Literárne informačné centrum
Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
Tip: Začnite písať Priezvisko autora alebo Názov diela.
EN |  DE |  FR

HORÚCE LINKY

www.navstevnik.sk

LIC na Facebooku

Logo kampane Do knižnice

Dominik Tatarka

Narodenie 14. 3. 1913 Drienové
Úmrtie 10. 5. 1989 Bratislava





  • Pohlavie

    Muž

  • Prekladá z jazykov

    Francúzsky jazyk

  • Životopis autora

    Dominik TATARKA sa narodil 14. marca 1913 v Drienovom. Vyštudoval francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Sorbonne

    Dominik TATARKA sa narodil 14. marca 1913 v Drienovom. Vyštudoval francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Sorbonne v Paríži. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a Martine. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania ako člen Revolučného národného výboru a po ústupe do hôr ako partizán. Po Oslobodení bol redaktorom Národnej obrody, Pravdy, vedúcim výtvarnej redakcie vo vydavateľstve Tatran, scenáristom československého filmu v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov. Od roku 1964 bol profesionálnym spisovateľom. K okupácii Československa spojeneckými vojskami roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko, za čo bol prenasledovaný komunistickým režimom, na 20 rokov prakticky vyradený z verejného života, a nesmel publikovať. Od roku 1970 pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode. Potom žil ako invalidný dôchodca. Bol signatárom Charty 77. Zomrel 10. mája 1989 v Bratislave.

    Zobraziť všetko

  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    • Proti démonom (1968)
    • Kultúra ako obcovanie (1998)

    Literatúra faktu

    • Človek na cestách (1957, cestopisné reportáže)

    Scenáristika

    • Panna zázračnica (, režisér Š. Uher)
    • Priehrada (, režisér P. Bielik)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Prvé Tatarkove knihy sú rôznorodými zbierkami novelistických próz, ktoré sa pokúšajú vystihnúť osobné

    Prvé Tatarkove knihy sú rôznorodými zbierkami novelistických próz, ktoré sa pokúšajú vystihnúť osobné zážitky z čias na prelome 30. a 40. rokov a reflektovať ich. Novela Panna zázračnica je nadrealistickou víziou lásky, ale aj inotajovou výpoveďou proti fašizmu. Satirickým duchom je predchnutý román Farská republika, jednoznačne protifašistické vyznenie má román, stavajúci na autorovej skúsenosti z protifašistického odboja (Prvý a druhý úder). Zároveň sa v týchto dielach kryštalizuje autorova tendencia zúčastniť sa na budovaní povojnového života a jeho príklon k poetike socialistického realizmu. Dve novely z knihy Rozhovory bez konca však už predstavujú nový typ reflexívno-filozofujúcej prózy, ktorá konfrontuje odbojové fakty a skúsenosti s novou politickou a spoločenskou realitou a hľadá východiská v ľudskej láske. Myšlienka porozumenia medzi národmi je dominantou knihy Prútené kreslá, ktorá je filozoficky zložitou výpoveďou o súvislostiach vtedajšieho sveta a modernej civilizácie, v ktorej sa výrazne prejavuje jeho kritický postoj k spoločenským a medziľudským vzťahom v upevňujúcej sa totalite, k svetu degradujúcemu človeka na bytosť zotročenú byrokratickou mašinériou. Najvýraznejším kritickým akcentom sa vyznačuje novela Démon súhlasu, ktorá bezprostredne satirickou parabolou reaguje na totalitnú moc, vyhlasuje nezmieriteľný boj s byrokratickými praktikami vtedajšieho režimu. Kniha sa stala emblémom demokratizačného procesu a mala rozhodujúci význam pre demokratické smerovanie slovenského literárneho vývoja. Napriek nezmieriteľnému kritickému tónu sú Tatarkove prózy apoteózou lásky a ženskej krásy, rozvírujúcou všetky ľudské zmysly. Hľadanie optimálneho sveta prežiareného láskou a porozumením je aj hlavnou témou Tatarkových kníh, ktoré vyšli v zahraničných vydavateľstvách v 70. a 80. rokoch 20.storočia. Nejde o vyhranené prozaické útvary, ale o dokumenty o bytí a myslení spisovateľa, ktorý nepodľahol svojmu utrpeniu a neprestal veriť v nové nádeje ľudstva.

