Ťažkopádny dotyk s absolútnom

  • Recenzované dielo

    Dotyk s absolútnom
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/04
  • Autor recenzie

    Tamara Janecová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Kniha Dušana Vicena má veľavravný názov Dotyk s absolútnom, ktorý je na obálke ilustrovaný čierno-bielou alúziou na Michelangelovo Stvorenie Adama. Autor teda (ne)chtiac sľubuje, že pôjde o veľa. Naznačuje to aj fakt, že dielo je uvedené citátmi intelektuálnych velikánov, Friedricha Nietzcheho a Franza Kafku, kompozične pozostáva z troch rozsahovo asymetrických kníh: Evanjelium podľa rozprávača, Evanjelium podľa Emana (Lukáča), Evanjelium podľa Emila (Mareka).

    Sujet sa odohráva v „malej bezvýznamnej krajine“ v „malom bezvýznamnom meste“. Sprostredkujúci subjekt je inteligentný muž s psychickými problémami prameniacimi v jeho inakosti, romantických zrážkach so svetom. Ťažkosti sa snaží zvládať prijímaním alkoholu a liekov, čím sa síce jeho osobná situácia zhoršuje, no z literárneho hľadiska umožňuje perspektívu nespoľahlivého rozprávača.

    Protagonista je flâneur pripomínajúci postmoderných rozprávačov svojím (hraným) odstupom, cynizmom a hyperanalytickým prístupom k sebe i svojmu okoliu. Príbehu dominuje vzťah k tajomnej postave Emana Lukáča (E. L.), s ktorým sa stretne na orgiastickom hudobnom vystúpení zoskupenia Illegal Ansámbl (podľa indícií v bývalom bratislavskom Subclube), kde je svedkom netradičného koncertu tvoreného najmä chaosom hudobných disharmónií. Rozprávač ľahko identifikuje zmysel umeleckého gesta mladých hudobníkov ako revoltu: „Preto zrejme ten blasfemický duch, preto tá irónia a sarkazmus, preto tá neskrývaná pomstychtivá potreba vysmiať sa tomu, čím zjavne opovrhujú, ale aj drzá túžba zmerať si sily s tým, pred čím stoja so zbožnou úctou“ (s. 17). Protagonista sa tu prejaví aj ako exkluzívny outsider, intelektuál, pretože, ako hovorí: „Bol som zrejme jediný, kto tam nad tým rozmýšľal takto“ (s. 17).

    Hlavný bod programu koncertu predstavuje scéna pomenovaná „Turínske plátno“, ktorá má takúto podobu: nahí mladí ľudia sa oblievajú plechovkami farieb a líhajú si na biele plachty. Rozprávač má potrebu daný výjav erudovane komentovať: „Nahé telá polepené farbami, predvádzajúce sa horúcimi objatiami dvojíc, ale aj čoraz menej decentne naznačovanou onaniou samotárov a solitérov, prechádzajúcich si po tele rukami tak, akoby ho v tomto farebnom podaní nanovo objavovali, sú postupne zabaľované do pripravených bielych plachiet a teraz vlniace sa, napínajúce sa v kŕčoch, alebo len tak odovzdane oddychujúce a čakajúce, ležia naukladané na pódiu, ležia tam ako čerstvý objav z Údolia kráľov, ako elektrizujúci výjav fascinujúcej humanitárnej nekatastrofy“ (s. 21). Podobným spôsobom dovysvetľovávať zobrazované je autorovo silné nutkanie, ktorému v celej knihe (na jej škodu) nedokáže odolať.

    Vicen je očividne inteligentný spisovateľ, v Dotyku s absolútnom sa rozhodol pre veľké témy ako umenie, hľadanie zmyslu života, nenachádzanie svojho miesta na svete, zložitosť medziľudských vzťahov, nemožnosť komunikácie, genderové roly, osamelosť – to však samo osebe na estetické potešenie z literárneho diela nestačí. Vicenova próza rozhodne poskytuje istý intelektuálny zážitok, lenže spisovateľ tu idey literárne nestvárňuje situáciami, postavami, konšteláciou tematických a jazykových zložiek textu – o ideách stále len abstraktne rozpráva, no treba povedať, že často sa aj vyhovára, ako sa niečo „nedá opísať“ a „slová nestačia“.

