• Životopis autora

    Jana Bodnárová sa narodila 21. júna 1950 v Jakubovanoch. V rokoch 1965 – 1968 študovala na Strednej všeobecnovzdelávacej škole
    Jana Bodnárová sa narodila 21. júna 1950 v Jakubovanoch. V rokoch 1965 – 1968 študovala na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Liptovskom Mikuláši, v rokoch 1968 – 1976 dejiny umenia (začas aj knihovedu a latinčinu) na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po štúdiách pracovala viac ako desať rokov ako pamiatkarka pri záchrane umelecko-historických pamiatok v Prešove a písala články a štúdie o súčasnom výtvarnom umení. Od začiatku 90. rokov sa venuje takmer výlučne literárnej činnosti. Popri publikovaní nových kníh próz, tvorby pre deti, rozhlasových hier a televíznych scenárov, sa od polovice 90. rokov venuje tvorbe a prezentácii video performancií v domácich galériách a experimentálnych divadelných scénach, ako aj v zahraničí (Lux centre Londýn 1998, Centrum kultúry Lodž 1998, Balász Béla Stúdió Budapešť 1999, Zamek Ujazdowski Varšava 1999, Medzinárodný festival ženské video Nový Sad 2000). Žije v Košiciach.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Esej

    Dráma

    • Spiace mesto (1987, jedoaktovka podľa obrazu P. Delvauxa)
    • Spiace mesto, Kozoroh, Nohy (1990, jednoaktovky, vyšli ako privátna tlač)
    • Sobotná noc (2003, Divadlo A. Duchnovica, Prešov)

    Pre deti a mládež

    Odborná literatúra

    Literárna veda

    Scenáristika

    • Smutný valčík (1997)
    • Fragmenty z malomesta (2000)
    • Insomnia (2005)

    Rozhlasová tvorba

    • Osamelosť dvoch izieb (1990)
    • Interview (1992)
    • Mlčanie Emilky D. (1993, hra pre deti)
    • Starec a počítačový chlapec (1995, hra pre deti)
    • Narciska (1996, hra pre mládež)
    • Tancovanie v kruhu (1998)
    • Prípad (2000)
    • Ona (2002, monodráma)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Jana Bodnárová patrí k najoriginálnejším slovenským prozaičkám strednej generácie a jej tvorba má významné

    Jana Bodnárová patrí k najoriginálnejším slovenským prozaičkám strednej generácie a jej tvorba má významné miesto na scéne slovenskej literárnej postmoderny. Jej poviedkový debut Aféra rozumu má v prevažnej miere ešte charakter i štruktúru klasickej prózy, s presne vykreslenými postavami a konkrétnym historicko-spoločenským prostredím, ale poviedky ako Útok či Mámenie sa už vymaňujú z rámca realistického príbehu, prekračujú ho, raz v smere, v ktorom možno ľahko a presne „skĺznúť k tajomstvám života“ či dať sa strhnúť mysticizmom prírody. Poviedka Smutný valčík je komponovaná do filmovo budovaných obrazov a stáva sa tak východiskom Bodnárovej „poetiky vizualizácie“, ktorá sa spolu s tvarovým experimentom, prelínaním žánrov či viacžánrovosti v rámci toho istého textu stáva charakteristickým znakom viacerých jej kníh z polovice a konca 90. rokov. Po tvarovom experimente siahla Bodnárová už v Spiacom meste, hre podľa obrazu surrealistického básnika P. Delvauxa a epickej poéme Terra nova. Vyšli ako privátne tlače v roku 1991 a autorka ich vnímala – na pozadí literárnej praxe konca 80. rokov – ako „únik z teritória racionálneho objektivizmu do teritória racionálneho subjektivizmu, v obsahu i výraze“. Výrazný vplyv na jej ďalšiu prozaickú tvorbu mala jej „fascinácia“ postmodernou vo výtvarnom umení. Subjektívne a sugestívne príbehy na obrovských plátnach s prídychom mýtickosti, archetypálnosti, ktoré zároveň dokážu tlmočiť čosi podstatné o novej senzibilite človeka na konci 20. storočia. A práve snaha zachytiť vo svojich príbehoch túto novú senzibilitu, hoci často len v jej fragmentárnej podobe, v náznakoch, na pomedzí reality a sna, často akoby „chladným“, nezúčastneným okom kamery, sa stávajú charakteristickými znakmi jej kníh Z denníkov Idy V., Bleskosvetlo / Bleskotma, Závojovaná žena. Kniha 2 cesty, zložená z cyklu Chôdza v čase a cyklu minipróz Chôdza po úlomkoch skla ukazuje na jednej strane tradičnú podobu Bodnárovej prózy: realistický príbeh bohatý na dialógy, postavy, ktoré sú situované do veľmi konkrétneho historického a spoločenského prostredia a času (päťdesiate až deväťdesiate roky 20. storočia ponúkajúce skratkovitý pohľad na naše najnovšie dejiny) a na druhej strane „chôdzu v priestore“, kde príbehy predstavujú len vzájomne nepospájané útržky záznamov, fragmenty zážitkov, ktoré netvoria súvislejšie dejové línie a sú autorkinou výpoveďou o izolovanosti ľudských osudov. Po predstavení týchto dvoch autorských prozaických ciest Bodnárová v prozaickej knihe Tiene papradia (príbehu novinárky, ktorá sa vyberie fotografovať odumierajúci les a počas cesty si evokuje svoje detstvo v jeho fantastickom i reálnom rozmere) dala pred príbehovými skicami, lyrickými miniatúrami, či príbehovými citátmi prednosť hutnému, plnokrvnému, výrazne komponovanému a pointovanému príbehu, postavami a ich osudmi takmer románovo navzájom previazanými a vytvárajúcimi tak ucelený, zmysluplný a čitateľsky príťažlivý príbeh. Na príbehoch budovaných na hranici reality a fantázie, ale písaných odľahčeným jazykom, presiaknutých a preteplených humorom a obohatených o tajomstvo osnovala Bodnárová svoju tvorbu pre deti. Knihy Roztrhnuté korálky, Dievčatko z veže, Barborkino kino predstavujú originálny prínos do žánru autorskej rozprávky v slovenskej literatúre 90. rokov. Originálne a pozoruhodné prozaické dielo Jany Bodnárovej už dnes predstavuje trvalý prínos do modernej slovenskej literatúry.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Bleskosvetlo / Bleskotma (1998 po poľsky) Narciska (rozhlasová hra, 1997 po anglicky) Blysk swiatla/Blysk ciemnosti (výber z poézie, 1998 po poľsky ‒ s

    Bleskosvetlo / Bleskotma (1998 po poľsky)

    Narciska (rozhlasová hra, 1997 po anglicky)

    Blysk swiatla/Blysk ciemnosti (výber z poézie, 1998 po poľsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Tancovanie v kruhu (rozhlasová hra, 1999 po anglicky)

    Lampiónový sprievod (divadelná hra, 2001 po anglicky)

    Dievčatko z veže (2009 úryvok z diela po anglicky a po taliansky)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 201 7 (Hodnotenie literatúry roku 2017) . In: Romboid , roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 73 – 74. NAVRÁTIL,
    NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 2017 (Hodnotenie literatúry roku 2017). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 73 – 74.

    NAVRÁTIL, Martin: Vrátiť sa do sveta!. Jana Bodnárová: Uprostred noci sa chcem ísť prejsť (Recenzia). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 3 – 4, s. 149 – 151.