    Alexander Halvoník

    Zobraziť všetko

  • Preložené diela

    Farská republika (1949 po česky, 1951 po maďarsky, 1960 po nemecky, 1961 po ukrajinsky, 1966 po rusky) Družné letá (1963 po ukrajinsky)

    Farská republika (1949 po česky, 1951 po maďarsky, 1960 po nemecky, 1961 po ukrajinsky, 1966 po rusky)

    Družné letá (1963 po ukrajinsky)

    Prútené kreslá (1963 po česky, 1965 po nemecky, po poľsky, 1969 po maďarsky, po srbsky, 1993 po francúzsky)

    Démon súhlasu (1964 po česky, 1969 po maďarsky, 1986 po francúzsky)

    Sám proti noci (1984 po česky v Mníchove, 1995 po nemecky)

    Zobraziť všetko

  • Literárna tvorba - preklad

    Vercors: Odprírodnené zvieratá (1958), Alfred de Musset: Spoveď dieťaťa svojho veku (1960), G. de Maupassant: Mont Oriol (1960)

  • Monografie a štúdie o autorovi

    Bátorová, M.: Dominik Tatarka. Slovenský Don Quijote. Bratislava Veda 2012. Bátorová,M.: Personal Ethos in the Literature of Slovak and Czech Dissidents: The

    Bátorová, M.: Dominik Tatarka. Slovenský Don Quijote. Bratislava Veda 2012.
    Bátorová,M.: Personal Ethos in the Literature of Slovak and Czech Dissidents: The Essay as a Form of Expressing an Active Personality. In: Primerjalna književnost (Ljubljana), letnik 33, št. 1, junij 2010, s. 153-166. ISSN 0351-1189. (časopis CC)

    Bátorová, M.: Dominik Tatarka und der slowakische Dissens der 1960er/70er Jahre. Na konferencii: Deutsche, tschechische und slowakische Schriftsteller im Exil. Wechselseitige Erfahrungen in zwei Diktaturen (1933-1989), organizovanej 22. - 23.10. 2010 v  Muzeu českého a slovenského exilu v Brne.

    Mikula, V.: Démoni súhlasu i nesúhlasu. Dominik Tatarka, Miroslav Válek. F.R. & G. 2010.

    Halvoník, A.: Dominik Tatarka: Prútené kreslá. In: Knižná revue, 19, 2009, č. 10.

    Bátorová, M.: „Vnútorná emigrácia“ ako gesto slobody (Dominik Tatarka a Ludvík Vaculík po roku 1968. In: World Literature Studies, roč. 1 (18), 2009, č. 2, s. 58- 75. ISSN 1337-9275

    Bátorová, M.: „Vnútorná emigrácia“ a občianske slobody a práva. In: Slovenské pohľady, roč. IV.+125, 2009, č. 7-8, , s. 120-138

    Mráz, P.: Súhlas ako princíp (Dominik Tatarka: Démon súhlasu). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 22.

    Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    Mikula, V.: Dominik Tatarka. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    Volárová, A.: Tatarkove Navrávačky. In: RAK, 8, 2003, č. 11 – 12.

    Anoca, D. M.: Dobový obrat v chápaní človeka (Dominik Tatarka: Rozhovory bez konca). In: RAK, 7, 2002, č. 5 – 6.

    Balla, V.: Snová novela (Dominik Tatarka: Panna Zázračnica). In: RAK, 7, 2002, č. 9.

    Doktor, V.: Zavrhnutá kniha (Dominik Tatarka: Ľudia a skutky). In: RAK, 7, 2002, č. 7 – 8.

    Gális, V.: Údery pod pás (Dominik Tatarka: Prvý a druhý úder). In: RAK, 7, 2002, č. 7 – 8.

    Rankov, P.: Naozaj „Farská“ republika? (Dominik Tatarka: Farská republika). In: RAK, 7, 2002, č. 5 – 6.

    Šišmišová, P.: V úzkostiach osamelosti. In: Slovenské pohľady, 4+118, 2002, č. 1.

    Barborík, V.: Pieta problematická. In: OS, 2001, č. 5.

    Bombíková, P.: Dominik Tatarka. Bratislava 2001.

    Eis, Z.: Mezi domovem, Prahou a Paříží. In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 38.

    Gašaj, N.: Dominik Tatarka na vysokých školách v rokoch 1934 – 1940. In: OS, 2001, č. 5.

    Rozhovory o Tatarkovi. In: Kritika & Kontext, 6, 2001, č. 1.

    Šeliga, A.: Obraz vojny v Tatarkovom diele po prekonaní schematizmu. In: Acta Facultatis paedagogicae Universitatis Tyrnaviensis. Trnava: Trnavská univerzita 2001.

    Bombíková, P.: Nové formulovanie úlohy spisovateľa a spisovateľskej práce v rokoch 1946 – 1956. Prípad Dominika Tatarku. In: Slovenská literatúra, 47, 2000, č. 2.

    Hablák, A.: Paradoxy pátosu (Dominik Tatarka: Písačky pre milovanú Lutéciu). In: Kultúrny život, 1, 2000, č. 10.

    Choma, B.: Literárni antipódi – Tatarka a Mináč. In: Dilema, 2000, č. 10.

    Olonová, E.: Tragická láska neskorej jesene (Dominik Tatarka: Písačky pre milovanú Lutéciu). In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 14.

