• Stručná charakteristika tvorby

         Charakteristickou črtou Garanovej poézie je uprednostňovanie viazaného verša v rôznych strofických formách, ako sú sonety,
         Charakteristickou črtou Garanovej poézie je uprednostňovanie viazaného verša v rôznych strofických formách, ako sú sonety, rispety, sidžá či triolety. Tradičné prísne normované veršové formy sa autor usiluje dodržať čo najpresnejšie vo všetkých kritériách viazanosti (najmä rým, rytmus a strofické usporiadanie). Básnik vedome nadväzuje na poetiky autorov, ktorí podobne ako on vyhľadávali pre poéziu spojenie historicky zabudnutých, ale osvedčených lyrických žánrov a žánrových foriem s modernou básnickou výpoveďou (V. Mihálik, V. Kondrót či J. Wernisch). V niektorých prípadoch sa básnik usiluje oživiť pôvodné určenie žánrových foriem (napr. motívy ročných období pri sidže), zvyčajne však prvotné pravidlá aktualizuje v prospech súčasného príjemcu.
         Autorov básnický jazyk založený na disciplíne a originalite v rámci viazanej poetiky postačuje na vytvorenie vlastného idiolektu a štýlu. Neusiluje sa ozvláštňovať tematickú rovinu, v nej sa zameriava na typické okruhy sebaidentifikácie v súradniciach sveta, poézie a taktiež na ľúbostné motívy s intímnym mužsko-ženským partnerstvom.
         P. Garan využíva klasicizujúce postupy viazanej poézie ako protiváhu všednej realite a každodennej skúsenosti. Proti pocitu ustrnutia v kanonizovanom verši výrazne pôsobí evokácia dramatického monológu či občasný dialóg s výrazne hovorovými prvkami. Základnú pozíciu autorského subjektu výrazne ovplyvňujú skepsa, samota, pochybnosti vo vlastné schopnosti, ktoré komentuje a opisuje so silnou sebairóniou, miestami až s ľahkým sebadeštrukčným cynizmom. Básnik však využíva aj gnómickú dispozíciu viazaného verša, čím má blízko k tvoreniu metaforických definícií, ktoré formuluje ako ďalší tróp – paradox.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Narodil sa 21. augusta 1978 v Rožňave. Vyrastal v Dobšinej. Maturoval na SOU Poľnohospodárskom v Štítniku v odbore stolár. Žije

    Narodil sa 21. augusta 1978 v Rožňave. Vyrastal v Dobšinej. Maturoval na SOU Poľnohospodárskom v Štítniku v odbore stolár. Žije a tvorí v Dobšinej, o svojej práci tesára hovorí: „... robotník, tesár... No neviem. Živí ma len veľmi prozaická odnož tejto profesie – monotónne alebo minimálne jednotvárne stĺkanie paliet a výroba reziva pre potreby balenia hutníckeho sortimentu, ech. To má ďaleko od romantickej predstavy vetrom-slnkom opracovaného chlapa, čo odvážne balansuje na štíte, sekerka v ruke, hlava v oblakoch. O alúziách na biblický podtext remesla ani nehovoriac. No neviem, nerád by som sa na tom všetkom priživoval. A možno prečo nie...“ Poézii sa venuje od roku 1998, v roku 2001 sa stal členom Spišského literárneho klubu. Publikoval v literárnych periodikách Dotyky, Literárne kroky, RAK, Knižná revue, v internetovom mesačníku LET, v Slovenskom rozhlase, v regionálnej tlači a v zborníkoch DlhPosúvanie.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

         Pavol Garan je prítomný na literárnej scéne len niekoľko rokov, no jeho diela upútali pozornosť odbornej aj širšej