    REGECOVÁ, Mária: Zviditeľnený svet utrpenia (a čo potom). Jana Bodnárová: v záhradách / pod dronmi. (Recenzia). In: Vertigo, 2017, č. 3, s. 68 – 69.

    REBRO, Derek: Nenápadne výrazná – opäť. Jana Bodnárová: v záhradách / pod dronmi. (Recenzia). In: Vertigo, 2017, č. 3, s. 66 – 67.

    PETRÍKOVÁ, Martina: Uprostred noci. Jana Bodnárová. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXVII. (XXXVI.), 2017, č. 3, s. 95 – 96.

    ČÚZY, Ladislav: Jana Bodnárová: Náhrdelník / Obojok (vtedy, medzitým, teraz). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 10, s. 121 – 122.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Pamätať si (svoje) dieťa. In: Vlna, roč. XIX, 2017, č. 70, s. 141 – 143.

    NAVRÁTIL, Martin: Poézia bolesti a súcitu. Jana Bodnárová: v záhradách / pod dronmi. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXVII. (XXXVI.), 2017, č. 1, s. 80 – 82.

    KOTIAN, Róbert: Keď v krku ostane sucho. (Jana Bodnárová: Náhrdelník/Obojok. Vtedy, medzitým, teraz). In: Sme, roč. 25, 3. 2. 2017, č. 28, príloha Magazín o knihách, s.XXI.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Dve podoby "objatia". Jana Bodnárová: Náhrdelník/obojok. Vtedy, medzitým, teraz. (Recenzia). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 10, s. 144 – 145.

    PETRÍKOVÁ, Jana: Dita. 30 mušiek svetlušiek a iné príbehy. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 4 s. 121 – 122.

    ŠIMOŇÁKOVÁ, Martina: Severskú krimi aj cestovanie fantáziou ponúka Bibliotéka. In: Pravda. http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/372986-seversku-krimi-aj-cestovanie-fantaziou-ponuka-biblioteka/

    Ocenenia na Bibliotéke. 12.11.2015 http://www.incheba.sk/vystavy/biblioteka-2/ocenenia-na-biblioteke.html?page_id=10876&print

    NAGY, Dado: Kneď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 10. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Nočná mora – marketing. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 9. časť). In: Pravda, roč. XXV, 12. – 13. 9. 2015, č. 211, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Písanie je snaha o dokonalosť s vedomím, že dokonalosť je nemožná. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 8. časť). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Keď sa nedarí, alebo ako prekonať spisovateľský blok. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 7. časť). In: Pravda, roč. XXV,  22. – 23. 8. 2015, č. 195, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Reálny život najviac pripomína absurdný a čierny humor. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 6. časť). In: Pravda, roč. XXV, 15. – 16. 8. 2015, č. 189, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Začnite písať a odštartujete neriadenú strelu. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby (Literárny seriál, 3. časť). In: Pravda, roč. XXV, 18. – 19. 7. 2015, č. 165, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 2. časť). In: Pravda, roč. XXV, 11. – 12. 7. 2015, č. 159, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 1. časť). In: Pravda, roč. XXV, 4. – 5. 7. 2015, č. 153, s. 32 – 35.

    ŠAH: Pripomíname si. Jana Bodnárová – 65. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 6, s. 160.

    PODRACKÁ, Dana: Cirkulácia sakrálneho v profánnom. Topos mesta. In: Myšlienkové toposy literatury v česko-slovenských souvislostech. Brno: Tribun EU s. r. o. , 2014, s. 161 – 169.

    GAVURA, Ján: Periférne videnie (inside out/outside in). Jana Bodnárová: Z periférií. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 8, s. 11 – 14.

    SCHMARCOVÁ, Ľubica: umelkyňa. je. účastná. Jana Bodnárová: Z periférií. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 8, s. 11 – 14.

    PETRÍKOVÁ, Martina: Jana Bodnárová: Z periférií. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 126 – 118.

    BILÁ, Mária: Jana Bodnárová: Trinásť. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 129, 2013, č. 12, s. 128 – 130.

    ČELKOVÁ, Naďa: V (medzi)priestoroch prózy. Martina Petríková: Medzitextový priestor prózy. Interpretačné reflexie o prózach Jany Bodnárovej, Agoty Kristofovej a Jána Hrušovského. In: Tvorba, roč. XXII. (XXXI.), 2012, č. 4, s. 36.

    PETRÍKOVÁ, Martina: "Viac-než-prítomnosť reminiscentného aktu": O premenách v čase alebo mozaika vecí "takmer neviditeľných". Jana Bodnárová: Takmer neviditeľná. In: Tvorba, roč. XX. (XXIX.), 2010, č. 2, s. 47 – 48.

    KARPINSKÝ, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi): LIC 2011 

    VRÁBLOVÁ, Timotea: Dimenzie lyrického priestoru (Jana Bodnárová: Koníky v cvale). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 19. 1. 2010, č. 2, s. 5.

    HALVONÍK, Alexander: Slovenská próza 2008. In: Knižná revue – príl. Súmrak literárneho snobizmu, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. IV.

    Autor neuved. – BODNÁROVÁ, Jana: Nemlčať: Žena v literatúre (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XIX, 21. 1. 2009, č. 2, s. 11.

    FARKAŠOVÁ, E.: Jana Bodnárová: Takmer neviditeľná. In: Knižná revue, roč. XIX, 7. 1. 2009, č. 1, s. 1.

    SOUČKOVÁ, Marta: Písanie o (k) sebe. Jana Bodnárová: Takmer neviditeľná. In: Tvorba, roč. XVIII. (XXVII.), 2009, č. 1, s. 41 – 42.

    Autor neuved. – BODNÁROVÁ, Jana: Vydavateľstvo BAUM (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVIII, 30. 7. 2008, č. 16 – 17, s. 10.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Jana Bodnárová. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2009.

    SOUČKOVÁ, Marta – BODNÁROVÁ, Jana: Mať silu uchovať si radosť (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVIII, 30. 1. 2008, č. 3, s. 12.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    PETRÍKOVÁ, Martina: O zázraku zreštaurovanej mandolíny. Jana Bodnárová: Insomnia. (Recenzia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 7, s. 43 – 46.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Nádej na radosť (Literatúra pre deti a mládež 2006). In: Bibiana, 14, 2007, č. 2.

    MARČOK, Viliam a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Rozhovor (aj) o strome (Jana Bodnárová: O strome, ktorý bol na ceste / The tree which camae from afar). In: Knižná revue, roč. XVI, 24. 5. 2006, č. 11, s. 5.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Keď neprší, aspoň kvapká (Pôvodná tvorba pre deti a mládež v roku 2005). In: Bibiana, 13, 2006, č. 2.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Netradičné pozvanie do sveta obrazov (Jana Bodnárová: Moja prvá galéria). In: Knižná revue, roč. XV, 21. 12. 2005, č. 26, s. 5.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Fragmenty mieriace k celku (Jana Bodnárová: Insomnia). In: Knižná revue, roč. XV, 12. 10. 2005, č. 21, s. 5.

    ŠAH: Jana Bodnárová – 55. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 6, s. 158.

    GÁLIS, V.: Jana Bodnárová. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    BARNOKY, I.: Začarované mosty (Jana Bodnárová: Tiene papradia). In: Slovenské pohľady, IV. + 120, 2004, č. 2.

    FARKAŠOVÁ, E.: Jana Bodnárová: Tiene papradia. In: Romboid, 38, 2003, č. 1.

    PETRAŠKO, Ľudovít: Modrá je dobrá. Jana Bodnárová: Čo som videla pri jazere. (Recenzia). In: RAK, roč. VIII., 2003, č. 11 – 12, s. 95 – 96.