    Prušková, Z.: Príbeh o príbehu – autora, hrdinu aj písania (Dominik Tatarka: Písačky pre milovanú Lutéciu). In: RAK, 5, 2000, č. 1.

    Štolbová, E., Tatarka, D.: Navrávačky s Dominikom Tatarkom. Bratislava: LIC 2000.

    Gašaj, N.: Augustínovo pohanstvo. In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 1, 1999, č. 13.

    Harák, I.: Spodní řeč (Dominik Tatarka: Písačky pre milovanú Lutéciu). In: Dotyky, 11, 1999, č. 9 – 10.

    Jančovič, I.: K poetike ranej prozaickej tvorby Dominika Tatarku (Interpretácia prózy Ošiaľ). In: Filologická revue, 2, 1999, č. 2.

    Jančovič, I.: Tvorivé začiatky Dominika Tatarku. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela 1999.

    Jančovič, I.: Z tvorby Dominika Tatarku (1959 – 1968). Banská Bystrica: Metodické centrum 1999.

    Matejov, F.: Tematické línie neskorej tvorby Dominika Tatarku ako vodidlá lektúry. In: Slovenská literatúra, 46, 1999, č. 3 – 4.

    Ambros, P.: Traja Bartolomejovia Dominika Tatarku. In: Tvorba T, 8 (17), 1998, č. 2.

    Jančovič, I.: Teoretická a literárnokritická aktivita Dominika Tatarku v prvej polovici 40. rokov. In: Romboid, 33, 1998, č. 7.

    Lomenčík, J.: Reflexia nad novelou Prútené kreslá. In: Filologická revue, 1, 1998, č. 1.

    Bombíková, P.: Dva varianty Tatarkovej novely Pach. In: Slovenská literatúra, 44, 1997, č. 5.

    Bombíková, P.: Na okraj nenapísanej recenzie (Dominik Tatarka: V úzkosti hľadania). In: RAK, 2, 1997, č. 3 – 4.

    Bombíková, P.: Tatarkova raná novelistika (1933 – 1945). In: Slovenská literatúra, 44, 1997, č. 3.

    Eis, Z.: Domov Dominika Tatarku. In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 38.

    Gajdoš, S.: Dominik Tatarka. In: Literika, 2, 1997, č. 1 – 2.

    Jančovič, I.: Prozaické začiatky Dominika Tatarku. In: Romboid, 32, 1997, č. 8.

    Kupšová, M.: Správa pre človeka (Dominik Tatarka: V úzkosti hľadania). In: Knižná revue, 7, 1997, č. 24.

    Matejovič, P.: Dominik Tatarka a jeho sen o obci božej (Dominik Tatarka: Kultúra ako obcovanie). In: RAK, 2, 1997, č. 1.

    Mikula, V.: Od baroka k postmoderne. Levice: L. C. A. 1997, s. 105 – 113.

    Ponická, H.: Spisovateľ – burič Dominik Tatarka. In: Literika, 2, 1997, č. 1 – 2.

    Bžoch, A.: Patetický observátor Valér Mikula. In: RAK, 1, 1996, č. 2.

    Bžoch, J.: Čakanie na Tatarku (Dominik Tatarka: Kultúra ako obcovanie). In: Národná obroda, zv. 7, 19. 10. 1996, č. 245.

    Jančovič, I.: Dominik Tatarka a jeho dielo v premenách času (1940 – 1956). Banská Bystrica: Metodické centrum 1996.

    Lomenčík, J.: Premýšľanie v prútenom kresle. In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 38.

    Mikula, V.: Tatarka alebo Démon pátosu. In: RAK, 1, 1996, č. 1.

    Sokol, Š. M.: Nadšenec bez hraníc. In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 38.

    Šimečka, M. M.: Niekoľko nepatetických poznámok. In: RAK, 1, 1996, č. 2.

    Kantůrková, E.: Spomínanie na Dominika Tatarku. In: Mosty, 4, 1995, č. 11.

    Podlipná, E., Mojík, I.: Som človek revolty a protestu... In: Kultúrny život, 29, 1995, č. 4.

    Podracká, D., Mináč, V.: Literárne hovory Vladimíra Mináča a Dany Podrackej 3 (Dominik Tatarka: Démon súhlasu). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 9.

    Bombíková, P., Antalová, I., eds: Ešte s vami pobudnúť. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku 1994.

    Hamada, M.: Sizyfovský údel. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1994, s. 150 – 157.

    Hamada, M.: Tatarkova Farská republika a súčasnosť. In: Kultúrny život, 28, 1994, č. 2.

    Šimon, O.: Chvíle s Dominikom Tatarkom. In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 9.

    Bombíková, P.: Materiály o živote a diele Dominika Tatarku. In: Slovenská literatúra, 40, 1993, č. 2 – 3.

