osvojila vokálnu techniku a charakteristické črty svojho spievania, ale aj vytvorila vlastný imidž. Toto sú maličkosti, ktoré nás zavedú do zlatej éry československého popu, bohatého na osobnosti a talenty, ale okliešteného o slobodu a pripútaného jednou nohou o väzenskú guľu zákazov, cenzúr, donášania. V tomto smere možno chýba detailnejší a kritickejší pohľad na tú dobu.

    V jednej pasáži Gombitová vraví, že ľudská pamäť je zvláštna – uchováva úplné maličkosti, inokedy dokáže vymazať zásadné udalosti. Z tej hmlistej tmavej noci si pamätá bolestný prevoz z miesta havárie a boj o život. Potom nasledujúce a nikdy sa nekončiace operácie a liečebné pobyty sú vykreslené akoby sa stali včera. Medzitým sa preplietajú ďalšie významné epizódy zo speváčkinho života, rozhodovanie o emigrácii, zrušenie zásnub a návrat do vlasti. Vďaka závratnému pracovnému tempu nemala čas trápiť sa nad správnosťou týchto rozhodnutí, brala všetko prirodzene. Teraz ich dala na papier. Ďalší z paradoxov sa vynára pri Albertovi, jednej z trojice osudových lások, o ktorých v knižke rozpráva. Vzťah s ním ukončila pre jeho neistotu, či sa dokáže postarať o ženu na vozíku. Nakoniec ho stihol podobný osud.

    Väčšina životopisných kníh vytvára odstup medzi čitateľom a osobnosťou, o ktorej sa píše. Ten sa autor knižky Miroslav Graclík spolu s Marikou Gombitovou rozhodli zotrieť. Spomienky však mohli ísť do väčšej hĺbky. Knižku Úlomky spomienok môžeme vnímať ako Gombitovej autoterapiu, ale aj ako vysvetlenie. Speváčka odkrýva smútok a nátlak, ktorý pociťovala po nehode. Pre Gombitovú malo väčší význam nepísať len o svojich úspechoch a tvorbe, ale vysvetliť, prečo sa fanúšikov a verejnosti tak dlho stránila. A poďakovať verným poslucháčom a podporovateľom.
     
    Žbirka zblízka
    Myšlienky sa množili, otázky hrnuli a mnohé odpovede zostali iba visieť vo vzduchu. A tak vznikol nápad dopovedať ich v autobiografickej knihe Zblízka (Vydavateľstvo Slovart 2016). Publicista Honza Vedral bol prekvapený, ako sa v živote Mekyho Žbirku aj tie najdramatickejšie udalosti, namiesto explodovania len tak prelievali. Preto píše knihu takým spôsobom, aby ju čitateľ mohol otvoriť na akejkoľvek stránke, či listovať v nej bez patričného poznania Žbirkovej tvorby. Každá kapitola súvisí s tvorivým posunom, v ktorom sa umelecké vyjadrovanie i civilný život speváka prirodzene adaptovali na spoločenské podmienky. K tomu, samozrejme, treba pridať inšpiráciu, či už v podobe skupiny The Beatles, bratov Jasona a Tonyho, anglickú národnosť ich mamy, popové vzdelávanie v rodine atď. Tým všetkým sa Miro Žbirka odlišoval od svojich vrstovníkov, a to v časoch, kedy dostať sa do reči bolo tou najlepšou reklamou.

    Pekelnými náhodami, ako ich Žbirka nazýva, ktoré ho vťahovali do nevyspytateľného života profesionálneho muzikanta, je celá jeho kariéra poprepletaná. Popisuje ich nonšalantne a s typickým britským humorom, iróniou, vôbec nie zatrpknuto, čo nebýva vždy v životopisoch pravidlom, zvlášť, keď si ich niekto vyberie za spôsob vybavovania si účtov. To u Žbirku nehrozí. Žičlivo rozpráva o kolegoch, ktorí stáli po jeho boku, ale i o konkurentoch. Z riadkov badať, že nie všetci boli prajní – závisť, žiarlivosť, nevraživosť istotne panovala aj v umeleckom priemysle. Pritom sa objavuje dôležité pripomenutie, že štátny aparát dokázal bez problémov zastaviť a znemožniť kariéru kohokoľvek a kedykoľvek. Aj Žbirka mal namále, ale zakaždým to vyšlo dobre.