    PETRÍKOVÁ, M.: Od perzistencie k participácii. In: Romboid, 38, 2003, č. 3.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Jana Bodnárová: Tiene papradia. In: Bibiana, 10, 2003, č. 1.

    BALÁŽ, Anton: Jana Bodnárová: Tiene papradia. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. XII, 16. 10. 2002, č. 21, s. 1.

    FERUSOVÁ, Z.: Zraňujeme a sme zraňovaní (Jana Bodnárová: Tiene papradia). In: RAK, 7, 2002, č. 11 – 12.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Rozprávka Jany Bodnárovej. In: Autorská rozprávka v deväťdesiatych rokoch. Prešov 2002.

    FARKAŠOVÁ, E.: Kino vlastnej fantázie (Jana Bodnárová: Barborkino kino). In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 26.

    SLOBODNÍKOVÁ, K. – BODNÁROVÁ, J.: Kto sa bojí, nech ide do lesa (Rozhovor). In: Bibiana, 8, 2001, č. 4.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Optimizmus s. r. o. (Bilančný pohľad na literatúru pre deti a mládež 2000). In: Bibiana, 8, 2001, č. 2.

    TKÁČIKOVÁ, E.: Jana Bodnárová: Malí, väčší, ešte väčší. In: Bibiana, 8, 2001, č. 1.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Jana Bodnárová: Barborkino kino. In: Bibiana, 8, 2001, č. 3.

    FERKO, Miloš: Minicentrum zázraku (Jana Bodnárová: Dievčatko z veže). In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 21.

    FERKO, Miloš: Hviezdne sny (Jana Bodnárová: Dievčatko z veže). In: Knižná revue, roč. X, 24. 5. 2000, č. 11, s. 5.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Dvakrát pôvodná próza pre deti (Jana Bodnárová: Dievčatko z veže). In: Romboid, 35, 2000, č. 8.

    ŠAH: Pripomíname si. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 6, s. 159.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Jana Bodnárová: Dievčatko z veže. In: Bibiana, 7, 2000, č. 1 – 2.

    BODACZ, B.: Cesta dnu, so zastávkami vonku (Jana Bodnárová: 2 cesty). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 28.

    BOMBÍKOVÁ, P.: Jana Bodnárová: 2 cesty. In: RAK, 4, 1999, č. 6.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Jana Bodnárová: 2 cesty. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. IX, 4. 8. 1999, č. 16 – 17, s. 1.

    NEMCOVÁ, J.: Útržky obrazov a snov (Jana Bodnárová: 2 cesty). In: Romboid, 34, 1999, č. 6.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Divadlo pamäti (Jana Bodnárová: 2 cesty). In: Tvorba T, 9 (18), 1999, č. 4.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Kontexty modernej slovenskej literatúry pre deti a mládež. Prešov 1998.

    BALÁŽ, A. – BODNÁROVÁ, J.: Reflektory nielen oslňujú, ale i oslepujú (Rozhovor). In: Knižná revue, 7, 1997, č. 6.

    FARKAŠOVÁ, E.: Medzi polosvetlom a polotmou (Jana Bodnárová: Závojovaná žena). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 1.

    FARKAŠOVÁ, E.: Vírivý svet „šerosvitu“ (Jana Bodnárová: Bleskosvetlo/bleskotma). In: Slovenské pohľady, rorč. IV. + 113, 1997, č. 1.

    HABAJ, M.: Osemtisíc štyristo tridsiaty šiesty parkový príbeh alebo „Zápästia má poznačené šikmými jazvami nad sebou“ (Jana Bodnárová: Bleskosvetlo/bleskotma). In: Dotyky, 9, 1997, č. 1.

    HALVONÍK, Alexander: Slovenská prozaická tvorba 1996. In: Literika 4, 1997, č. 3.

    KRŠÁKOVÁ, Dana: Odhalenie navyše. Jana Bodnárová: Závojovaná žena. (Recenzie a kritiky). In: RAK, roč. II., 1997, č. 3/4, s. 96 – 97.

    BARBORÍK, Vladimír: Dobrý, zlý, škaredý (Jana Bodnárová: Bleskosvetlo/bleskotma). In: Romboid, 31, 1996, č. 7.

    DVOŘÁKOVÁ, H. – BODNÁROVÁ, J.: Ponor do vlastnej existencie (Rozhovor). In: Nové slovo bez rešpektu, 6, 1996, č. 10.

    TIMURA, Viktor: Kozmické priestranstvá v človeku (Jana Bodnárová: Zavojovaná žena). In: Knižná revue, roč. VI, 20. 11. 1996, č. 23, s. 5.

    HLATKÝ, Edmund: Čarokrásno miniatúr (Jana Bodnárová: Bleskosvetlo/bleskotma). In: Knižná revue, roč. VI, 24. 4. 1996, č. 8, s. 5.

    HOLKA, P.: Rok návratov k overeným hodnotám. Hodnotenie slovenskej literárnej tvorby pre deti a mládež za rok 1995. In: Literika, 3, 1996, č. 1.

    PETRAŠKO, Ľudovít: V čase bezčasu. Jana Bodnárová: Bleskosvetlo/bleskotma. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 9, s. 151 – 152.

    SOUČKOVÁ, M.: Tajomstvo dobrej literatúry (Jana Bodnárová: Bleskosvetlo/bleskotma). In: SME, roč. 4 a 49, 13. 6. 1996, č. 137.

    VARGOVÁ, L.: Perleťová bleskohmla (Jana Bodnárová: Bleskosvetlo/bleskotma). In: RAK, 1, 1996, č. 4.

    SLOBODNÍKOVÁ, K. – BODNÁROVÁ, J.: Kto sa bojí, nech ide do lesa (Rozhovor). In: Bibiana, 3, 1995, č. 4.

    BELLOVÁ, Barbora: Tiché obrazy s fragmentom rýdzosti (Jana Bodnárová: Še-po-ty). In: Knižná revue, roč. V, 24. 3. 1995, č. 5, s. 5.

    KEPŠTOVÁ, Ľ.: Knižka preteplená a predýchaná láskou (Jana Bodnárová: Roztrhnuté korálky). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 47.

    LEHOŤANOVÁ, B. – BODNÁROVÁ, J.: Ako získať srdce dieťaťa (Rozhovor). In: Bibiana, 3, 1995, č. 1.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Jana Bodnárová: Roztrhnuté korálky. In: Bibiana, 3, 1995, č. 4.

    ČÚZY, L.: Jana Bodnárová: Spiace mesto, Kozoroh, Á la futuristická hra: Nohy. In: Romboid, 28, 1993, č. 5.

    FARKAŠOVÁ, E.: Svet bez základov (Jana Bodnárová: Z denníkov Idy V.). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 30.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Jana Bodnárová: Spiace mesto, Kozoroh, Á la futuristická hra: Nohy. In: Romboid, 28, 1993, č. 5.

    MOJÍK, I.: V záhrade s umelými kvetmi (Jana Bodnárová: Z denníkov Idy V.). In: Romboid, 28, 1993, č. 8.

    SVETOŇ, Ľ.: Prah neistoty (Jana Bodnárová: Z denníkov Idy V.). In: Knižná revue, 3, 1993, č. 14.

    ČÚZY, L.: Jana Bodnárová: Neviditeľná sfinga. In: Romboid, 27, 1992, č. 10.

    FARKAŠOVÁ, E.: Vydarená vernisáž (Jana Bodnárová: Neviditeľná sfinga). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 19.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Jana Bodnárová: Neviditeľná sfinga. In: Romboid, 27, 1992, č. 10.