    Bunčák, P.: Môj Dominik Tatarka. In: Slovenské pohľady, 4+109, 1993, č. 10.

    Bútora, M.: Krásny chlap alebo o pestovaní charakteru. In: Slovenská literatúra, 40, 1993, č. 2 – 3.

    Čertík, J.: Tatarkov pevný bod. In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 17.

    Hamada, M.: Tatarkova koncepcia kultúry. In: Slovenská literatúra, 40, 1993, č. 2 – 3.

    Matejov, F.: Nad Navrávačkami Dominika Tatarku. In: Tvorba T, 3 (12), 1993, č. 3.

    Petrík, V.: Dominik Tatarka: Pach. Slovenská literatúra, 40, 1993, č. 2 – 3.

    Podlipná, E.: Koláž (Pocta Dominikovi Tatarkovi). Bratislava 1993.

    Prušková, Z.: O zmysle a funkciách interpersonálnych situácií v diele Dominika Tatarku. In: Slovenská literatúra, 40, 1993, č. 2 – 3.

    Sulík, I.: Dominik Tatarka – blízkosť tvorby, ťarcha mýtu. In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 17.

    Viskupová, E.: Dominik Tatarka (Personálna bibliografia). In: Slovenská literatúra, 40, 1993, č. 2 – 3.

    Zajac, P.: Tatarkova cesta. In: Slovenská literatúra, 40, 1993, č. 2 – 3.

    Eis, Z.: Dominik Tatarka – Slovák a Európan. In: Tvorba T, 2(11), 1992, č. 2.

    Halvoník, A.: Dominik Tatarka: Panna zázračnica. In: Knižná revue, 2, 1992, č. 21.

    Hamada, M.: Dominik Tatarka – sujetový básnik. In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 2.

    Charous, E.: Memento stále živé (Dominik Tatarka: Démon súhlasu). In: Nové knihy, 1992, č. 4.

    Mikušťáková, A.: Zdanlivo náhodné „navrávanie“ (Dominik Tatarka: Navrávačky). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 23.

    Mlynárik, J.: Kto hanobil Tatarku? In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 4.

    Petrík, V.: Tatarka opäť legálny (Dominik Tatarka: Démon súhlasu). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 3.

    Petrík, V.: Vzťah muža a ženy v Tatarkovom diele. In: Romboid, 27, 1992, č. 3.

    Vlnka, J.: Svetoobčan, akého malo Slovensko. In: Dotyky, 4, 1992, č. 6.

    Dominik Tatarka (Profil). In: Romboid, 26, 1991, č. 5.

    Liba, P.: Slovo do diaľky (Dominik Tatarka: Prútené kreslá). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 4.

    Perstická, D., Přerostová, L.: Dominik Tatarka a ti druzí. Brno: Státní vědecká knihovna 1991, s. 136 – 153.

    Ponická, H.: Hana Ponická o Dominikovi Tatarkovi. In: Romboid, 26, 1991, č. 5.

    Černý, V., Vanovič, J.: Púť Dominika Tatarku Slovenskom a kultúrou. In: Slovenské pohľady, 106, 1990, č. 3.

    Eis, Z.: Tatarka českýma očima. In: Fragment K, 4, 1990, č. 7.

    Liptovský, P.: Tatarka v slovenskej tradícii. In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 9.

    Mojík, I.: Prísna kniha (Dominik Tatarka: Sám proti noci). In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 26.

    Petro, P.: Tatarkova trúfalosť. In: Romboid, 25, 1990, č. 4.

    Šimečka, M.: Co jsou „písačky“ (Dominik Tatarka: Písačky). In: Fragment K, 4, 1990, č. 4.

    Šimečka, M. M.: Dominikova dvojitá čiara života. In: Fragment K, 4, 1990, č. 1.

    Vaculík, L.: První nový Čechoslovák. In: Fragment K, 4, 1990, č. 1.

    Bátorová, M.: Reflexia doby v slovenskom kultúrnom a literárnom živote v rokoch 1938-1945. (Analýza Tatarkovej novely Pach prednesená na konferencii Vojna v umení umenie vo vojne 26. 5. 1988) In: Vojna v umení - umenie vo vojne. Bratislava: Umenovedný ústav SAV, 1989, s. 121-132.

    Marenčin, M.: Dominik Tatarka: 76. In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 11.

    Petrík, V.: Dominik Tatarka odišiel a zostáva. In: Romboid, 24, 1989, č. 7.

    Matuška, A.: Človek v slove. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1967, s. 276 – 293.