         Pavol Garan je prítomný na literárnej scéne len niekoľko rokov, no jeho diela upútali pozornosť odbornej aj širšej čitateľskej verejnosti. Zaslúžene. Skĺbili v sebe autorský cit pre formu, štylistickú bravúru, tematickú priamosť a nosnosť. Kto čítal jeho básne, si však zaiste uvedomil, že predchádzajúca definícia jeho poetiky je len pokusom o priblíženie, pretože skutočný rozmer tvorby Pavla Garana sa postihuje veľmi ťažko. Problém spočíva v tom, že má talent, a ten vždy presahuje všetky možné pojmy a množiny. Jeho básne nesú eleganciu vyjadrenia, ktorá sa antiteticky, a preto esteticky pôsobivo, viaže k neelegantným, nenažehleným témam: citovo-vôľovým vzruchom i k rezignácii, túžbam i pokojnému vytriezveniu zo života/z lásky, duševnej rozorvanosti i meditatívnemu zmiereniu s osudom či len chvíľou. Čítajúc kritiky na jeho básne sa ukazuje predovšetkým chuť jednotlivých kritikov, s akou si Garana prečítali a zároveň množstvo špecifík, ktoré v jeho poetike našli – no vzhľadom na autorský potenciál si myslím, že Garan, napriek množstvu reakcií na jeho tvorbu, ako autor ešte nie je v dôsledkoch uchopený a takisto nie je dohodnotená jeho pozícia v kontexte našej súčasnej poézie. Pritom to nie je knihomoľ, čo sa tvári geniálne a neuznane, ani blázon zamrežovaný za svojimi vráskami od prílišného myslenia. Je to človek, ktorý akoby sa vo svojej tvorbe neustále pýtal a neustále si odpovedal na to, čo to s ním robí, keď je básnikom; zároveň je to básnik, ktorý sa pýta a odpovedá na to, čo s človekom v ňom? Napätie a súhra týchto dvoch identít sú energiou, ktorá podľa mňa tak veľmi láka čítať Garanovu poéziu. Z osobných stretnutí viem, že je to tvor spoločenský, ale rovnako dôsledne individuálny, prístupný, no aj svojský. Je samotársky, no s autorskou web stránkou, kde sa živo komunikuje... V tomto zmysle som rád, že na Slovensku máme básnika mladšej strednej generácie, ktorý má navonok punc 21. storočia, no vnútorne si žije vo svojom čase.

         Debutoval ako zrelý básnik výbornou básnickou zbierkou Smrť zahroteným prstom (2007), ktorá odhadla veľa z toho, čo poézia dnes potrebuje hovoriť: predovšetkým nesie bytostnú vieru v básnické spracovanie vlastného sveta a zároveň ju sebairóniou falzifikuje. Vzdoruje normálnosti života jeho prevrátenou, paradoxnou alternatívou, alternatívou básnického osudu plného stratenosti, chýb, pochabosti, ale aj citlivosti a zraniteľnosti. Takisto vzdoruje vízii poézie ako len na text redukovaného umenia, poézia sa tu stala životným štýlom, mágiou, ktorá pramení z reality, z osobitej zážitkovosti a sebaskúsenosti – lyrický subjekt má presne toľko ostentatívnosti, aby vyvážil extrovertnú líniu (napr. motívy krčmy a pitia) s introvertnou sugesciou. Garan píše voľným aj viazaným veršom, sonetmi, no ani silný tlak formy ho nezviedol na sémantický ornament či na exhibíciu veršovej techniky, čo je pri takejto voľbe dosť únavným pravidlom. Ani Garan neobstál bez výnimky, dokázal však preladiť tvar bližšie k rázu výpovede – monológov o pozorovanej všednosti, o expresívnych situáciách, o zúfalom pití – so skrytou a vážnou ideou pýtajúcou sa na zmysel života. Charakterom reflexie a samotárstvom lyrického hrdinu pripomína Mariána Milčáka, výstrednou gestikuláciou zas raného Jozefa Urbana, Vlada Puchalu alebo Mariána Grupača, outsiderstvom barbarskú generáciu, či najviac Ivana Koleniča – no jeho poézia je zložitejšou tvorivou križovatkou, v ktorej sa stretávame aj s Miroslavom Válkom, Vojtechom Mihálikom, Vojtechom Kondrótom a i. Sám autor sa k týmto menám z veľkej časti hlási, prežíva ich, prepisuje do vlastných veršov, organicky tak smeruje ku konvenčnej lyrike hlásiacej sa k dobrej tradícii našej poézie. Neznamená to, že autor zostal v úlohe eklektika, iba priznal základy, z ktorých sa mu dobre a nanovo vraví o tom, ako poézia dokáže aj dnes existovať, očarovať a iskriť.