    JUST, B.: Obaľovač jablčný (Jana Bodnárová: Neviditeľná sfinga). In: Fragment, 6, 1992, č. 3.

    KRNOVÁ, K.: Hodnoty odlišnosti. In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 9.

    PODRACKÁ, D.: Sfingy potrebujú hovoriť (Jana Bodnárová: Neviditeľná sfinga). In: Smena, zv. 45, 18. 5. 1992, č. 115.

    SABOL, J.: Vyzliekať sa bude duša (Jana Bodnárová: Neviditeľná sfinga). In: Dotyky, 4, 1992, č. 5.

    SOUČKOVÁ, M.: Neskutočný sen skutočnej literatúry (Jana Bodnárová: Neviditeľná sfinga). In: Romboid, 27, 1992, č. 8.

    ŠPAČEK, J.: Sfinga prehovorila (Jana Bodnárová: Neviditeľná sfinga). In: Knižná revue, 2, 1992, č. 6.

    ULIČNÝ, P.: Pozor, padá omietka! (Jana Bodnárová: Neviditeľná sfinga). In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 16.

    ČÚZY, L.: Jana Bodnárová: Aféra rozumu. In: Romboid, 26, 1991, č. 7.

    FLOREK, R.: Granát do predbúrkového ticha (Jana Bodnárová: Aféra rozumu). In: Dotyky, 3, 1991, č. 8.

    JURÁŇOVÁ, J.: Fluidum života (Jana Bodnárová: Aféra rozumu). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 2.

    KIS, I.: Ďaleko k literatúre, ešte ďalej k čitateľovi (Jana Bodnárová: Aféra rozumu). In: Fragment K, 5, 1991, č. 1.

    LANGEROVÁ, V. – BODNÁROVÁ, J.: Na slovo s Janou Bodnárovou. (Rozhovor). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 11.

    MILČÁK, M.: Topografická nepoézia (Jana Bodnárová: Terra Nova). In: Kultúrny život, 25, 1991, č. 40.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Jana Bodnárová, jedna z našich najpozoruhodnejších prozaičiek, ponúka v najnovšej knižke Takmer neviditeľná svojskú,

    Jana Bodnárová, jedna z našich najpozoruhodnejších prozaičiek, ponúka v najnovšej knižke Takmer neviditeľná svojskú, síce od predchádzajúcich textov odlišnú, no niektorými prvkami autorskej poetiky predsa len nezameniteľnú podobu akéhosi „sebaprepisovania“. Ak by sme aj novú knižku spájali s autorkiným obratom k autobiografii, nemožno ho vnímať ako náhlu ruptúru, vo viacerých Bodnárovej poviedkach sa vyskytujú prvky (situácie, vzťahy, postoje, typy postáv), v ktorých očividne rezonuje vlastná skúsenosť, zážitkovosť, v Takmer neviditeľnej je však tento moment posilnený aj ja-rozprávaním. Pri rekonštruovaní svojho príbehu cez prúdy spomienok sa Bodnárová nepohybuje v lineárnom čase, ale tak, ako je to pre ňu príznačné aj v iných knižkách, v časových slučkách, v kruhoch, v meandroch. Práve v meandrovitosti, s akou plynú útržky príbehov, myšlienok, pocitov, nachádza radosť a očividne aj „metafyzické“ a estetické uspokojenie. Medzi riadkami cítime radosť, s akou autorka spriada z fragmentov podobu novej reality, reality vytváranej zo zásob pamäti, ale aj z obrazotvornosti, z nekrotenej túžby po tejto novej – textovej realite, ktorú nepokladá za klam, no zároveň ani nie za celú pravdu o svojom živote. Cez fragmenty nás tentoraz autorka vovádza (samozrejme, iba sčasti) aj do procesov samého prepisovania príbehu (seba). (...) V texte, ktorý je utváraný z voľne plynúcich asociácií a bohatý na opis rôznych, zdanlivo neraz celkom triviálnych, no včlenenosťou do celku zvýznamnených príhod, na drobnokresby postáv blízkych, ale aj celkom cudzích ľudí, sa prelínajú príbehy, úvahy, pocity, fakty, vecné záznamy s odkazmi na výtvarné a literárne diela, s lyrickými, takmer básnickými pasážami. V rámci tejto tvarovej pestrosti autorka siahla aj po „minirománoch“, ktoré včlenila do toku rozprávania, a tým ozvláštnila, rozkošatila jeho štruktúru. Tým akoby text menil svoje tempo a rytmus, akoby sa rozprávačské tempo spomaľovalo, zvoľňovalo a frázovanie stávalo mäkším. Oprávnenosť tohto pocitu potvrdzuje sama autorka, ktorá sa v záverečnej časti knižky priznáva, že v pomalosti nachádza čoraz väčšiu krásu, pretože v pomalosti „môže vstúpiť do mysle objav alebo aspoň prekvapenie“.

    Etela Farkašová

    Každá kniha Jany Bodnárovej je iná, svojská, atypická, a to aj napriek tomu, že už od debutu Aféra rozumu nachádzame v autorkiných prózach krehké, miniatúrne tajomstvo, ktoré bolo a je pre rozum jadrom v tvrdej kôstke, bujnú fantáziu, ťaživú predstavivosť, prepiato vyšponovanú, prelínanie reality s irealitou. Jana Bodnárová zobrazuje bytosti hypersenzitívne, akoby z iného, svojho času, a niekedy aj z neznámeho priestoru, bytosti uzatvárajúce sa vo vlastnom čase ako v slimačej ulite. Hoci v najnovšej knihe prozaičky (Bleskosvetlo / Bleskotma) pociťujeme výraznejší tlak vonkajšej skutočnosti na takpovediac vnútornú, realita stále vytvára len pozadie pre príbehy novej senzibility (napríklad v podobe správ z rádia). Postavy v textoch Jany Bodnárovej sa dostávajú do mnohokrát tragického konfliktu so spoločnosťou – autorka tým poukazuje na nemožnosť dosiahnutia úplnej vnútornej harmónie či slobody vo svete, ktorý je čoraz agresívnejší.

    Marta Součková

    Bodnárovej prózy pôsobia niektorými vonkajšími znakmi postmoderne (fragmentárnosť, náznakovitosť, prelínanie časov, včleňovanie cudzích a cudzojazyčných subtextov, nelineárnosť, kaleidoskopickosť rozprávania), jej postavy vnímam však ako nedôsledné postmodernistky: nosia v sebe túžbu po veľkom, utajenom celku, po harmónii a poriadku, po pevných bodoch, oporách… Ilúzia, fikcia, imaginácia sú neodčleniteľné od „reálneho“ života Bodnárovej postáv, medzera medzi nimi je niekedy taká malá, že postavy vnímajú neraz svoj (cudzí) život ako film – a naopak, film sa pre ne občas stáva skutočnejším ako sama skutočnosť.

    Etela Farkašová

    Literatúra pre deti a mládež má svoje vlastné pravidlá. Jej nedomysliteľnou súčasťou je poézia a tajomstvo. Tento jav šťastným spôsobom demonštruje aj knižka Jany Bodnárovej Roztrhnuté korálky. V detskej literatúre je to autorkin debut. Musím podotknúť hneď na začiatku, že úspešný. V Paulínkinom príbehu je rozohraný problém detského spoznávania sveta a rozvíjania nových pocitov a emócii, ktoré s týmto procesom súvisia. Dá sa tu vybadať prítomnosť dvoch dominujúcich protikladov – radosť z poznávania a prebúdzajúci sa strach… Celá knižka je preteplená a predýchaná láskou. Charakterizuje ju hlboké porozumenie a stotožnenie sa s fantazijnou zázračnosťou detského sveta.