    Zobraziť všetko

  • O autorovi

    Tatarkovými základnými pocitmi sú teda osamelosť a úzkosť zoči-voči sebe, zoči-voči Bohu a ako sa ďalej dozvedáme aj zoči-voči svetu. Stratila sa

    Tatarkovými základnými pocitmi sú teda osamelosť a úzkosť zoči-voči sebe, zoči-voči Bohu a ako sa ďalej dozvedáme aj zoči-voči svetu. Stratila sa vrastenosť človeka do väčšieho celku – do spoločnosti, národa, ktorá neutralizovala občasné pocity osamelosti a úzkosti človeka a nedovolila, aby sa zo subjektívnych životne motivovaných pocitov zmenili na existenciálne, človeku už akosi dané, a nie iba vyprovokované nepriaznivými vnútornými či vonkajšími okolnosťami.

    Milan Hamada

    Symbol a súčasne vedúci aktér slovenského disentu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov; do vysokej miery mravný príklad protikomunistického vzdoru a intelektuálnej nepoddajnosti. Pravda, kým Tatarka dospel k takému jednoznačnému postoju vo vzťahu k totalitnému systému, prešiel niekoľkými, často protikladnými fázami osobného vývinu, nevynímajúc z neho ani spontánnu, až rozhodne nadšenú službu moci, ktorú v závere života tak hĺbkovo pomáhal povaliť. V tom je jeho cesta typická pre moderného slovenského intelektuála.

    Pavol Števček

    Dominik Tatarka by jistě dokázal rozebrat naši společnost a vyslovit novou vizi, dát rozhřešení. Ráda bych se podělila se čtenáři o několik nestárnoucích poznatků osobnosti Dominika Tatarky, z nichž můžeme čerpat moudrost a sílu. V prvé řadě jeho nadšené evropanství založené na důkladném poznání jednotlivých národů, jejich charakteru, jazyka, kultury i zdánlivých drobností jako je oblékání žen nebo jídlo. Dále je tu jeho neutuchající zvídavost – ani ve vysokém věku se nestahoval do ulity, ale otevíral se všemu novému a převratnému. Znal Formanovy Vlasy, obdivoval Vlastu Třešňáka, japonskou současnou prózu a toužil znovu pročítat Karla Hynka Máchu. Po penězích netoužil. Měl vskutku ležérní vztah ke všem hmotným statkům. Přesto byl člověkem naprosto svobodným. Všem dnešním vysokým představitelům bych dala za vzor pravost jeho proklamovaných tezí. Mluvil o lásce k přírodě, a tak si najděme v Navrávačkách, jak miloval stromy, kravičky i psy. Byl skvostným zahradníkem. O vztazích v obci, o pevném řádu její existence nejen mluvil a psal, ale hlavně podle nich žil. Měl v sobě vroucnost a smířlivost. Odpouštěl mnoha lidem. Jeho odpuštění nebylo z pohodlnosti nebo nedostatku argumentů. Naopak. Pramenilo z hlubokého filozofického nadhledu.Stále se od něj čemusi učme.

    Eva Štolbová
     

    Zobraziť všetko

  • Autor o sebe

    V mojich knižkách, tak sa mi zdá, nedoznieva ani nadrealizmus, nie sú ani ohlasom existencionalizmu. Všetky izmy, koľko sme ich zažili, potešovali mi dušu
    V mojich knižkách, tak sa mi zdá, nedoznieva ani nadrealizmus, nie sú ani ohlasom existencionalizmu. Všetky izmy, koľko sme ich zažili, potešovali mi dušu formálnymi vynálezmi, pôvabnou i provokatívnou žihadlovosťou. P. Valéry bol pre mňa absolútnou poéziou. Avantgarda nadľahčovala mi tragickú životnú skúsenosť, bola mi duševnou hygienou svojou formálnou vynaliezavosťou, vše hravosťou a svojím úsilím po jasnom a nesentimentálnom výraze... Životné osudy Pavla Horova, Pavla Bunčáka, moje sú vlastne tie isté ako Alberta Camusa.
    Zobraziť všetko

  • Autor o svojom diele

    Navrávačky s Dominikom Tatarkom  – prvé kompletné knižné vydanie vášnivých rozhovorov spisovateľa Dominika Tatarku s českou

    Navrávačky s Dominikom Tatarkom – prvé kompletné knižné vydanie vášnivých rozhovorov spisovateľa Dominika Tatarku s českou spisovateľkou Evou Štolbovou. Publikácia vydaná Literárnym informačným centrom roku 2000 je prepisom 20 audiokaziet rozhovorov, ktoré vznikali od novembra 1985 do jesene r. 1986 na rôznych miestach republiky, za rôznych okolností a často stiesnených podmienok.