    Textu absolútne dominuje pásmo rozprávača, postavy sú rekvizity slúžiace na jednej strane ako zrkadlá rozprávajúceho Ja. Prejavuje sa to v tom, že štylisticky sú prehovory postavy a rozprávača často neodlíšiteľné – sú to tie isté nákladné, komplikované, rétorické vety plné syntaktických paralelizmov, oxymoronov a kontrastov, napr. partnerka protagonistu Uma: „rozhodovanie nejaký čas trvá, práve preto nemôže mať také rozhodnutie podobu razantného gesta, môže však pomaly rásť do nespochybniteľnej pochybnosti, za ktorou už nič nie je, rastúca pochybnosť je tak jediná istota, o ktorú sa môže rozhodnutie oprieť...“ (s. 112), v porovnaní s protagonistovým štýlom: „Je tiež možné, že môj návrh na život v trojici nebol z mojej strany iniciatíva, ale obrana, možno som sa ním iba vyrovnával so strachom z toho, aby sa tam neodohralo niečo bezo mňa, niečo, čo sa ma bude týkať tým viac, čím viac z toho budem vynechaný“ (s. 100).

    Okrem zrkadlenia hegemónneho Ja majú „postavy“ v próze funkciu nahrávača; vo chvíli, keď nehovoria ako protagonista, nie je im vôbec rozumieť a ich reč musí pretlmočiť rozprávač dodávajúci (nad)zmysel ich fragmentárnym, nezrozumiteľným vetám. Pohotovo pritom vykladá nielen ich slová, ale aj činy. Uma inšpirovaná informáciou, že rastliny používajú ľudí na rozmnožovanie, jedáva celé jablká, aby mohla po večeroch chodiť do parku kde „sebou takto prehnané semená starostlivo zahrabávala“ (s. 65), pretože (ako netrpezlivo dovysvetľuje mužský subjekt), „aj v hovne môže byť obsiahnutý vesmír“. Tento vševediaci rozprávač v 1. osobe singuláru nielen hovorí za postavy, ale aj za ne myslí, napr. s E. L. napriek spoločnému záujmu nedebatuje o hudbe, pretože (a už sa interpretuje): „nachádzal istotu v mojom tápaní, priťahovala ho práve tá neurčitosť, tá hudba pripomínajúca absolútno natlačené do mydlovej bubliny, praskajúcej pri každom dotyku, ktorý nie je ten pravý“ (s. 47).

    Dušan Vicen by mohol písať zaujímavé filozofické texty, umelecké interpretácie a z literárnych žánrov by mu azda lepšie sedel typ performance, no v rámci jedného prejavu by sa mal držať len jednej z týchto línií. Dotyk s absolútnom je hybrid viacerých. Na 246 strán textu je takéto spojenie azda priveľa.

    Napriek vysokej frekvencii excesívnych motívov, ktoré majú potenciál hravosti, tu chýba nadhľad a ľahkosť – próza síce je netradičná, experimentálna, ale je aj pohrebne vážna. Nedostatkom knihy je aj akýsi snobizmus, k čitateľovi sa tu nepristupuje ako k rovnocennému partnerovi, ani sa s ním autor ne(za)hrá – čitateľa v podstate nepotrebuje, vystačí si sám vo svojom kaleidoskopickom umeleckom parnase.

    Napriek šokantnosti z hľadiska motívov a netradičnosti kompozície je próza vlastne veľmi stereotypná – a to z hľadiska štylistiky (vážne, rozložité rečnícke vety miestami prerazené vulgarizmom, čo nie je samo osebe zlé, ak sa to neustálym opakovaním nezunuje) a situačného modus operandi: autor predstaví netypickú postavu, ktorá je vždy na akejsi misii presahujúcej rámce normality, a sám k nej podáva výklad s filozofickým presahom. Rozprávač Dotyku s absolútnom je tragéd, postmoderný kunsthistorik – kazateľ. Chýba mu humor, ktorý by zmiernil patetickosť okázalého gesta revolty a exkluzivity, radosť z nezmyslu, oslobodzujúce pošteklenie racionality.

    Celkovo je text prekomplikovaný – ak sa mám vyjadriť nietzscheovsky –, nesmierne „ťažkonohý“.
     
    Tamara Janecová