    Ľubica Kepštová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Nikdy som nepísala – snáď s výnimkou knihy poézie ŠE-PO-TY – otvorene o sebe, t. j. nikdy som nepoužila vonkajšie príbehy zo
    Nikdy som nepísala – snáď s výnimkou knihy poézie ŠE-PO-TY – otvorene o sebe, t. j. nikdy som nepoužila vonkajšie príbehy zo svojho osobného života. Ten si skôr zavieram, chránim. Ale moje citové postoje, istá „farba duše“, to sa určite premietlo do mojich textov. Niekedy som používala ich-formu, čo čitateľa môže trocha zmiasť. Na druhej strane – i v najbizarnejších príbehoch som vždy použila „atómy“ z reality, z fragmentov videného, počutého, zažitého. Tie som potom „zvinula“ v sebe a rozvinula už v obmene cez text, ktorý si potom zasa zvíjajú do seba a rozvíjajú čitatelia podľa štruktúry svojej osobnosti.

    BODNÁROVÁ, Jana: Tajný život autora. In: Vertigo 1/2015, s. 7.


    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Panta Rhei Awards 2016 – Cena literárnej akadémie – Náhrdelník Obojok Cena Bibliotéky 2015 za najlepšie slovenské

    Panta Rhei Awards 2016 – Cena literárnej akadémie – Náhrdelník Obojok

    Cena Bibliotéky 2015 za najlepšie slovenské knižné dielo ženskej autorky – za dielo Dita, 30 mušiek svetlušiek a iné príbehy (Perfekt)

    CEna VÚB za prózu pre dospelých 2 cesty (1999)

    Prémia Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 1993 za knihu Z denníkov Idy V.

    Cena Ivana Kraska za rok 1990 za poviedkový debut Aféra rozumu

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    KLIETKY (zo zbierky ŠE-PO-TY ) Akési dieťa nieslo krížom cez sídlisko vtáčika v klietke Sedel, modrozlatý a nemý, akoby

    KLIETKY

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    Akési dieťa nieslo krížom cez sídlisko vtáčika v klietke

    Sedel, modrozlatý a nemý, akoby vymanený z egyptských

    hieroglyfov, tróniaci v našom inom čase, iných hierarchiách,

    možno prísnejších

    Z rovnakých okien rovnakých domov ho sledovali nemo,

    s tvárami masiek, z čohosi nevymanení, a predsa iba

    zdanlivo rovnakí ľudia

     

    SEN JE POSOL

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    Obrovské zavreté dvere, na ktoré búšim

    Obrovské dvere, obrovský tieň

    Arktická osamelosť

    Kam vedú dvere? Čí je to tieň? Kde sú všetci tí

    švitoriví vtáci a jasný priestor?

    Prečo búšim a búšim?

    Kde to chcem vstúpiť?

    Z čoho vystúpiť?

     

    STAV POKOJA

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    Je to stav dúhy vyšvihnutej z lesa a zapichnutej

    do druhého lesa Jemný diadém nehmotnej bohyne svetla a

    jasných farieb taký nepodobný čelenke Médey čo prepaľuje

    ľudské čelo ohňom šialenstva

    Niečo ako jogínsky spánok – na obrátených dlaniach

    veniec z lístia a balansujúcich sviec. Ich plamienky

    ožarujú prítmie čierneho tunela so slizkými stenami

    Medzi stenami kráča človek s rozpaženými rukami lístím

    a sviecami na dlaniach Plamienky ho chránia

    pred chtivým dychom jaštera utajeného v podzemí A človek

    kráča vidiaci v tme slobodný v úzkom koridore Preciťuje

    nedotknuteľnosť pokoja a už vie že tam pri ústí

    do svetla pramení riečka Skloní sa k nej a opatrne zloží

    vence z lístia a sviec na krištáľovú hladinu Posunie

    ich preč s vydýchnutím dávnych trápení Potom bude stáť

    nahý v slobodnom vetre s dušou ako pred udalosťami

    pod stromom poznania

     

    PREMENENIE V TRÁVE

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    V ten čas, keď za chrbtom šumel les – novovybuchnutý oceán –

    a my sme sedeli pritlmení v tráve, na fliačiku zeme bolo

    vidno toľko života, nemenných vzťahov, tajomných kódov

    V ten čas, keď som náhle mohla pozrieť na svet cez prizmu

    najnepatrnejšej prírody mravčekov a tráv, stala som sa

    kvapkou vsatou do toho neznámeho mora a moja

    spriezračnená krv šumela zvukmi celého jeho hlasu

     

    KONIEC STROMU

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    Tvoj vykríknutý obraz nie je plný tajomstva,

    je plný svedectva

    Stojí na ňom strom bez konárov a bez lístia

    V umučenej zemi revú korene

    Je ako slepý Oidipus, zastavený v pavučine osudu

    Červené šípky označujú    Vyťatie

                                              Koniec

                                              Smrť

    A to je horšie ako v antickej dráme, kde nerozriešiteľné

    rozťal deus ex machina

    Gordické uzly sa zbližujú Strom stratil reč a my sme

    čoraz ďalej od času, keď zvieratstvo a vtáctvo ešte

    hovorilo

     

    MÁRNY KRIK?

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    Zotročení, vraj neotroci! po krky v kale a smrade

    stojíme vo svete krikov z tribún, rádií, obrazoviek

    a tučných novinových správ ovládaných mocnými

    Kŕmime sa mäsom zabitých, myslíme si, že mesiac

    nie je náš pastier, slnko nie je naša zlatá voda, a veríme si, že je

    detinské a hlúpe cítiť ako hora, ako kameň, ako rieka...

     

    PRIEZRAČNÝ KOSEC

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    Neviditeľný kosec zavesil na strom kosu

    Teraz kráča a chytá dlaňami vzduch

    Ten precedený cez kostnaté prsty vonia

    viac ako sladko

    Zašliapnutá tráva dýchavične dýcha,

    a predsa vytasí meče zo šľapaje

    kostnatej päty

    Strom, na ktorý si najmĺkvejší kosec

    zavesil kosu, je bujný, preplnený

    miazgou, plodmi s ukrytým slnkom

    Jeho lístky sa chichocú, korene rehocú

    Tráva sa mäkko usmieva (tiež ešte živá),

    skoro ako Nedotknuteľní, tej opustenej kose

    priezračného kosca

     

    V TÝCH ŠŤASTNÝCH DŇOCH

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    Kto chytal ryby holými rukami, bosými nohami sa dotýkal

    za svitania trávy, stál v ľahkom vánku a miernom slnku

    na špici vrchu, čistými očami videl vlny sveta, tyrkysové,

    s čipkami, nie čierne ako smútočný flór, ten mohol precítiť

    každý kúsok seba, odpútaného od tiaže

    Bol obláčik radosti, stúpajúci hore, celkom hore ako

    zlatý opar v šťastných dňoch

     

    V SIVOM DNI

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    V sivom dni vychádzajú trollovia z húštin a stroja úklady

    Šamani tancujú okolo vlastnej osi v predtuche konca

    Bohovia plačú za svojou narušenou dokonalosťou

    V sivom dni siví ľudia sú cliví Robia kyvadlové pohyby

    ako sivé oceľové stroje – bohovia tohto storočia –

    presné, chladné jediné nepresiaknuteľné clivotou

    v sivom dni

     

    POD MOZAIKAMI V SAN VITALE

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    Sivá a clivá Ravenna, poprášená prachom všetkého, čo bolo,

    v útrobách skrýva zázrak Žblnkla som do kalicha chrámu

    Byzantíncov – drobučká rybka života Čas, horizontálna čiara

    pokoja, modrastý, stúpa ku klenbám Veľké meravé oči anjelov

    a svätcov sugerujú

    stálosť nehybnosť pokoj

    Rumelka vlhčí ich pery svetlom Jeho jas prenikne

    za spánkové kosti, do triešte skúseností z tohto storočia

    Jasám, dojatá... Ten okamih je kratulinkou šancou dotknúť sa

    Nekonečna

     

    JESENNÁ

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    Zoschnutý list tancuje po betóne

    Stromy revú, preplnené vtákmi

    Ku mojim krokom žiadne kroky

     

    KEĎ ZASPÁVAME, PREPADÁ SA DO PEKLA „VEDECKÝ“ NÁZOR NA ŽIVOT?