    Zobraziť všetko

  • Ukážka z tvorby

    PÍSAČKY PRE MILOVANÚ LUTÉCIU Drahá Lutécia, Parízia, Letícia, Lutica, Čiča Naj Ty moje kostnaté

    PÍSAČKY PRE MILOVANÚ LUTÉCIU

    Drahá

    Lutécia, Parízia, Letícia, Lutica, Čiča

    Naj

    Ty moje kostnaté hladné, večne vypostené telíčko,

    absolútne dôverné

     

         Včera – bohmi daný slnečný deň, vinobranie, ako vtedy, vypil som si a vynadal som, vysoptil všetko – včera, včera, ako vieš, včera boli dva roky, dva  letá tomu na zad, čo sme sa stretli na Suchom mýte v hlavnom meste svojej zajatej/objatej Tatránie-Slovácie, odvtedy ti píšem, píšem tieto Písačky pre milovanú Lutéciu, ktoré ti nikdy nepošlem, ktoré potom iste zhabú a rozhodia.

         Nevieš, drahá Lutécia-Letícia Parisiorum, Letícia svojich parížskych priateľov, prečo ti píšem písačky – pre teba, o ktorých už vopred viem, že ti ich nikdy nepošlem. Okrem toho, medzitým, píšem ti listy, ktoré ti pravidelne posielam letecky, ktoré z Prahy neodlietajú, hoci, hoci sú nevinné, aspoň politicky táborovo, ako ľalia. V písačkách, ktoré ti nepošlem, ťa zraňujem, slovne drásam ako dravca, lesnú kaňu, hieratického cárskeho gryfa vysvetľujem v listoch, ktoré k tebe tiež nedoletia, veľkou nežnou papuľou losa alebo koňa pasiem sa na tebe, papuľou losa hmatkám, ohmatávam oblé, nekonečne nežné tvary tvojho tela, tvojej duše, nežnou papuľou losa hmatkajúc po tebe vzdialenej, výmyslom hraníc neprístupnej, ja zajaté zviera, zajaté a vyhladované ako ty, nachádzam v sebe, rozpínajúcej sa nepamäti, svoju zvieraciu zbožnosť pred tebou tajomstvom, ktoré ma v zopätí rozkoše a bolesti do sveta kozmu ako slepý lúč vylúčilo a celého, celučkého celého olízalo ako čerstvé mokré teliatko. Lipne na mne blaženosť a požehnanie jazyka matky a milenky, ktoré ma rodia, vyvrhujú zo seba, jazykom i dychom, slovami s prázdnym kozmom uzmierujú, odobrujú.

    *  *  *

         Vtedy, tam, stalo sa: Vysokonohá, ľahká nymfa vyklonila sa z električky, na zastávke pred Sovietskou knihou vyskočila. Do očí mi padla zlatou prilbou hladko učesaných, podvinutých vlasov, farebnosťou svojho mdlozeleného oblečenia, ľahkej rozhalenej košele, ľahkej nariasenej, trojnásobne nadšívanej sukne, na nohách ľahké plátenné sandále, čierne šnorovanie na lýtkach – ale do nepamäti mi padla pohybom, chôdzou. Šla ľahkým lásavým krokom, akým vysokonohé ľahké ženy chodievajú.

         Ty si nešla, ty si sa niesla; ty si sa niesla, ako sa vraví.

         Vzrušená žena, dostihová kobyla alebo laň v ruji sa nesie, plavne ako morská vlna prílivu sa vzpína – dosahá, v kolenách podklesáva, striasajúc sa slastným pocitom, že teraz, teraz každým pohybom je naj, je naj. Svoju chôdzu, každý krok, ktorý urobí, prežíva ako tanečnica.

         Tak si išla, tak aj teraz chodíš po Paríži.

         Ako chlapec brodil som kone vo Váhu. Kedysi dávno zabudnutý pocit nieti sa vo mne tvojím pohybom, tvojou chôdzou, Lutécia. Zamarí sa mi, čosi sa vo mne rozpomína, ako sa nesie, nahými stehnami obkročená, rujná kobyla, ktorú sme v rieke práve vybrodili, vykúpali.

         Popri tebe obtekajú prúdy žien a mužov, usedených, ustátych, prejedajúcich sa paničiek, odených konfekčne šedo v rezignovanej tučnote. Tento národ sa skôr hrnie, valí, bez vzrušenia, než ide, kráča vlastným krokom, k vlastným cieľom. Zacnie sa mi, keď vidím, ako naše mestá „odvtedy" zošedli a oťaželi za tučnou maskou.

