Tri hlavy Hydry

  • Recenzované dielo

    Potomkovia bohov
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/01
  • Autor recenzie

    Juraj Búry
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Žánrové vydavateľstvo Hydra predstavilo svoje tri ťaháky. Nemusíme pochybovať o tom, že tieto knihy si svojich čitateľov nájdu. Všetky tri autorky sú už svojím spôsobom etablované a majú svoje publikum. Otázne je, či ich knihy obstoja aj mimo neho.
     
    Titul Potomkovia bohov Vity Jamborovej je typickým predstaviteľom žánru young adult. Nikol je obyčajné, neuveriteľne krásne a mocné dievča. Svoju moc však neovláda, bola naučená ju skrývať, lebo jej predkov prenasledovali za bosoráctvo. V skutočnosti je potomkom mimozemskej rasy Anunnakiov, ktorá je v nekonečnej vojne s Reptiliánmi. Nikol je do Reptiliána zaľúbená. Kniha sa teda inšpiruje ezoterikou a konšpiračnými teóriami, hlbšie ich však nevyužíva.

    Už samotná vzťahová linka je slabá. Potenciálny romantický konflikt sa končí v polovici knihy, keď sa dozvedáme, že Reptilián, ktorého si Nikol vybrala, ani nie je úplne Reptiliánom a s ich vzťahom nikto nemá problém. Druhá polovica teda musí prísť s iným konfliktom, ktorý autorka vyrieši na pár stranách, aby kniha mala ako-také vyvrcholenie.

    Väčšina young adult noviel sa snaží slabý dej vyrovnať zaujímavou hrdinkou. Nikol taká nie je. Všetko jej ide od ruky, je príliš dokonalá, pekná, a zároveň akoby nemala vlastnú vôľu. Svojej láske dá šancu až vtedy, keď to povolí veštba, svet zachraňuje preto, že jej to prikazujú. Je vyvolená, ale aj tak slepo poslúcha príkazy.

    Jamborovej musíme pripísať pár bodov k dobru, lebo slovenčina nie je jej primárny a dokonca ani sekundárny jazyk. Žiaľ, čitateľ to niekedy pocíti. Próza má jednoduchú štruktúru obsahujúcu expozíciu, ktorá sa opakuje a nikam nevedie. Výsledkom je nudná kniha.
               
    Príšery z prímestskej štvrte…
    …od Kataríny Soyky sú na tom lepšie. Občas sa vyskytne zvláštna štylistická floskula. Ide však o snahu autorky ozvláštniť text.

    Klára, absolventka prekladateľstva, pracuje v antikvariáte, miluje samotu a strašidelné miesta. Presťahuje sa na perifériu Bratislavy, no čoskoro zistí, že v susedstve žijú duchovia, upíri a podobné tvory. Text má jemne ironický nádych, autorka sa snaží rozprávať príbeh z pohľadu slabej a nežnej ženy. Takej, ktorá neustále nosí podpätky, ružové šaty a je blond. Soyka si zvolila rozprávanie z pohľadu prvej osoby, a práve v tom tkvie kameň úrazu.

    Kniha má tri dejové línie, vzájomne sa prepletajú a v ich centre stojí Klára. Často ako pasívna pozorovateľka a komentátorka. Jej rozprávanie je hyperaktívne, prudko skáče medzi myšlienkami a náladami, vytvára zvláštne konotácie alebo nasilu presúva pozornosť inde. Správa sa často nelogicky a iracionálne.

    Ako charakterová štúdia by to mohlo byť zaujímavé, no väčšina postáv knihy je maximálne dvojrozmerná, inak ide o ploché typy a archetypy, Kláru nevynímajúc. Podobne ako Nikol oplýva veľkou mocou, no odmieta ju používať.

    Soykin štýl i obrazotvornosť sú na tom lepšie, hoci občas aj ona zaváha alebo príde s príliš surrealistickým či abstraktným obrazom. Ak čitateľovi nesadne Klárin prístup, kniha stratí čaro a stáva sa iritujúcou. Keďže Klára nie je silným charakterom, ktorý by takú úlohu zvládol, tak si próza mimo čitateľov naivných dievčenských románov fanúšikov nezíska.
     
    Prehnité mesto
    Zbierka troch obšírnejších poviedok autorky Lenony Štiblaríkovej Prehnité mesto sa vydáva úplne inou cestou. Opisuje Bratislavu budúcnosti, temnú, ovládanú oligarchami, gangmi a špinou všetkého druhu, no obývanú aj upírmi či čarodejnicami. V centre každej poviedky je Štiblaríkovej variácia na detektíva drsnej školy menom Severín Zycha. Samotné príbehy na seba nadväzujú len voľne. Text je napísaný štandardným, remeselne zvládnutým jazykom, patriacim k takémuto typu románov. Štiblaríková sa nebojí naturalisticky podávať svet zločinu, násilia a sexu. Násilnosti a nechutnosti nie sú samoúčelné, slúžia na rozvoj charakterov alebo dotvorenie atmosféry. Problémom je len prítomnosť fantastického elementu, ktorý sa javí ako zbytočný, najmä vo vyvrcholeniach príbehov, kde si to postavy rozdávajú za pomoci pištolí, a nie kúziel. Keby sa fantastika z tejto knihy vypustila úplne, nestratilo by sa nič z jej čara. Štiblaríková je sebaistá a zručná hlavne v prvých dvoch poviedkach, tretia je slabšia, najmä vo výstavbe príbehu či v jeho závere. Pôsobí, akoby bola napísaná narýchlo, pod časovým tlakom.

    Čo môže úplne pokaziť dojem je redakčná úprava. Občasný problém s gramatikou nevylepší ani krásna obálka. Zlým grafickým vtipom je i zvolený font comic sans. Škoda, lebo Prehnité mesto považujem za dobre zvládnutú knihu, ktorá prekvapí svojou odvahou, aj keď sú niektoré príbehy klišé. Môžeme povedať, že ide o poctivý kriminálny brak. Pre fanúšika žánru to je uspokojivá oddychovka.

    Hydra mala vlani úspešný rok, priniesla na trh zopár zaujímavých žánroviek, no jej jesenná produkcia stojí na vratkých nohách. Čo je škoda, lebo ako vydavateľstvo sa nebojí experimentovať. Z trojice kníh vyniká jedine Prehnité mesto. Potomkom bohov by sa vážnejší čitateľ fantastiky mal vyhnúť, a hoci titul Príšery z prímestskej štvrte je svojský špecifickou autorskou poetikou, určený je len úzkej skupine čitateľov.
     
    Juraj Búry