Tvorivé aktivity Miroslava Bielika sú v začiatkoch spojené s jeho odbornou knihovednou profesiou. Je autorom početných odborných štúdií a článkov z oblasti knižnej kultúry, knižničnej a informačnej vedy a publicistických textov spojených s Maticou slovenskou a jej dejinami. Do tohto okruhu tvorby patrí aj jeho spoluautorstvo na dvojzväzkovej vedeckej monografii R. W. Seton-Watson a jeho vzťahy k Čechom a Slovákom (1995, 1996). Bohatý poznatkový fond získaný v tomto období tvorivo využil aj vo svojej literárnej tvorbe – básnickej i prozaickej. Utvárala sa aj pod vplyvmi spojenými s jeho rodiskom, obcou Ostrý Grúň, v ktorej sa v januári 1945 odohrala jedna z najväčších tragédií v závere druhej svetovej vojny: vyvraždenie viac ako 150 obyvateľov. Básnicky túto udalosť pomenúva v zbierke Nepatrný pohyb po naklonenej rovine (2005) v básňach Vtáčí kríž v Ostrom Grúni (Ostrogrunica), kde robí paralelu medzi tragédiou v španielskej Guernice a „dedinky pod Vtáčnikom“ Ostrým Grúňom, a rovnako v básni Ostrogrúnske úvahy k elégiám Rainera Maria Rilkeho, hneď v úvodných veršoch Prvej elégie: „Rainer, v Duine ste netušili, že budem na vás myslieť v akomsi Grúni // V doline, ktorú poškvrnili ohnivým jazykom tvory, ľuďom nepríbuzné“. Vedomie tragédie jeho rodiska je trvalo prítomné aj v románe Skutočnosť. Benátsky diptych I (2007) v podobe návratov rozprávača do Kľakovskej doliny, kde udalosť prežíva nielen v podobe spomienok, ale rovnako častých úvah o tom, či nebolo možné tejto tragédii zabrániť. Konfrontácia minulosti s prítomnosťou, ich časové súradnice i konštanty charakterizujú už Bielikov básnický debut Čas je tichý posol mysle (2003). Básne zbierky vznikali v dlhom časovom období a možno ich charakterizovať aj ako básnikovu citovú biografiu, zloženú z čriepkov pamäti – báseň Pamäť a verše: „Pamäť detstva // sa nevracia // preto sa strácajú // všetky moje básne // iba na tvojich perách // ich možno stále čítať // Ako v uspávanke“, ako aj reflexiu o tvorbe i životných osudoch tvorcov, ktorí sa stali aj predmetom jeho odborného záujmu: L. Novomeský, I. Horváth, M. Urban, J. C. Hronský či D. Tatarka v básni V úzkosti hľadania: „Človek odjakživa // v úzkosti hľadá, // chce, chce // Len žitie // sa mu vzďaľuje“. V zbierke sú básne „nepokoja mysle“ i „krajiny mysle“ (Pocta Decartovi, Pri čítaní Odysey či Impresia), prírodná a ľúbostná lyrika, ale prevažuje kontemplatívny, úvahový tón, básne venované duchovným témam a postavám kresťanských dejín Mojžišovi, Pavlovi z Tarzu i Konštantínovi Filozofovi. Práve výrazná kontemplatívnosť je charakteristická aj pre druhú Bielikovu zbierku Nepatrný pohyb po naklonenej rovine. „Básnické premýšľanie“, ako autor v záverečnej úvahe „o filozofii a bytí poézie, alebo o porozumení záhady básne v oživenom slove“ sám charakterizoval svoju lyrickú tvorbu, je v zbierke sústredené do cyklov Znamenia, Tvár sveta, Dotyky, Vietor, Ľúto byť človekom, ktoré prinášajú básnikov pohľad do „tváre sveta“, pohľad mapujúci centrá duchovnej a svetskej kultúry. Cyklus Zem na obzore je venovaný Rilkeho Duinským elégiám a básnikovým životným a tvorivým osudom, jednému z kľúčových zdrojov Bielikovej básnickej inšpirácie; Rilke, už v epickej podobe, je výrazne prítomný aj v románe Skutočnosť. Zbierku Nepatrný pohyb po naklonenej rovine prestupuje autorovo poznanie, že „dnes už nikto nemôže vkročiť do sveta poézie suchou nohou, každá myšlienka a každý verš sú viazané v kontexte už vysloveného a mysleného“, ako uvádza v eseji Poézia a filozofia mysle, ktorá je súčasťou zbierky. Autorom definované básnické premýšľanie v jeho dvoch zbierkach sa v románe Skutočnosť. Benátsky diptych I s podtitulom Neistý čas, isté miesto premenilo na prozaické premýšľanie, došlo v nej k pozoruhodnej premene lyrika na epika, na autora, ktorý už prvou časťou románu výrazne zasiahol do hľadania adekvátneho prozaického tvaru, schopného vyjadriť podobu súčasného sveta a „vypovedať o generácii, ktorá má o sebe vedomie, že je nevypovedateľná“ (A. Halvoník). Zložitý románový príbeh polygrafa Iľju Píša má podobu premysleného, autorsky zámerne spomaľovaného rozprávania, do ktorého včleňuje početné citáty autorových obľúbených básnikov – predovšetkým R. M. Rilkeho a J. Brodského – úryvky z cestopisov J. Kollára, S. H. Vajanského či J. W. Goetheho, vzťahujúce sa na opis Benátok, návraty do rodnej Kľakovskej doliny, k rodinnej histórii a pod. Štruktúra románového rozprávania je taká „elastická“, že umožňuje autorovi (stotožnenému s rozprávačom i hlavnou postavou) plynulé vstupovanie a vystupovanie z časopriestoru skutočnosti. Tá sa v stratenom benátskom zrkadle rozprávačovho detstva zároveň stáva obrazom neskutočnosti, „keďže skutočnosť je za ním“. Je to románový príbeh úniku pred skutočnosťou do pomyselných Benátok a zároveň príbeh návratu skutočnosti (nielen bežnej životnej reality) do súčasnej slovenskej prózy. Očakávané vydanie druhého dielu Benátskeho diptychu môže potvrdiť túto Bielikovu románovú hru na skutočnosť a znamenať výrazný prínos do modernej slovenskej literatúry na prahu 21. storočia.
Anton Baláž