         Garanova druhá zbierka Jednotlivec (Trochejský kôň) (2009) je kvalitatívne voči prvej kontinuálna. Takže tvorivé východiská zostávajú u Garana v našej artistnej lyrike (Válek, Mihálik, Kondrót, Urban, Puchala a i.), ideové vo filozofujúcich básnikoch (Milčák, Jurolek a i.), charakter lyrického subjektu zas pramení v barbarskej generácii a jej grupačovskej verzii. Býva zvykom, že dobrý básnik dovoľuje určiť rozdiel medzi východiskami a vlastným prínosom. Na základe rôznych pomerov tohto rozdielu sa dnes dá definovať každý autor a každá autorka slovenskej poézie. V Garanovom prípade tu hodnotovo pozitívne vystupuje vyváženosť, čo ho profiluje ako tradicionalistického lyrika, ktorý sústredenou reflexiou spracúva aktuálne zážitkové kurikulum. Garan svojou úprimnou či úprimne predstavovanou autenticitou vťahuje čitateľa do vnútornej dynamiky subjektu. Práve táto ostenzia v prítomnom čase, osudové JA tu a teraz, tá možnosť pre čitateľa zdieľať prítomnosť subjektu a predovšetkým možnosť uveriť mu a jeho monológu odvíjajúceho sa po veršoch, ktoré riadok po riadku znamenajú sebaobjavovanie, čitateľské objavovanie a objavovanie nových významov, to je špik kostí Jednotlivca. Ak má mať poézia nejaké miesto v umení, kultúre, spoločnosti, všeobecne v človeku, potom musí vlastnými prostriedkami dokázať samú seba, špecifický modus operandi, aký nenájdeme nikde inde. Garanovi sa to darí aj tým, že básnické šansóny, tragédie a tragikomédie završuje viazaným veršom – možno povedať, že Garan poéziu nepíše, ale komponuje.

         Prvá časť knihy Revolver a neha obsahuje básne vo voľnom verši s hravými tonickými a rýmovými väzbami, Jednotlivec pozostáva z rispetov a Balada ako vášeň z osemveršových rond. Prvá časť venovaná Dušane je básnickou skladbou o vzostupoch a pádoch sebareflexívneho subjektu, zaľúbenca, básnika, rozcíteného človeka natiahnutého medzi expresívne protiklady života. Druhá časť ladená v podobných poetických tónoch znovu stavia na sebavýpovedi, ako spôsobe uchopenia zážitkov, duševných stavov a osudu. Tretia časť má tonálne až príliš rýchly spád: rondo vo veršoch malého slabičného rozsahu (6 – 5 slabík) príliš rýchlo segmentuje myšlienku, no niekoho práve toto melodické frázovanie môže okúzliť. Pravdou zostáva, že Pavol Garan je z pohľadu literárnej komunikácie zaujímavým personálnym komplexom, dôležitou výnimkou v súčasnej poézii, ktorá znesie rovnako naivné čítanie, no poskytuje aj bohatú akceptovateľnosť v hlbších a zložitejších interpretáciách.