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    Zabudol na mňa boh Hypnos, ten, ktorý poľahky

    vládne utýraným mysliam

    Malilinká bohyňa v pilulke spánku vystrája

    čudné hry:

    Vyvolá hmlu v mozgu, z nej vystupujem ja ako

    vystrašené dieťa, osamelé dievča

    a ešte nemí a čudne smutní tí, ktorí tvrdili,

    že existuje Záhrada s ľahkým vánkom, vtáctvom

    žiarivejším ako smaragdové pávy,

    kde sa raz v podvečernom šere všetci stretneme

    vo veľkej radosti

     

    MOST PRED NEJAKÝM OBROVSKÝM MESTOM

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    Svitanie, dážď a hmla... Z jedného konca mosta

    postupuje muž, z druhého žena

    V tomto zlomku času nie sú ľuďmi noci ani dňa...

    Muž vťahuje hlavu medzi kostnaté plecia, žena sa

    chúli v priveľkom plášti starého strihu

    V bode, kde sa stretnú, rieka zahučí:

    Chyťte si ruky,

    hladkajte sa!

    Muž si na okamih nechráni cigaretu pred dažďom

    a žena vlasy...

    Predsa iba prejdú popri sebe – dva tiché tiene

    Zo strany mesta – molocha – zlovestný vietor

    vanie bezútešnosť a ešte prudší dážď

     

    MOTÝLE NOCI V HAMBURSKEJ ULIČKE

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    Dievčatá v priesvitných blúzkach vykračujú s hlavami

    vysoko zdvihnutými od ťahu neviditeľných nitiek diablikov

    Ryšavé vlasy zapaľujú šnúry plamienkov Karmínové pery

    držia na uzde zuby túžiace po bublavých hrdlách bleskových

    milencov Oči žien sú pod ľadom Ich prsty šmátrajú

    po predstave tela Neznámeho Pod opätkami im dunia rytmy

    Rozsvecujú sa neóny Pachy oťažievajú Začína sa pouličný

    tanec vábenia

     

    NOC MILOSTIVÁ

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    Poznám aj noc inú – mačacími labkami poklepáva čelo

    a sluchy len moje oči opatrne obíde, lebo, roztvorené,

    civejú na jej plešivé temeno so striebornými pehami Lievikom

    uší preteká do podzemia mňa, až k ústiu červeného zobáčika

    duše, hudba sfér Ležím, akoby spiaca, ale noc cíti pulz

    bdenia Pozerá na mňa obrovským okom a začiernenými perami

    ševelí:

    Kto je táto nepokojná žena, zaliata vrstvičkou z môjho

    striebra, ktorú neviem premôcť?

     

    DAR JEDNEJ CESTY

    (zo zbierky ŠE-PO-TY)

    Pamätám si tú spoločnú cestu, keď večer hltal zatíchnutosť

    a svet Keď auto bzučalo a my sme boli v jednote s hudbou

    indického hudobníka A potom, presne ako sa nám to stáva

    v živote, po tichu prišla búrka Dážď besnel ako trýzeň,

    stromy sa vzpierali stáročiam, cesty žrali hady, mokré

    a syčiace, auto ich dlávilo, hnalo sa tam, kde bol zasa mier

    a toľko zlatého svetla, že nútilo kričať S výkrikom stiekol

    do mňa jas a ešte viem, že naraz, na okamih, som cítila

    život ako čln, naplnený po okraj perlami 

     

     

    CUDZINKA?

     

    Dieťa už bolo obuté v čižmičkách a oblečené v teplom kabátiku, keď zazvonil telefón. Matka chlapčeka zdvihla slúchadlo a s kýmsi sa dychtivo rozprávala. Dieťa medzitým neistými, kolembavými krokmi vyšlo z izby do predsiene a ľahlo si na dlážku. Chvíľu pozorovalo čierny, hojdajúci sa bod na strope. Bol to pavúčik, ktorý sa spúšťal dolu kolmo nad ním. Dieťa si strčilo palec do úst a spustilo viečka. Už takmer zaspalo, keď sa nad ním rozkročila matka a ťahala ho za ruky.

         „Hlupáčik maličký! To sa predsa nesmie! Ležať iba tak, na studenej dlážke! Nesmieš, nesmieš, no, no, no...“ bozkávala mladá žena dieťaťu líčka.

         „Vonku padá sneh, budeme v ňom chodiť a chodiť... No a ten sniežik ťa celkom zobudí, ty môj večný spáčik.“ Vtedy žena počula škrabkanie na dvere a tichý, zdĺhavý piskot. Keď otvorila, na prahu stálo dievčatko, ktoré k nim posledné týždne občas a nečakane zašlo iba tak, pohrať sa s malým. Bolo dosť zanedbané, zamĺknuté a stále hladné. O sebe nevedelo povedať nič a aj meno vyrazilo zo seba jachtavo, málo zrozumiteľne, takže naň žena i tak zabudla. Dievčatko volala Myška. Malo chudú, úzku tvár so špicatou briadkou a drobné očká s pričasto padajúcimi viečkami. Zakaždým, keď to žene napadlo, nechávalo si s blaženým výrazom kvapnúť do kútikov očí kvapky, lebo žene sa zdalo, že dievčatku sa v nich tvorí hnis. Pri tomto úkone, prstíkmi roztiahnutými do vejára, nežne oblápalo žene holé hrdlo. Tú to trochu miatlo – dievčatko mohlo mať päť-šesť rokov a žena takéto správanie v jeho veku považovala za prehnané. Jej zbožňujúci cit bol predsa určený iba synovi. A dievčatko, tá čudná detská cudzinka, asi necítilo, že voči nej je žena oveľa chladnejšia, zdvorilo pozorná.

         Keď chlapček uvidel kolembať sa nad sebou známu dievčenskú tvár, začal prudko, komickými pohybmi liezť po štyroch okolo nôh dievčatka. Potom sa stalo to, čo privolalo hystériu. Dievčatko, asi nechtiac, ale jeho správaním si mladá žena nikdy nebola istá, pristúpilo čižmičkou s hrdzavou rozopnutou prackou chlapcovi ruku. Možno v akomsi šoku, vravela si žena neskôr, nohu neodtiahlo. Chlapček vypúlil oči a potom začal jačať. Dievčatko až vtedy nadvihlo chodidlo, zostalo stáť na jednej nohe a uprene všetko pozorovalo – čoraz červenšiu chlapčekovu tvár i to, ako žene, ktorá si medzitým obliekla kabát a naťahovala čižmy, tečie po čele pot. Poloobutá vyskočila a oborila sa na dievčatko: „Nevieš dávať pozor? Nie a nie?! Prosím ťa, radšej odíď! My aj tak ideme von a ty si oblečená veľmi slabo.“

         Dievčatko vtiahlo hlavu medzi plecia, jeho tvár podivnej detskej masky nezneistela, cúvlo, bez námietky odomklo dvere, ktoré po jeho príchode žena zavrela, a vybehlo na chodbu.

