Maroš Krajňak je autorom prozaických kníh, ktoré tematicky čerpajú z histórie a multietnického charakteru východokarpatského hraničného areálu. Zaujíma ho genius loci karpatských hôr na východnom Slovensku osídlených rusínskym obyvateľstvom, pričom regionálne ukotvenie príbehov je preňho východiskom k všeobecnejším, filozofujúcim úvahám o jazyku, histórii, sociálnych a morálnych otázkach.
Novela Carpathia je úzko prepojená s dejinami Rusínov na tomto území v celom 20. storočí, možno ju interpretovať aj ako nostalgickú rozlúčku s pomaly zanikajúcim malým národom a jazykom. K budúcim osudom Rusínov sa totiž rozprávač Carpathie stavia výrazne skepticky. Prepojenie s regiónom sa prejavuje aj v naratívnej oblasti, v ktorej hrá dôležitú úlohu žáner moritátu, hrôzostrašnej ľudovej historky. Krajňakove moritáty čerpajú z 2. svetovej vojny, následných etnických deportácií a politického rozdelenia Rusínov žijúcich na Ukrajine, v Poľsku a na Slovensku. Tematicky aj typologicky jeho prózy súvisia s tvorbou Václava Pankovčína či Jána Pataráka (Prvý rok mieru). Krajňak sa inšpiruje aj niektorými „karpatskými“ autormi súčasnej poľskej literatúry, predovšetkým Andrzejom Stasiukom a Mirosławom Nahaczom. Túto cestopisnú alebo skôr miestopisnú novelu z výrazového hľadiska charakterizujú strihový prístup, prelínanie fikcie a dokumentu a veľmi voľná organizácia naratívu, teda skôr mozaikovité radenie epizód.
Jedným zo základných trópov, ktoré Krajňak v oboch svojich lyrizujúcich prózach často až hypertrofovane využíva, je perifráza, nepriame pomenovanie, najmä pri opise a charakteristike priestoru a postáv. Napríklad v Carpathii sa priestor, v ktorom sa dej odohráva, označuje ako Zóny, je ich päť a vytvárajú jeden celok – v Zóne 0 môžeme podľa geografických údajov v texte postupne identifikovať poľskú časť východných Karpát, Zóny 1, 2 a 3 tvorí priľahlá karpatská oblasť na východe Slovenska a Zóna X je Zakarpatská Ukrajina.
Novela Entropia je zasadená do priestoru východných Karpát a Haliče. Dvojica priateľov Buko a Forel vychádza z Prešova (opäť označeného perifrasticky ako mesto Caraffovho súdu alebo mesto pod Neptúnom) a putuje do ukrajinskej obce Kurdybanivka, ktorá tu symbolicky zastupuje vojnové zverstvá a medzietnickú nenávisť, aby skúmala historické transformácie zla, viny a hriechu. Rozprávač tematizuje historickú skúsenosť tejto časti Európy, v ktorej v 20. storočí dochádzalo k etnickým čistkám, masovým vraždám a ďalším vojnovým zločinom. V próze sa vytvára paralela medzi tragickou minulosťou tohto priestoru a prítomnosťou, v ktorej niektoré javy a signály naznačujú, že ľudské zlo nezaniká, ale sa len transformuje a hrozí jeho opätovné prepuknutie. Z výrazového hľadiska novela nadväzuje na Krajňakov debut, no autor ešte viac uvoľňuje spôsob písania, práca s jednotlivými konštitutívnymi prvkami prózy (priestor, čas, postava, téma a motívy) je maximálne voľná, asociatívna, až surrealistická, dostáva sa na hranicu neusporiadanosti, entropie.