    Radoslav Matejov

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    MOTÚZOVÁ, Lenka: Jednotlivec. Pavol Garan: Trochejský kôň. In: Dotyky, roč. XXVI., 2014, č. 5, s. 56 – 57.
  • O autorovi

    Svoj knižný debut Smrť zahroteným prstom (VSSS, 2007) si básnik Pavol Garan odložil na začiatok roka 2008 a teda na rok, keď sa stáva tridsiatnikom. Dal tak

    Svoj knižný debut Smrť zahroteným prstom (VSSS, 2007) si básnik Pavol Garan odložil na začiatok roka 2008 a teda na rok, keď sa stáva tridsiatnikom. Dal tak poézii vo svojej prvej zbierke šancu dokázať, akým šťastným východiskom pre zretie talentu, ale aj predzásobenie sa nažitým poetickým materiálom môže byť čakanie. Garanova literárna osamelosť a kontinuálne hľadanie správnej hmotnej, ale predsa poetickej partnerky je fenomén, ktorý sa vinie celou zbierkou a zaslúži si preto osobitnú pozornosť. Literárnym partnerkám Garan darmo ponúka hladkú poéziu kaviarní a drsnú prózu mňa. Darmo verí, že ženy mi z očí vytrú peľ, za všetko krásne čo som vytrpel. Darmo sa medzi tequilou a ginom, medzi pistáciami a brandy rád otáča za ženami, iba čo si vždy musí nanovo roztriediť ruky: ľavá, pravá... To však neznamená, že by si nechal ublížiť viac ako je pre romantiku adekvátne. Aj keď spozná slečnu hlúpu, zlú a šťastne predpojatú, stále môže reagovať intímne. (Myslí si: skoč mi na hrb. Myslím: i ty mne). A ak by nemal úspech v prípade, ktorý by stál naozaj za to, môže prípadu zapriať: tak zlom väz a aj zlá buď zlatá ako zatiaľ. A tak sa mu láska akosi vždy smeje z teplej strany svetra a Garan literárne ostáva na tej chladnejšej, ktorej súčasťou je aj motív okázalý a opijášsky a dôveryhodná výhovorka, že je to všetko z lásky. A nepochybne ona má na svedomí Garanovu záľubu v aliteráciách, v ktorých je básnik nemožný, nežný, nemý, nesvoj, nerád...trápi sa, týra, trpí, tŕpne, tára... či iba pije, plače a platí.

    Erik Ondrejička (Dotyky 1/2008)

    Skutočnosť, ktorú žijeme v básnikovom pohľade, nie je polepená medíkmi. Je bez ilúzií. S pocitom, že na krásu čaká za zrkadlom kopanec, naostrený kameň, zbraň... Fascinujúce slovné spojenia očaria každého, kto siahne po debute Smrť zahroteným prstom. Vyberám z nich aspoň čiastočky: „Tráva má svoj dĺžeň“, „uličky vyžehlené na puky“, „plavá hlava luny v lanoví“, „o uši užší“. A tak podobne. Tieto krásy sú najlepšie, čo sa môže čitateľovi pri čítaní stať. Najmä takému čitateľovi, ktorý horlí za spontánnosť a holduje originalite. Garan v jednom zo sonetov píše: „Priznám ti svet, a o iné sa sporme.“ Svetom je i táto poézia, v ktorej sa básnik nakláňa cez seba k iným a ukazuje, čo skuvíňa, ričí, zúri, požiera sa, aby na chvíľu prijalo a odovzdalo nezachytiteľné.

    Hana Košková (Slovenské pohľady 10/2008)

    Keď sa po opakovanom pozornom prečítaní Garanovej zbierky (Smrť zahroteným prstom, pozn. R. Matejov) zamýšľam, čo je popri ovládaní formy jeho najsilnejšou stránkou, ukazuje sa mi, že je to impresia. Autor dokáže v podstate veľmi jednoduchými výrazovými prostriedkami vsugerovať napr. atmosféru mestskej ulice po daždi, večernej nálady osamelého človeka v byte, jesennej záhrady a krajiny a pod. Zaujme aj veršami, ktoré majú charakter gnóm či aforizmov: „Stále sa utvrdzujem, / že rýdza osamelosť nie je stav, / ale vlastnosť, / s ktorou sa nemožno rozísť.“ alebo: „Ešte vždy si naivne / smrť nechávam / na poslednú chvíľu.“ (Večer idealistu, s. 37). Pavol Garan určite básnický talent má. Pokiaľ však bude chcieť zanechať v slovenskej poézii výraznejšiu stopu, bude musieť prejsť od „rýdzeho básnenia“ k „premýšľaniu básňou“. (Aj za cenu toho, že potom jeho verše nemusia byť také tvarovo vycibrené a hravé.)

