Všade ľudská jatka

  • Recenzované dielo

    The Bloody Sonnets
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/03
  • Autor recenzie

    John Minahane
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Krvavé sonety – sonet 3
    Nad zemou v letku utkvel na krielach
    posupný démon, v pravej hlaveň vojny,
    z nejž, zmáchav ňou, plam šľahol dvojný, trojný…
    a k zemi vzal sa splývať v pramenách,
     
    iskriaci síru, meteorov prach —
    Rod ľudský dlho spal už nepokojný:
    i strhol sa! — ziv sudbinej vtom trojny
    zrel, úžas v očiach, v údoch mrazný strach.
     
    Kam dieť sa, Bože!? (zúpel). K spáse vrátka
    kde? rokľa v bralách, zápač pralesa
    či morská choboť, loďka čo jak vratká
    za útočište?… Ale kryje sa
    nadarmo v svete; všade ľudská jatka:
    či tvŕď či oceán či nebesá!
     
    anglický preklad:
    A dreadful demon soared above the earth,
    holding a warhead; resting on his wings,
    he shook the weapon – two, three flames came forth...
    then flew off downwards to corrupt the springs,
     
    scattering sulphur sparks and meteor dust.
    The race of men, who'd long had troubled dreams,
    was torn awake! – they saw fate’s jaws wide-thrust;
    shock filled their eyes and terror gripped their limbs.
     
    Where to take flight!? What exit, Lord? (they wailed).
    What fissure in the rocks, or strip of shore,
    or jungle shade, or ship (however frail)
    for refuge? None! – no cover any more!
    The human slaughterhouse is everywhere:
    on earth, upon the ocean, in the air!
     
     
    Pri príležitosti stého výročia vzniku 1. ČSR vychádzajú v spolupráci Literárneho informačného centra a tlačiarne Neografia v Martine Krvavé sonety P. O. Hviezdoslava v anglickom preklade Johna Minahana. Na tomto mieste uvádzame prekladateľov komentár ku Krvavému sonetu 3.
     
    Keď sa v auguste roku 1914 začala prvá svetová vojna, po celej Európe sa spustila povodeň vojnovej poézie. Básnický tok bol neskutočný, bezprecedentný. V novinách každodenne vychádzali básne, ako aj nespočetné množstvo ďalších publikácií. Londýnske noviny The Times vraj za deň prijali sto zásielok, v ktorých ľudia ponúkali na zverejnenie svoje básne. Nemecký zostavovateľ vojnových básnických antológií Július Bab raz odhadol, že len za august 1914 vzniklo v nemeckom jazyku pol druha milióna básní.

    Drvivá väčšina poézie v tom čase vyjadrovala militantný entuziazmus. Alebo aspoň podporovala vojnové úsilia štátu, z ktorého ten-ktorý básnik pochádzal. Hviezdoslavove Krvavé sonety sú v tom obrovskom vášnivom toku básnenia zvláštnym protiprúdom. Odmietajú všeobecnú náladu, ktorá vládla všade od Írska až po Rusko. Vo vojne nevidia cestu k sláve, vidia len katastrofu.

    Dá sa predpokladať, že Hviezdoslav čítal všetky dostupné správy o vypuknutí vojnového konfliktu. Čítal aj básne v prospech vojny a literárne eseje v troch jazykoch: v slovenčine, nemčine aj maďarčine. Pravdepodobne čítal maďarský literárny časopis Nyugat a aj jeho nové číslo, ktoré vyšlo v polovici augusta. Básnik Béla Balázs na jeho stránkach konštatoval, že „táto vojna je svätá vojna“, a dodal, že nadchádzajúci vojenský konflikt celkom iste prispeje k evolúcii ľudstva. Hviezdoslav, naopak, to otvorene vnímal ako obscénny paradox: Európsky pokrok vo vede a technológii, rozmach literárnej a umeleckej kultúry, to všetko akoby viedlo len na „ľudskú jatku“.
     
    Človek nie je hmyz
    Hviezdoslav zaiste čítal i krutú báseň Vae victis z pera viedenského básnika Antona Wildgansa, ktorá takisto vyšla v osudnom auguste:

    Weh den Besiegten! Härtester der Sprüche…
    Der Sieger wird die Großmut unterdrücken
    Und über schmählich hingekrümmte Rücken
    Hin stampfen wie auf haßliches Insekt.
    Und das ist recht so und ist wahre Güte!
    („Beda porazeným! Najtvrdšie všetkých slov... / Víťaz potlačí svoju veľkorysosť, / a ich ponížené chrbty / bude dupať sťa ohavný hmyz. / A to je správne, práve to je dobré!“)

    Hviezdoslav na tieto verše priamo reaguje v Krvavých sonetoch 18 a 19. Ak vôbec majú nastať lepšie budúce časy, tvrdí v 19. sonete, vladári musia pochopiť, „že človek nie hmyz pod šľap podošví“. Pokiaľ mi je známe, doposiaľ nemáme k dispozícii obšírny prehľad literatúry, ktorú vtedy Hviezdoslav čítal. To je úloha pre slovenského historika či literárneho vedca.

