Ivan Mojík knižne debutoval poémou Pieseň o Mirkovi Nešporovi, ktorá sa niesla v duchu dobovej predstavy o spoločenskej angažovanosti tvorcu, ale pre jeho básnický vývin bola dôležitejšia zbierka Hlboko v srdci. V nej sa už zameral na intímnu lyriku. Nasledujúca zbierka Dnešný vzduch, v ktorej sa deklaratívne hlásil k poetike civilnej obraznosti, nevzdávajúc sa pritom ani politických tém, bola zošrotovaná a po cenzúrnych zásahoch znova vydaná o rok neskôr. V tomto období hlásal antitradicionalistické vnímanie poézie aj ako kritik, no o to ťažšie presadzoval vlastnú tvorbu. Nové básnické zbierky mu vyšli až na konci 60. rokov. V knižkách Blahoželanie ohňu a Rekonštrukcia vzdychu prehodnocuje svoju mladosť, postoje k sebe i k ľuďom, pričom vyslovuje obavu z dehumanizácie sveta. V oboch využil postupy poetizmu a surrealizmu. V zbierke Rozbíjanie sarkofágu už v plnej miere uplatňuje surrealistickú imaginatívnosť, ktorá sa stáva dominantným znakom aj jeho nasledujúcej tvorby. Jeho tvorivý rozlet však dočasne obmedzila skutočnosť, že v 70. rokoch patril k politicky nežiaducim autorom. Jeho ďalšia básnická zbierka – Zrozumiteľný človek – preto vyšla až po vyše desaťročnej prestávke. Vyznačuje sa tematickou, motivickou a metaforickou pestrosťou, pričom tvorca sa usiluje o komplexný obraz súčasníka a dôraz kladie na intelektuálny rozmer jeho bytia. Osvetľuje ho v súradniciach prírodných, intímnych medziľudských i spoločenských väzieb. Obraznosť je tu najčastejšie spätá so substanciou mesta, veľkomesto vstupuje do básní v podobe rytmu rockovej hudby, plagátov, hluku, reklám, vývesných štítov, ale aj v podobe nežných gotických línií, tichých uličiek a čarovných zákutí parkov. Časť básní je napísaná voľným veršom, časť rýmovaným, avšak autor neraz využíva akýsi „rýmový automatizmus“ (banálne rýmy) ako prostriedok parodizácie. Tematickou a výrazovou nasýtenosťou až presýtenosťou sa vyznačujú aj zbierky Sklené deti a Popoludnie v štvrtom rozmere. Básnik v nich – presne v intenciách surrealizmu – bezvýhradne dôveruje estetickej účinnosti ničím nehatenej obrazotvornosti. Pri pozornom čítaní však možno zistiť, že v zdanlivo celkom voľnom toku metafor sa ukrývajú aj naliehavé existenciálne otázky, konkrétne pocity a obavy. Verše napriek istej bizarnosti a absurdite vyjadrujú komplikovanú, hektickú situáciu súčasníka. Najmä v druhej z uvedených zbierok však môže metóda voľného radenia asociácia miestami pôsobiť stereotypne a samoúčelne. Zbierka Tekuté oči predstavuje priam surrealistické šantenie so slovom, básnik sa pohráva s jeho sémantikou, zvukovou podobou, ale aj grafickými možnosťami, ktoré mu poskytujú rôzne typy písma. Neraz ide takpovediac nad rámec (alebo „pod rámec“) slova – využíva rôzne hláskové zoskupenia, vizuálny efekt jednotlivého písmena, číslice, rôzne grafické značky, chemické vzorce, útržok z cestovného poriadku a pod. Niektoré texty sú viac prejavom výtvarným ako slovesným. V knižke je azda viac hry ako skutočnej poézie. Princíp hravosti dominuje nad princípom závažnej lyrickej výpovede. Typicky surrealistickou básnickou zbierkou je aj Obrana jazvy. Dajú sa na nej sa demonštrovať všetky charakteristické postupy tejto stále produktívnej básnickej metódy. Popri veršoch sa tu objavujú aj akési záznamy predstáv, snov a vízií, ktoré možno žánrovo označiť ako básne v próze. V tematicky a motivicky opäť rôznorodej zbierke Divé stromy neplačú básnik síce tiež využíva postupy surrealistickej poetiky, verše sa vyznačujú značnou hravosťou, ale väčší dôraz je položený na významovú priezračnosť jednotlivých lyrických textov. Ide o básne, ktoré napísal v 70. a 80. rokoch minulého storočia, ale v čase vzniku ich nemohol publikovať. Ďalším Mojíkovým „obnoveným experimentom“ je knižka Kričať s podtitulom 23 neofuturistických básní. Vo väčšine prípadov ide o grafické básne, v ktorých prevláda vizuálna stránka textu nad obsahovou či ideovou. V nadväzovaní na tzv. avantgardné básnické smery prvej polovice 20. storočia autor pokračoval aj v zbierkach Zlodej pŕs, Hra v kocky, Slepec a labuť. Poslednú z uvedených možno vnímať nielen ako jeden z vrcholov autorovej rozsiahlej básnickej tvorby, ale aj ako jeden z vrcholov slovenského surrealizmu všeobecne. Väčšina básní má charakter typického rozvíjania obrazotvornosti, rozvrstvovania motívov, vsugerúvania vizuálnych predstáv, sú teda surrealistické takpovediac „telom i dušou“. Dôležité je, že básnik cez nápadité, miestami bizarné obrazy vyjadruje pocity i city lyrického subjektu, dramatizmus života intelektuálne založeného človeka.
Básnik sa venuje aj výtvarnej činnosti, tvorbe koláží. Ilustroval nimi niektoré svoje knihy. Súborne časť koláží vydal v publikácii Zatváram oči preto, aby som lepšie videl, ktorá dopĺňa jeho umelecký profil.
Ivan Mojík predstavuje v kontexte súčasnej slovenskej poézie nekonvenčného tvorcu, ktorý sa neúnavne – a úspešne – usiluje dokázať, že odkaz avantgardy prvej polovice 20. storočia je stále živý a produktívny.
Igor Hochel