    Igor Hochel (RAK 5/2009)

    Od čias mladého Feldeka tu nebol taký spontánny lyrický talent, ktorý hádam zrýmuje všetko. A v poézii ide aj o rýmy, nech si zástancovia freevoľného verša tvrdia svoje. Pretože za rýmovaním je nielen spontaneita, spevnosť, ale aj disciplinovanosť, invencia, kreativita. No a zmysel pre rytmus, ktorý je srdcom lyriky. Br – preč s týmito cudzími slovami zo slovníka teoretikov. Pre Garana totiž nie je nijaké slovo neutrálne, cudzie. On im dodáva svoj esprit, a ak treba, slová si svojvoľne láme, prispôsobuje na svoj obraz. Z fráz, ktoré zobral fras, robí svoje výrazivo. A tak sa napríklad z Keby bolo keby stalo „keby bolo kedy…“ A z čista jasna sa zmenilo na „z čista ďasna“, čo je logické, keďže ide o v slovenskej poézii pomerne zriedkavú stomatologickú tématiku.

    Daniel Hevier (http://blog.martinus.sk/2009/11/s-cim-sa-rymuje-bod-a/)

    Súčasné básne, ak by chceli reflektovať súčasnú dobu, museli by sa venovať témam politickým, sociálnym a globálnym. Aj také sa nájdu. Ale je ich pomenej. V dnešnej dobe ľudia pomaličky začínajú pociťovať potrebu obrátenia sa do seba, potrebu skúmať svoje vnútro. A ako najdostupnejší prostriedok môžeme vidieť poéziu, pretože cez poéziu môžeme prežiť všetky druhy emócií. Od lásky až k nenávisti, od dospelej vážnosti až ku detskej hravosti, od strachu až po nadšenie a takto by sme mohli pokračovať. Preto by sme nemali súhlasiť so vžitým názorom, že poéziu čítajú len ľudia, ktorí ju píšu. Pretože práve v poézii môžeme vidieť krídla toho motýľa, ktorý nás láska jemným vánkom emocionality: „Oviala ma poézia. Pomo- nepomohla mi? // Hrala na city. A hrala netýkavú.“

    Zuzka Vozárová (Silans 26. 5. 2010)

    Celá sbírka je psána trochejem, přičemž paronomázická narážka („trojský-trochejský“) dvojsmyslně míří na cosi cizorodého, co vneseme do vlastního organismu, např. jako Trójané dřevěný „dar“ lstivého Odyssea, nebo naše počítače v podobě viru známého jako „trójský kůň“ (po určité době se v počítači aktivuje a napadá jeho soubory a programy – coby nervovou tkáň). Jednotlivec jako trojský kůň? Nebo trochejský, s první těžkou a druhou lehkou stopou? Možná je v této metafoře cosi příznačného pro sbírku klopýtavou nikoli jazykem, ale evokovanými tématy a autorovým postojem k nim. Po něčem těžkém, smutném, jakoby osudovém následují tóny a motivy svědčící o lehkosti, dobrém rozmaru a hravosti... Životní ambivalence? Nebo smutek z rozumu? Asi tak: „Je mi krásne, / je mi na umretie, / no a na to tretie.“ (s. 23)

    Alexej Mikulášek (Obrys-Kmen 14/2010)