    Toto je jedna rovina jeho spomienok, tou druhou je rovina intímnejšia – súkromná. Autorovi vyrozprával o rodinných peripetiách prvého manželstva, o samovražde brata Jasona, ktorá bola dlhé roky v ich rodinnom klane tabu, aj o dvadsaťročnom odmlčaní sa s Kamilom Peterajom. Nemoderný chalan nepozliepal dohromady iba niekoľko historiek, ktoré by nedržali pohromade, ale naozaj sa úprimne zamýšľa nad svojou umeleckou dráhou, pritom však dovoľuje aj nazrieť do vlastnej kuchyne. Pozadie vzniku piesne Biely kvet je všeobecne známe, ale to, že existuje aj jej francúzska verzia, až tak nie. Ani to, že pesnička V klub bola vlastne prvým slovenským rapom, že fanúšikovia tvrdošijne odmietali, keď prestal nosiť okuliare, a že Žbirka bol exportérom amerického rock and rollu do Sovietskeho zväzu. Toto sú rarity, ktoré prekvapia aj tých, ktorí si myslia, ako dobre ho poznajú. Počas bohatej kariéry ho mnohí chceli stavať do polohy, v ktorej sa on sám nevidel, škatuľkovať ho, ale Miro Žbirka im teraz týmto príbehom s chladnou hlavou a rozvahou hovorí, že zostane navždy tým nemoderným chalanom, ktorý nerobí piesne podľa trendov, ale tak, aby sa dali dlhodobo počúvať.
     
    Prienik oboch životov
    Obe osobnosti dospeli k dôležitému životnému míľniku. Nastal čas bilancovať, hodnotiť, možno uzatvoriť niektorú z kapitol svojho života, vybrať sa iným smerom. Predtým si však zaspomínali na minulosť, ktorá vie byť milosrdná, no zanecháva aj ťažké jazvy na duši. Žbirka aj Gombitová sa zhodnú v tom, že dôležité sú detaily a drobnosti, z ktorých život pozostáva. Spevák ich volá tiež dobrodružstvami všedného dňa. Pri spomínaní došlo k nevyhnutnému prieniku, keďže ich osudy sa prelínali či už v Moduse alebo v sólových kariérach. Nikdy nie v citovej rovine, obaja svorne pritakávajú. Gombitová píše s obdivom o Žbirkovom rozhodnutí ísť v tom období do neznámej skupiny Modus a s úsmevom spomína na muzikál Neberte nám princeznú, kým spevák sa vyznáva, ako bol očarený z prvých skúšok s Gombitovou, z jej bezprostrednosti a rýchlej adaptácie na nové prostredie. Pri Moduse sa zhodnú, že to bola krásna, ale ťažká práca, niekedy nevďačná, keďže popularita nezaručovala žiadne exkluzívne podmienky.

    Zároveň však tvrdia, že ich naučila veľkej profesionalite. Zo Žbirkových výpovedí je ihneď jasné, že hudba nie je preňho biznis či kariéra, ale živelná radosť a potreba. Jeho repliky robia knižku hudobnejšou, takže si v nej svoje pasáže nájdu aj profesionálni muzikanti. Možno aj niečo odpozorujú, ako keď Žbirka sledoval pri práci svoje vzory.

    Gombitová je zasa citovejšia, čo sa ukazuje pri témach rodiny či náboženstva, no, paradoxne, jej rozprávanie v prvej osobe je odťažitejšie než to Žbirkovo v tretej. Môže za to autorský prepis, hoci v oboch prípadoch ide o autorizované životopisy, na ktorých sa obaja umelci podieľali. Veľký rozdiel je v tom, z akého prostredia ich pisatelia pochádzajú. Kým Honza Vedral je hudobným publicistom v serióznych médiách, vyhľadáva špecifiká v tvorbe a zdôrazňuje jej nuansy, Miroslav Graclík sa ako bulvárny redaktor zameriava skôr na to, čo ľudí zaujíma najviac. Ak by ho Gombitová trochu viac pustila do svojho súkromia, možno by z toho vznikla rovnako blízka kniha ako o Miroslavovi Žbirkovi. V každom prípade pribudli do slovenskej autobiografickej literatúry dva dôležité autentické pramene, z ktorých môžu nadlho čerpať nielen fanúšikovia oboch umelcov, ale aj odborníci.
     
    Daniel Hevier ml.