         Tým prelestnejšie sa nesie žena so zlatou prilbou čerstvo umytých plavých vlasov, útla v drieku, ľahká, ľahká chôdzou, oblečením, vzrušením, ľahká pocitom v rozkroku, okrídlená predstavou. Darmo, tak to bývalo odjakživa, prelesťou sú ľahké nohy, a nie ťažké, sladkosťami prejedajúce sa manželky. Darmo, ľahkosť ženy má aj svoju, svoju morálnu hodnotu: keď chceš byť milovaná, aspoň sa neprejedaj, nerozpúšťaj sa v tukovej necitnosti. Po sebe to viem, akýsi malý priestor slobody udržal som si zdržanlivosťou: stačí ti zjesť to a to, obliekať sa tak a tak. Od vstupu vojsk, desať rokov nekúpil som si nič na seba, nebol som ani u holiča, strihá ma dcéra. „Smíšne, smíšne", za takú cenu, nepatrnú, môžem si myslieť: Ja vás dlabem. Ale keď som ťa tak videl, ako sa nesieš, na každom kroku v ľahkom vánku ti na prsia, brucho, lono prilínalo ľahučké oblečenie z indickej bavlny, slina mi na jazyk priniesla zabudnuté slastné slovo: Čiča, čičajme, spinkajme, tvárme sa, že sme zaspali, ale sa čičajme. Ako šaman, blázon, posadlec každým tvojím pohybom, každým krokom, šepcem ako vianočný kapor vo vani, otváram hlasne i nehlasne žiabre: Čiča, čiča, čiča, čiča. Ty nie si odtiaľto, ty nie si štátna žena, ako tu všetky, okrem babičiek. Zastaň pri mne, čiča, čiča, z univerzity, zo školy, z úradu ťa nevyhodia, keď sa pri mne pristavíš. Hľadím na teba ako hrom do buka, ty vieš, kde ti hľadím. Usmievaš sa, nie je ti to odo mňa nepríjemné, odkiaľsi sa už poznáme. Odkiaľ.

         Ako chlapec, na výšine nad dedinou vedel som znehybnieť i na niekoľko hodín, aby som prilákal na seba, na dosah ruky sokola. Odtiaľ.

    *  *  *

         Veziem sa autobusom do Prahy českou miernou krajinou. Mám nesmiernu radosť z nepochopiteľných príčin, z neznámych podnetov, som nadšený. Hoci si vravím, Slzička, ty trúba od Jericha, prečo si nadšený? Prídeš do Prahy a nevieš, kde prenocuješ, si penzista, máš 65 rokov a hlavne, hlavne si odpísaný, ako človek, občan, spisovateľ, ani na slanú vodu si nezarobíš, hoci mohol by si, poľahky, ale nesmieš. Akúsi Chartu si podpísal, kádrovo smrdíš odjakživa, preto sa tak voláš, Slzička. Tak teda prečo si nadšený, prečo máš radosť, nesmiernu ešte k tomu, ako vravíš.

         Láska. Smej sa mi.

         Vravím si, vlastne nevravím si nič. Som. Som teraz tento vietor májový. Vznášam sa, plachtím, nalietavam na túto krajinu, čerím lány ozimín, čerím sírovožlté plochy repky, brezové háje, vrcholce čiernych lesov a hladiny rybníkov. Neusadnem, neutíšim sa, lebo som vietor. Lebo, lebo. Láska, toto si ty, tvoje telo, tvoja duša. Čerím ju, previevam, v hodvábnom nežnom ošatení ukazujem. Pyšním sa tebou, hoci, hoci, ty si kdesi tam v Paríži, vlastne už nie v Paríži, ale v Cannes, na Côte d' Azur, belasom pobreží tej našej spoločnej morskej kalúžky. Pretože táto krajina lánov, ozimín, sírových plôch repky, rybníkov, brezových hájov a úžľabín si ty, tvoje telo, tvoja duša, tvoje lono, prirodzene, nemysliac na nič, som vetrom, ktorý ťa previeva, nalietava na teba, nezosadajúc, neustávajúc, vše sa zníži, oblizuje, previeva, lono a dušu ti previeva, senzuálne, osobne, historicky a bezčasovo ťa miluje, on – ja osobne. Vietor. Tebou, že si, aká si, mám odvahu, bláznovstvo pociťovať sa, byť vetrom, dažďom, belasou oblohou, májom, obdobím, živlom, dedičným pomyslom, mýtom, nadšene, mytologicky prežívam svoju chvíľu – stotožňujúc sa s večným živlom, oddeľujúc sa od teba, milenky, matky, tvojho lona – úžľabiny, z ktorej vyvieram, stúpam, vajatám, vaniem. Takto nažívam – prežívam, viem, svoju chvíľu. Ty si kdesi tam na Côte d' Azur, večne belasom pobreží morskej kaluže, a si tiež tu, v mojich očiach a nepamäti – bezčasí. Pretože môžem iba písať ti súkromné listy – a tiež, iba v rámci, v rámci listového tajomstva a cenzúry – uvedomujem sa písaním ti.

         Smej sa mi, smej, láska. Mám nekonečný smäd na teba, chuť na teba, konečne zas objatím. Som vietor, som dážď, aby som sa dostal k tebe, mal som ťa v ústach. Smiešne? Mýtus.

     

    S TEBOU JE VŠETKO MILOVANÍM

         S tebou je milovaním mlčanie.

         S tebou je milovaním dať sa vyviezť hore, poldňa presedieť v horskom hoteli, od teba počuť: Už by sme sa aj mohli vrátiť dole.