    Zázračný stav očarenia, rozporov a roztržitostí, asociácie, krátke spojenia, podtext a za básnickou obraznosťou pohoda roztrhaná na franforce. Všetko si to „ mieri“ pospiatky tam, kde sú rany i hrany a za nimi možno i múdrosť otcov, rinčanie vody, či žblnkanie reťazí. Garan akoby pri písaní objavoval svoje spodné vody, chytal ich , zápasil s nimi a žialil, keď sa mu úplne oddajú a stotožnia sa s jeho nepokojom. Básnikov verný pomocník, viazaný verš , či už v rispetoch, alebo rondách, akoby len brnkol prstom o tradíciu. Tak isto neočakávané rýmy vybočujú z očakávania a sú čoraz viac vynachádzavejšie. No aj ony sa len zdajú barličkou, o ktorú sa „pán básnik“ opiera pri svojom prudkom poetickom nádychu. Garan nie je básnikom gest. Nepotrebuje ich pri svojej spontánnosti, oslovuje, ako sám píše priamosťou. Slovná vata mu je na míle vzdialená a tým sa vyhraňuje (čelom k mantinelom). Jednotlivostiam v Jednotlivcovi nechýba okrem konfrontačnej roviny ani nadhľad, iskrivá sebairónia a irónia. Nechýba ani zodpovednosť cez subjekt objektivizovať, a tak i utvárať vlastný básnický program.

    Hana Košková (Slovenské pohľady 5/2010)

    Aj v druhej zbierke Pavla Garana Jednotlivec (Trochejský kôň) (DALi) vidno, že poézia pre autora znamená veľa – a predsa ju neberie „vážne“, ale skôr zľahka (ako samotný život či životnú realitu, ktorú v nej reflektuje), ako hru, ako akýsi opojný experiment s tvarom, formou, rytmom i rýmom a básnickými prostriedkami vôbec. V textoch cítiť básnikovu radosť z hry, zaujatosť výrazovo-tvarovými, poetologickými možnosťami. Nechýba mu esprit, neašpiruje však na zbásňovanie „veľkých tém“, nechce sprostredkovať hlboké a vážne posolstvá. Vo svojich krátkych textových útvaroch s obľubou využíva viazané (rýmované) formy – napríklad rispet v cykle Jednotlivec alebo triolet v cykle Balada ako vášeň, pričom výsledkom sú výpovede, ktoré i tak dýchajú voľnosťou, „neviazanosťou“, spontánnosťou. Pavla Garana možno vnímať ako sľubného autora, ktorý má všetky predpoklady zaujať.

    Zoltán Rédey (Knižná revue 14 – 15/2010)

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Viem, že som osobnosť konštituovaná pre dnešnú dobu krajne neprakticky. Na jednej strane zatlčiem osemdesiatku klinec naraz, sto dvadsiatku na dva a len podľa

    Viem, že som osobnosť konštituovaná pre dnešnú dobu krajne neprakticky. Na jednej strane zatlčiem osemdesiatku klinec naraz, sto dvadsiatku na dva a len podľa vône pri rezaní rozoznám čajsi pätnásť druhov drevín, na druhej viem, aké náležitosti musí spĺňať hyperkatalektický jambický pentameter aj všemožné variácie na jeho vzorový model – ó, ja toho viem! –, ale: pred automatom na lístky MHD väčšinou len bezradne postávam, v rožňavskej nemocnici spoľahlivo blúdim, neovládam žiadny svetový jazyk, a i v tom materinskom som sa – dúfam – polepšil len vďaka smoleniu veršov, nemám vodičák, pas, byt ani účet v banke, takže som nevedel predložiť tri doklady totožnosti, čím sa stalo, že mi v Orangei odmietli predať mobil a musel mi ho kúpiť otec (!) (o tom, že vzhľadom na svoju technickú negramotnosť nakoniec využívam len stotinu jeho možností ani nehovoriac)... Tak je to veru – že sa problematicky identifikujem s dobou, že sa necítim byť dvakrát kompatibilný so svetom, s väčšinovou spoločnosťou, ktorej fungovanie si nijak raz nemôžem osvojiť.

    autorská stránka: http://garan.poetickej.net/basnik/index.php

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Wolkrova Polianka 2002 – čestné uznanie Wolkrova Polianka 2003 – prémia za súbor básní Wolkrova Polianka 2004 – 2.