    Básnici po celej Európe ďakovali osudu či priamo Bohu za to, že ich obdaroval darom vojny. Medzi takých patrili i osoby naozaj slávne. Richard Dehmel vyzýval Nemcov: „Dank dem Schicksal, Volk in Waffen“ („Ďakuj osudu, národ v zbroji!“). Angličan Rupert Brooke veril, že Boh vojnou láskavo zobudil jeho i jeho generáciu, ktorá doposiaľ tvrdo spala:

    Now, God be thanked who has matched us with his hour,
    and caught our youth, and wakened us from sleeping!
    („Nuž, vďaka Bohu, ktorý nás vyrovnal so svojou hodinou, / schytil našu mladosť, a prebudil nás zo spánku!“)

    Veľmi silnou témou je vo vojnovej poézii požiadanie Boha o podporu v boji. Básnici vo všetkých zúčastnených krajinách prosili Boha, aby bojoval na ich strane. Uvediem len stručné príklady z básnictva dvoch anglických kňazov raného vojnového obdobia. Citáty pochádzajú zo zbierky One Hundred of the Best Poems on the European War, (ed. C. Forshaw, Londýn 1915). Po prvé, Rev. Sir G. Fetherston, Bart.:

    O God, our soldiers help, we pray,
    And make them victors of the day.
    („Bože, pomôž našim vojakom, prosíme, / daj im víťazstvo v dni boja!“)

    Po druhé, Rev. R. Ross:

    Defend the Right, Thou God of Might! Our “God of Battles” be!
    O’erwhelm our foes, we humbly pray, in air, on land, on sea.
    („Chráň právo, Bože moci! Buď naším Bohom bitiek! / Pokorne ťa prosíme, rozdrv našich nepriateľov na nebi, na zemi, na mori.“)
     
    Vojnové inferno
    Podobných výrokov by sme ľahko našli veľa v angličtine aj v nemčine, ale i v ďalších jazykoch a určite aj v slovenčine. Volať Boha do bojujúcich armád však Hviezdoslav považoval za desivé. „Kresťanstvo tvoje — lož je, faloš, mam!“ – tieto slová (z deviateho sonetu) hovoria jasnou rečou. Oproti tomu stavia najbohatší zdroj negatívnych obrazov typický pre európsku kultúru – peklo. Vojna podľa neho nie je Božia. Naopak, je infernálna.

    Onen strojca dávajúci na vojnu počiatočný impulz je nejaký strašný démon (sonet 3, hore). To on je skutočná vojenská postava, zúčastňuje sa boja. Bojuje nie za všetkých, ale proti všetkým. Zo vzduchu riadi strely proti ľudstvu, chce nakaziť a zničiť najcennejšie zdroje ľudského života. Pred jeho strelami niet žiadneho útočiska.

    Zaujímavé je, že ten démon je letec, akýsi vojenský pilot. Hviezdoslav s priam neuveriteľnou jasnozrivosťou tuší rozsah a deštruktívnu silu tejto vojny. Keď dnes čítame jeho verše „všade ľudská jatka: / či tvŕď či oceán či nebesá!“, nemôžeme nepomyslieť na to, čo sa vtedy ešte len pripravovalo. Na nebesiach už naozaj nebude bezpečie. Svetová vojna po prvý raz priniesla najstrašnejšiu podobu modernej vojny, bombardovanie zo vzduchu. Už v roku 1916 bol jeho potenciál jasný: aspoň v dvoch prípadoch letci zabili takmer sto ľudí naraz.

    Je možné, aby Hviezdoslav už s predstihom tak prenikavo tušil, čo nastane? Svoje Sonety písal v auguste a septembri 1914, a letecké vojenské kampane sa začali až v roku 1915. Najskôr som predpokladal, že Krvavé sonety do konečnej podoby prerobil asi v roku 1916 alebo v roku 1917, teda v čase, keď už boli vojnové horory naplno odhalené. Potom som však názor zmenil. Jeden priateľ ma upozornil, že letecká vojna bola už roky v príprave, noviny o nej podávali správy. Hviezdoslav ich zaiste čítal a jeho mohutná imaginácia z nich dokázala vytvoriť obrazy budúcich hrôz. S niečím podobným sa stretávame i v jednej anglickej básni, možno menej silnej, no predsa pozoruhodnej: Bombardment od Amy Lowellovej z konca roku 1914.
     
    Preniesť silu myšlienok do cudzieho jazyka
    Čítal som pomerne veľa ranej vojnovej poézie v angličtine aj v nemčine. Ale nenatrafil som na žiadneho iného básnika, ktorý by bol proti vojne hneď na začiatku vystúpil tak zvučne, tak jasne ako Hviezdoslav. Pri prekladaní bolo preto mojou prioritou preniesť silu básnických myšlienok do druhého jazyka. „Tieto znelky vyvreli z jeho vnútra ako sopečná láva“, napísal o Hviezdoslavových Krvavých sonetoch jeho priateľ Albert Pražák. Môj cieľ je dosiahnuť, aby čitateľ tú „sopečnú lávu“ pocítil aj v angličtine.

    Rýmový vzor originálu som v preklade zjednodušil, a to radikálne. Zvolil som shakespearovskú podobu sonetu namiesto petrarcovskej formy, s ktorou pracuje Hviezdoslav. To znamená, že sonet nemá len štyri rýmy, ktoré sa používajú viackrát: naopak, má sedem rýmov, a každý sa používa len raz. Ideálne by som mal napodobniť originálnu schému, ale nie som prvý, ktorý vytušil, že „English is a rhyme-poor language“ („angličtina je nedobrý jazyk na rýmovanie“ – takto písal John Ciardi v prekladateľskej poznámke k svojej anglickej verzii Danteho Očistca.) Preto musíme také brilantné talianske výtvory ako sú tercína či sonet redukovať podľa možností anglického jazyka. Shakespeare to jasne chápal.

    ... „všade ľudská jatka: / či tvŕď či oceán či nebesá!“ – dokážem byť pre toho, kto napísal tieto verše, hodným médiom? Lebo o to ide v preklade. O to som sa usiloval i ja.
     
    John Minahane