         S tebou je milovaním strácať sa v nečase, v sebe, v prázdnote.

         S tebou je milovaním prečítať si po tebe knižku, telefonovať, písať tvojím fialovým písadlom, písať na tvoje farebné papiere, s tebou sú milovaním slová, ktoré sa mi vynárajú, obscénne, rúhavé, tajomné, vozdra, čiča, čičaj ma, lásaj ma.

         Ty si Ruska, s tebou je milovaním zúfať si: Prečo máš také krásne brucho? Prečo ti čiča stále planie?

         S tebou je život výmyslom, tvorbou, súvislým tokom prejavov a snov, o ktorých stále rozmýšľam, nuž ako človek mocensky odpísaný, chcem prísť na zmysel, pre seba, pre teba, pre viacerých, čo mi to vlastne zjavuješ šľachtenou formou svojho tela, ktorú pred tebou vypestovali, znásilňovali storočia. Velebíš ma za slová, že som ti ju pomenoval v detskej reči: Čiča, čičaj ma, nežnosťou ma uspávaš. Od teba je to milovaním, s tebou sú slová objatím ľudských bytostí. Miláčik, prosím, umy mi ju, iste ju mám celú zakvárenú.

         S tebou je milovaním telefonický rozhovor, voláš z Paríža, necháš ma vykríkať provokácie a obscenity, hoci rozhovor ťa stojí mesačné živobytie, a ty len: Áno, áno - celých 56 minút.

         S tebou je milovaním robiť všetkému, nášmu vzťahu koniec, koniec, lebo si tam, ty si Ruska a ja som tu, karpatský pastier.

         S tebou je milovaním, krutým, hľadieť na pohľadnicu, ktorú pre mňa vyberieš a pošleš.

         S tebou sú milovaním tvoje dary, ktoré si tu nechala, knihy, fotografie, krémy, šampóny.

         S tebou je milovaním moja koža, moja pamäť, ktorú si počičala, nezmazateľne potetovala.

         S tebou milovaním je popieranie: nasadili ju na mňa, ona ma celého pokryla, a Činiteľ sa kochá, že si ma tebou zotročil.

         Milovaním s tebou je teraz už aj moja denná rezignácia: Ty si tam choď po Paríži a po plážach na Côte ď Azur, telefonuj si, vzrušuj sa, filmuj si, ja zo seba zoškriabem tvoje tetovanie, svoju kožu.

         Milovaním s tebou je aj slovné zaklínanie: Zostaň si tam, nevracaj sa. Keby som aj mohol, akože nemôžem, mal pas, akože ho nemám, ja za tebou tam nepôjdem.

         Milovaním s tebou je teraz, pomyselné muky ti spôsobovať: Škvar sa vo svojom vzrušení, píš mi alebo nepíš, že ma zničíš – lebo sa nemôžeš s Francine či so Jeanom uvoľniť.

         Milovaním s tebou je mi aj hlad, nechce sa mi jesť, chce sa mi rum, ktorý ty nenávidíš.

         Milovaním s tebou je aj to, čo si vymyslím, aby si trpela. Tieto písačky sa ti potom dostanú do rúk, ty si ich prečítaš, roztrhneš si nočnú košeľu, vylúpnu sa ti z nej tvoje ceci. Na moju počesť kúpiš si celý bal plátna na periny, nastriháš ho na dĺžku svojej nočnej košele. Každý večer, miesto prášku na spanie, kvôli zvuku a na moju pamäť, budeš trhať textil. Áno, áno, mala som ju celú zakvárenú, chcela som, neviem už čo, nech mi ju umyje, a jeho to tak rozzúrilo, a škŕŕk, roztrhol mi košeľu. Rozkoš, zaujímavé, ktorá mi zostala, nezostala mi tam dole v jeho čiči, ale v ušiach. Prečo? Prečo? Mala som talent na hudbu, alebo, alebo? Telo mi rovnako všade nestarne. Moja čiča si už na nič nepamätá, ale uši hej, škŕŕk.

         Milovaním s tebou je aj táto pomsta vymyslená do budúcnosti. Žijem ďalej vo väzení, ďakujem ti, že sa mám aspoň čím zamestnávať. Analyzujem tvoje prejavy, ako súvislý rad tvojich happeningov, slovných-neslovných prejavov, pomyselných výbuchov tvojho ducha, lebo aspoň takto slovne žijem.

         Pre mňa, pre mňa láska nie je stavom, súvislým, požehnaným – láska je mi tvorbou, výrazom. K tomu, aby som ju vyjadril, nemám nič – drevo, kameň, bohatstvo, moc – mám iba slová...

    Zobraziť všetko
Internetové kníhkupectvo

Knižná revue 13/2013 

Slniečko 2013 máj 

Copyright © 2003 – 2013 Literárne informačné centrum. Všetky práva vyhradené. Dizajn a programovanie core4.sk