         Útek dievčaťa spôsobil, že chlapec sa rozvrešťal ešte viac. Dupal nôžkami, rukami sa opieral o matkine stehná a hrýzol jej ovesené ruky. Tváričku mal mokrú od sĺz, hlienu a slín. Naraz sa hodil na dlážku a začal sa metať v kŕči zlosti. Žena musela vynaložiť naozaj dosť sily, aby to drobné, vrtké telíčko udržala v akej-takej nehybnosti.

         „Dobre, dobre... Pôjdem po ňu. Ale ty prestaneš plakať! Prestaneš byť zlý chlapček, ktorý trápi mamičku! Nesmiete byť s Myškou sprisahanci!“

         Žena potom zobrala chlapčeka do náručia a preniesla ho do izby. Vyzula ho, stiahla z neho kabátik a položila dieťa do kruhovej ohrádky medzi hŕbu rozmetaných hračiek.

         „Ták! Ty môj macko. Hneď sa obe s Myškou vrátime. Tichučko čakaj. Áno?“ maznavo mu kývla z dvier ako obrovskej hračke.

         Na schodisku pred dverami žena nevidela nikoho. Rovnako ani vtedy, keď sa cez zábradlie nahla a pozerala do hlbokej jamy. Okrem vlastného hlasu nezachytila žiadny zvuk, keď zavolala: „Hej, malá... Myška, ozvi sa! Ja som si to rozmyslela. Zostaneme doma. Vráť sa k nám, dobre? Počuješ? Fakt sa ozvi!“ Zašmuhovaným oknom so starou, primrznutou špinou sa dralo na schody slabé svetlo. Cez vrstvy prachu sa dalo rozoznať, že vonku sa strhla metelica. Výťah opäť nefungoval, žena kráčala dolu pešo. Na jedenástom poschodí sa pošmykla na ľahkej námraze utvorenej na betónových schodoch.  Pocítila pichnutie v nohe, ale bolesť sa rýchlo pominula. Vtedy jej napadlo, že dievčatko sa mohlo podobne šmyknúť a skotúľať po schodoch. Teraz leží na niektorej podeste tohto dvanásťposchodového paneláka. Je ako handrová bábika, zranené, bezvedomé...

         Žena sa opäť rozbehla po schodoch. Z porozbíjaných okien sa na niektorých poschodiach valil dovnútra mrazivý vzduch. Okolo ženiných úst a nosa sa zdvíhala para. Žena pripomínala zviera, ktoré čosi zmätene pociťuje v beztvarej, pohlcujúcej panike.

         Zadychčaná vbehla do zádveria prízemia a pootvorenými vchodovými dvermi, z ktorých ktosi ukradol kľučku, a preto ich pred zavretím chránil kus kameňa, sa pretisla von. Prvé, čo zacítila, bol zápach z dotlievajúcich elektrických zvoncov pri vchode. Musel ich ktosi zapáliť iba pred chvíľou, určite preto bolo počuť z bytov na najnižších poschodiach nepretržitý elektrický bzukot. Z okien sa však nikto nevyklonil. „Gauneri! Barbari! Kto sa k nám teraz dostane?“ Žena takmer kričala, aj keď na ulici nevidela nikoho. Ani po zasneženej prázdnej ploche, za ktorou bola na seba natlačená skupina ďalších panelákov, nikto nekráčal. Dievčatko raz neurčitým mávnutím ruky ukázalo žene, keď príliš naliehala, že býva tým smerom.

         Žena nakukla i za kontajnery a autá, z ktorých víchor zmetával sneh. Dýchať musela roztvorenými ústami, pretože vietor ju zadúšal, a oči si pred zľadovateným popraškom chránila dlaňou ako strieškou. Potom sa vrátila do zádveria, na chvíľu zaváhala, ale predsa nevystúpila na schody vedúce hore. Mala pocit, že zdola, z tmy pivničného priestoru, ju ktosi uprene pozoruje. Stisla vypínač a začala zostupovať po schodoch dolu.

         „Hej, Myška! Si tu? Škaredo sa mi skrývaš?!“ zvolala pritlmene. Ticho zostalo neporušené. Žena už bola celkom dolu, keď opäť, tentoraz popamäti, musela stlačiť vypínač. Chudorľavé svetlo žiarovky osvetlilo fragment chodby s lúčovitými cestičkami k pivniciam. Napravo od ženy sa ako zrkadlový obraz, viditeľný cez rozkopnuté dvere, ťahal rovnaký priestor. Naľavo od seba počula v tej chvíli šum. V podivnej meravosti žena chvíľu sledovala, ako neďaleko, spoza rohu jednej z lúčovitých chodbičiek, vystupuje na hlavnú chodbu, túto pivničnú tepnu, zástup detí. Žena ich tváre mohla sotva rozoznať, zdalo sa jej však, že sú to všetko chlapci. Deti rôzneho veku boli čudne oblečené, ako z náhodne poskladaných kusov starého, odhodeného šatstva, a mali holé hlavy. Ženu v útrobách pichol súcit. Vtedy však jeden z chlapcov, možno detský vodca, upozornil na jej nehybnú nemú postavu. Kŕdeľ detí zrýchlil krok a vzďaľoval sa chodbou do veľkej tmy, kde už žena nič nerozoznala. „Vybrali si čudné miesto na hry.“ Túto myšlienku si žena opakovala, akoby ju tým mohla zbaviť nezmyslu. Vzápätí žene napadlo, že z tohto druhu detí, zanedbaných, osamelých, bez dohľadu, bude i Myška. Teraz sa ozval šramot z druhej chodby vľavo. Žena v prítmí rozoznala muža s batohom prehodeným cez plece. Muž kráčal smerom k nej s ovesenou hlavou ako ťažko chorý človek. Žena skríkla, ale zostala stáť. Neznámy sa vystrel, odhodil batoh a bol to on, kto začal utekať opačným smerom. Zmizol v labyrinte uličiek pivníc. Žena žmúrila oči a päste pritláčala na hruď. Vtedy úplne blízko nej, spoza múru, vysunuli ako jašterice hlavy a trupy dve tuláčky s vycivenými tvárami a jedna roztiahla pery do úsmevu. „Nechajte ma tak,“ pišťala žena, ako keby sa jej dvojica chcela dotýkať, cúvla a až teraz sa rozbehla hore schodmi. Rozhadzovala pritom rukami, akoby trhala neviditeľnú sieť. Brala niekoľko schodov naraz.

         Na treťom poschodí jej v akejsi chaotickej tme v hlave blysla predstava, že ich dom sa v najspodnejších priestoroch hemží utečencami. „Pravdaže, kto iný by to bol?“ Z tohto nápadu v prvom okamihu padla na ženu takmer úľava. Zastavila sa, v ľahkom predklone, oči zavreté, prudko dýchala.