    Wolkrova Polianka 2002 – čestné uznanie

    Wolkrova Polianka 2003 – prémia za súbor básní

    Wolkrova Polianka 2004 – 2. miesto

    Literárny Zvolen 2004 – 2. miesto

    Cena Krajskej knižnice Ľ. Štúra (2004)

    Literárny Zvolen 2005 – 1. miesto

    Literárny Zvolen 2006 – 1. miesto

    Literárna Senica 2006 – 1. miesto

    Literární Vysočina 2007 – 1. miesto

    Prémia Ceny Ivana Kraska za rok 2007 za básnickú zbierku Smrť zahroteným prstom

    Literární Vysočina 2008 – 3. miesto

    Persona grata 2008 – Diplom za poéziu

    Literární Vysočina 2009 – 1. miesto

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    SMRŤ ZAHROTENÝM PRSTOM Byť, či nie V slzách som vyprevadil dymového motýľa (a celý zvyšok noci bavil hostí tykadlami).

    SMRŤ ZAHROTENÝM PRSTOM

    Byť, či nie

    V slzách som vyprevadil dymového motýľa
    (a celý zvyšok noci bavil hostí tykadlami).
    Pohneval som si chutnú žabku, čo sa zaňho modlila,
    že teraz vážne neviem, ako na ňu, mami.

    Tlačím sa bruchom na pult, mám tu rozčítané zrkadlá,
    v ktorých sa cez uličku kĺžu zlatí ocinovia.
    Vraciam sa k stránke, čo mi od minula celkom vypadla,
    len vlastná minulosť je medzitým už dávno nová.

    Z vianočnej výzdoby sa odlomila halúzka
    a ja som rýchly, zlý a smädný v nehumánnej dobe –
    v hostinci Evy B. sa na obsluhu nestrieľa a nelúska!

    V hostinci Evy B. a súkromne je všetko po starom:
    mám len dve možnosti – a vyberám si obe,
    keď ráno stúpam do schodov a v predklone sa zrážam s poštárom.

     

    Úzkosť

    Naoko ešte hrdá.
    A naokolo tma.

    Spusť riasy, oploť ma,
    lebo ma nájdu ľudia,

    ukážu na mňa v pustom
    dni zahroteným prstom.

     

    O čom snívam pri zvážaní dreva

    Rozbitým dvorom krochká kaki Praga,
    kníšem sa nad kabínou na hrabových metroch,

    hlbokým nádychom som zabral miesto pre troch –
    na sloňom chrbte cúvam do Kartága.

    Mám zásluhy a hlad a za hrsť brusníc
    a aj inak som historicky drsný.

     

    JEDNOTLIVEC (TROCHEJSKÝ KÔŇ)

    Rozhranie

    Zavriem oči z jedovatých bobúľ,
    nechcem vedieť, kto ťa teraz objal.
    Ráno hádam, kto ma v noci obul,
    ľahší o svoj vytrasený obal.

    Vyškieram sa... Kto si ku mne sadne,
    rozumie. A sedí v nedohľadne.

    Proti svojej vôli som si všetkým:
    píšem, ale osloviť sa niet kým.


    Márnosť
    (na okraj čítačiek v dúpätách poézie)

    Čaj a tesné spodky
    (ave, noblesa!),
    kážem spoza bodky:
    Hlavy, dole sa!

    Nezávidím vtákom
    (ani pod nátlakom).

    Duše v povetrí...
    Klam slam poetry.

     

    Duchárina

    Už ti nohy stoja dupkom
    (v akej teraz kríze?).
    Kiež sa zavrú nad holúbkom,
    a nech vás hrob hryzie.

    Ako nebojácne dupe
    tvoj holúbok na ústupe...

    V tme sa zo sna strhla
    iba prázdna truhla.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory