Uhladzuje detské traumy

  • Recenzované dielo

    Chlapec, vtáčik a truhlár
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/11
  • Autor recenzie

    Beáta Beláková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Každé dieťa by sme najradšej ochránili od všetkého zlého, no zároveň vieme, že to nie je možné. Život takto nefunguje. Aby vstalo, keď sa potkne, malo by sa stretávať aj s príbehmi, ktorých súčasťou je bolesť či trápenie. Samozrejme, okrem témy záleží na tom, ako je príbeh remeselne urobený. Aký ma tvar a štruktúru, a či autor s negatívnymi témami pracuje funkčne. Smrť je aj súčasťou rozprávania debutovej prózy mladej Austrálčanky Matildy Woodsovej. Starší pán, osamelý Alberto a vystrašený chlapec Tito Bonito sa vyrovnávajú s odchodom svojich najbližších. Citlivú tému autorka odľahčila zázračnými prvkami, jednoduchým sujetom, zreteľne vykreslenými postavami a podmanivou farebnosťou. To všetko umiestnila do fiktívneho mestečka Allora s talianskym nádychom.

    Rozprávanie knihy Chlapec, vtáčik & truhlár sa začína strohým úvodom, v ktorom stolár Alberto prichádza o celú svoju rodinu. Brutálny mor autorka zjemňuje do podoby purpurovočerveného fliačika a rozlúčku opisuje bez emócií: „Vyrobil truhlu pre svoju manželku, najstaršiu dcéru, pre svojho jediného syna a pre malú Aidu. Každá bola menšia než tá predchádzajúca a pasovali jedna do druhej ako bábiky matriošky. Keď ich Alberto dokončil a pochoval členov svojej rodiny, šiel do dielne a začal vyrezávať truhlu pre seba.“ Po pár stranách sa presúvame o tridsať rokov neskôr.

    Príbeh sa i naďalej kĺže po povrchu. Alberto je uzavretý – vo svojom veľkom prázdnom dome i vnútorne. Každý jeho deň je navlas rovnaký – vyrába truhly a dôstojne tak odprevádza duše mŕtvych na večný odpočinok. Súcit prejaví po tom, ako mu raz prinesú mŕtvu pani Bonitovú. Vraj nemala príbuzných ani peniaze. Neváha jej venovať truhlu, ktorú kedysi urobil pre seba. Kúpil jej i miesto na cintoríne a pomník. No najviac empatie prejavil, keď sa rozhodol, že už nebude opustená a prespal pri nej celú noc. Ibaže ona nebola sama, keď poslednýkrát vydýchla...

    Do existenciálnej dilemy sa truhlár dostáva, keď spoznáva opusteného chlapca Tita, ktorý v sebe drží veľké tajomstvo. Ich zbližovanie je najkrajšou časťou príbehu. Alberto je opatrný, prebúdzajú sa v ňom spomienky na vlastné deti a hravosť. Tito získava domov, ktorý nikdy predtým nemal. Teplo preniká nielen postavami, ale celým domom a príbehom: „... každá miestnosť sa onedlho rozjasnila a štyri komíny na streche vypúšťali do vzduchu veselé obláčiky dymu, akoby vysielali signál do susednej krajiny.“ Ako však môže slovo potešiť, rovnako dokáže i ublížiť. Bezohľadné klebetenie sestier Finestrových ostro kontrastuje s láskavosťou truhlára. Ten nevyzvedá od chlapca jeho tajomstvá, trpezlivo čaká, kým sa jeho bolesť rozplynie natoľko, aby sa sám rozhodol podeliť so svojím trápením a naučil sa opäť dôverovať.

    Woodsová sa nezameriava na detaily, dáva si záležať skôr na tom, aby zvýraznila sociálne rozdiely, silu priateľstva aj nezištnú pomoc na širšej textovej ploche. Dielu tiež nemožno uprieť rozprávkový motív, ktorý odpradávna hovorí, že dobro víťazí nad zlom. A toto poznanie potrebuje na svoj zdravý psychický vývoj každý detský čitateľ. Uhladzuje jeho traumy a smútky. S rozprávkou má príbeh spoločné aj jasné vykreslenie charakterov. Keďže je malý Tito Bonito zmätený, aby bola výstuž príbehu jasná, autorka doň umiestnila niekoľko protikladných postáv, pričom opak súhrnu ich negatívnych vlastností ukazuje k chudobnému, skromnému, dobrosrdečnému a priateľskému Albertovi. Napriek tomu sa nikdy nedostane do konfliktu s nechutne bohatým starostom, ani pomstychtivým pánom Bonitom či sestrami-jazyčnicami.

    Príbeh dynamizujú vertikálne a horizontálne princípy ovplyvňujúce nielen vizuálnu predstavivosť čitateľa, ale aj ideu diela. Allora je jediné známe mestečko, v ktorom vylietavajú ryby z mora, strechy domov zvláštne čnejú dohora a Albertov dom sa týči na kopci, za ktorým je už len cintorín. Akoby to bola posledná zastávka pred odchodom do neba. Horizontálny princíp symbolizuje truhla a v nej ležiaci človek, ktorý už dokončil svoju zemskú púť. Napätie medzi nimi sa vyrovnáva v okamihu, keď Tito a Alberto utekajú pred chlapcovým násilníckym otcom do fantazijnej ríše. Ako plavidlo využijú honosnú starostovu truhlu. Záver príbehu tak ponúka detskej predstavivosti novú dimenziu, ktorú objavili naši dvaja hrdinovia pri spoločnom večernom čítaní o bájnom kopci Isola. Je to prísľub šťastného a spokojného života, kde zlo neexistuje.

    Hladké čítanie tohto podmanivého príbehu uľahčuje vynikajúci preklad Kataríny Slivkovej, ako aj redakcia Tone Revajovej, známej autorky kníh pre deti a mládež. Otvára dvere téme, o ktorej sa s deťmi ťažko hovorí, no aj dospelák si v nej nájde prekvapivé zákutia.
     
    Beáta Beláková