         „Panebože! Akí boli zúbožení, plachí...!“ Žena opäť pocítila čosi ako letmý súcit s nečakanými, tajomnými spoluobyvateľmi v tomto paneláku, v priestoroch bez denného svetla, v sladkastom pachu pivničnej hniloby. „A možno k nim patrí i Myška... Ona prvá sa odvážila vyjsť hore, k našincom. Lenže to dievča môže roznášať choroby!“ pomyslela si. Ktosi neviditeľný sa s ňou vzápätí začal pohrávať. Mihom vysal z jej mysle predchádzajúci súcit a teraz do nej z celých síl fúkal odpudzujúcu hrôzu. „To dievča bolo prvé! Po ňom začnú vyliezať ostatní. Možno prestanú byť plachí. Možno ani nie sú takí! Vyvalí sa z nich útočnosť a nenávisť. Rozlezú sa do našich bytov ako kobylky, ako nepríjemný hmyz. Otrávia nás, alebo nás budú držať v šachu... Mohli sa dostať k zbraniam, môžu sa vyhrážať, môžu vyvolať požiar, klásť výbušniny,“ takmer rozzúrená žena začala stláčať zvonce pri najbližších dverách. Pretože po zhorení bakelitu pri vchode nefungovali, začala búchať, dobýjať sa do bytov ľudí, ktorých takmer nepoznala. Nikto jej neotvoril, v útrobách predsiení sa nič nepohlo. Vybehla na vyššie poschodia a opäť zvonila. Zvuk sa, pravdaže, neozval.

         „Nič tu nefunguje!“ Žena zahrešila, kopla do dvier. Nadávala komusi nekonkrétnemu a utierala si spotené čelo. „Všetci sú pokojne preč a netušia, že pod ich pätami sa pohybuje armáda utečencov. Že iba čaká na svoj pravý čas... Panebože, ja sa zbláznim! Prečo som to musela vidieť práve ja? Ja nie som vinná! Nie som vinná! Ja sa iba starám o svoje dieťa!“

         „Dieťa!“ Žena sa roztriasla. Srdce jej celkom oťaželo, akoby sa už-už malo odtrhnúť. Nezabúchala na žiadne dvere. Bežala vyššie, rukou sa pridŕžajúc chladného dreva zábradlia. Zas sa stala bábkou v ľadových rukách – hore sa muselo stať nieto zlé, to všetko mohla byť iba pasca. Žena si nevedela spomenúť, či zavrela za sebou dvere bytu. Chlapec mohol preliezť ohrádku a vyjsť po kolienkach na chodbu. Alebo niekto z tých čudných ľudí striehol za výťahom, a keď ju vylákalo dievča von, vošiel dnu, vyplienil jej byt, teraz sa ťahá s batohmi ďalej...

         Na desiatom poschodí už žena chrčala. Mohlo sa stať, že odvliekli jej dieťa, budú ju vydierať. „Musím ešte hore, hore, hore,“ boli posledné slová, ktoré si ako-tak uvedomovala.

         Dvere bytu boli pootvorené. Žena s ovisnutou sánkou, škaredá v tuhom kŕči tela, vbehla do detskej izby. Dieťa ležalo na rovnakom mieste. V trhavom fikaní zmiešanom so smiechom, si žena čupla na päty. Prekvapene, akoby prvý raz, si uvedomila, aké veľké, skoro chlapčenské, je telo jej syna, ako pokojne má v spánku poskladané črty tváre, aký je voňavý a čistý, keď takto leží, nedotknutý, iba s líčkom vboreným do veľkej plyšovej hračky. Až potom sa v žene začal predierať neodbytný, nepríjemný pocit ostychu.

     

    ĽAHKÁ ŤARCHA MOTÝĽOV

         Dievča ešte odďaľovalo čas, keď bude nevyhnutné zviazať matke ruky. Ľudia v bielych plášťoch si ju odvedú do sveta iného rytmu a inej konkrétnosti. Dievča presne vedelo, že raz sa musí vzdať zápasu o čoraz hranatejšiu, vyblednutejšiu matku s chrapľavým, neznámym hlasom a s blčiacimi, vytreštenými očami. Všetko sa začalo tak, že raz matka bez akejkoľvek súvislosti vykríkla: „Ty sa hráš a tvoja mama odchádza! Volá ma Ona.“ A potom tým novým, prepiatym spôsobom jej matka rozprávala, ako sa na zhasnutej televíznej obrazovke objavila ona, Panna Mária, vysoká asi tridsať centimetrov. Matka sa nadchýnala Máriiným plášťom a veľmi sa rozrušila, keď rozprávala, ako Panne Márii kvapkali slzy na zopnuté ruky. „Pretože svet je taký zlý!“ tlmočila dcére slová liliputánskej svätice. Inokedy sa matka dočítala, že akási vdova sa zhovára so svojím dávno pochovaným mužom prostredníctvom jeho zubnej protézy. Ihneď odkiaľsi vykutrala pohár so sklom zájdeným dosiva, pohár, do ktorého si kedysi jej muž odkladal pred spánkom umelé zuby. Pohár si prikladala k uchu ako morskú mušľu a tvárila sa, že počuje tajomné správy. Presnejšie – dievča si myslelo, že matka sa iba tvári. Pretože v tom čase jej preludy pokladalo za prefíkané nezmysly, ktorými ju matka chcela uväzniť pri sebe v byte. Tá sa vznášala po izbe s pohárom pritlačeným k uchu a ustavične omieľala, že by mala začať prípravy na cestu – lebo muž ju volá k sebe – ju, krásnu, mladú ženu, pretože je v tom večnom spánku čoraz ustatejší...

         Dnes, keď dievča prinieslo z obchodu čerstvé žemle, maslo, med a mlieko, našlo matku ležať na vzácnom koberci, jedinom cennom kuse v byte, ktorý nepredali starožitníkovi.

         „Ticho! Odplašíš ich!“ pritlmeným, chrapľavým hlasom povedala matka.

         „A koho?“ opýtalo sa dievča ľahostajne a prekročilo matku.

         „Vždy si bola tupá, preto nič nevidíš!“

         Dievča sa neurazilo. Matka bývala v poslednom čase hrubá. Často sa celkom vyzliekla, zamotala do záclony pri okne, nechcela vystúpiť a zakuklená v závoji ako nevesta vykrikovala do prázdnej izby nadávky.

         Dievča vyložilo nákup na stôl. Lenže potom si pomyslelo, že chlad je priveľký, a to ublíži matkinej chrbtici. Vrátilo sa k ležiacej, ktorá mala zavreté oči a blažený výraz na tvári. S námahou jej nadvihlo plecia.

         „Krava!“ zvrieskla matka. „Motýle boli jemné! Viac sa mi na oči nevrátia! Teraz mám behať po sihoti ako splašená? Nestačím si uviť ani venček na majáles!“ matka sa pokúšala o maznavú, plačlivú detskú reč. Dievča vedelo, že ak sa matka vráti v pomätenej hlave do detstva, koniec je blízko. Možno už o pár dní bude chcieť, aby ju dievča umývalo, pudrovalo a medzi stehnami ovíjalo mäkkou látkou. Pôjde to ešte ďalej a možno sa bude dožadovať, aby si ju dievča pritiahlo k hrudníku, aby utíšilo jej hladné cmukanie. Matka sa v prítmí svojej mysle zmení na dieťa a ich úlohy sa vymenia. Alebo to bolo tak, že dievča jeho vlastné predstavy o matkiných posunoch v neskutočnosti vždy vyčerpávali viac ako skutočný stav chorej?

         Položilo sa na zložité rastlinné vzory koberca vedľa ležiacej ženy. Prvý raz sa ho zmocnil pocit, že ak bude veľmi chcieť, prestúpi čosi ako múr, pretože celkom prejsť k matke bude možno zo všetkého najznesiteľnejšie. Spustilo viečka a čakalo ľahkú ťarchu motýľov.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory