Bielikova tvorivá metóda, postavená na komparácii minulého a súčasného, bežného a ideálneho, je cestou vedúcou k vytvoreniu hlboko kontemplatívnej poézie so zreteľným úsilím o literárny zápas za návrat humánnosti v každodennom konaní človeka. Autor z vlastnej skúsenosti vie, že hľadanie takejto cesty nie je ľahké, a vo svojej poézii to neskrýva.
Igor Válek
Nepatrný pohyb na naklonenej rovine nadväzuje na prvú zbierku Čas je tichý posol mysle a tvorí s ňou nerozlučnú dvojicu. Ide o verše meditatívne, vyzreté, filozofujúce o základných otázkach a pravidlách bytia. Básnik akoby podvedome a melancholicky vnímal, že „slová hovoria menej, než koľko by sme chceli povedať“. Po lyricko-reflexívnych veršoch nastupujú nástojčivé existenciálne problémy ľudského údelu, zmyslu života, slov a obrazov v tomto komplikovanom, chaotickom virvare moderného života.
Štefan Moravčík
Bielik má ambíciu zatriasť slovenskou literárnou realitou románom, prinajmenšom generačným, intelektuálnym a vypovedajúcim prinajmenšom o zvelebovanom i zatracovanom 20. storočí, ktoré sa tak rado chválilo racionalitou, ale pritom vynieslo umenie na najvyšší možný piedestál, aby ho napokon zdegradovalo na nástroj najneracionálnejších civilizačných megaprocesov. Veď o čomže inom by už mal byť román, ak nie o tomto.
Alexander Halvoník
Vnútorný poriadok rozsiahlej prózy Mira Bielika Benátsky diptych I. Skutočnosť tvorí ústredná myšlienka budúcnosti, ktorá sa každou chvíľou stáva minulosťou. Zaujímavá konfrontácia priestoru a času: zemepisné súradnice sú vecné, verné... Neistý, rozkolísaný, plynúci je však čas a jeho napĺňanie, hlavný problém ľudskej existencie, problém myšlienkového a mravného bytia. Jeho vlny (vlny historického a osobného času) sa lámu v zrkadle „benátskeho“ očakávania. Je to román ťažký, nabitý poznatkami (až minuciózne vedecky overenými zisteniami) a intonovaný a presne kontúrovaný metaforami a symbolmi! V kontexte súčasných slovenských prozaických konvencií predstavuje až neslýchane širokú ponuku obsahových a formálnych výziev.
Blažej Belák
Bielikov Píš (z románu Skutočnosť. Benátsky diptych I) je svojím spôsobom dnešný Ikar. Napriek tomu, že sa pokúša vzlietnuť nad labyrint súčasnosti na dvoch zdanlivo komplementárnych krídlach – praxe aj umenia, jeho vzlet, ako možno uzavrieť z doterajších náznakov, nemôže byť iný ako tragický. Vyzerá to len na prelet z jedného hryzoviska do ešte väčšieho... Príbeh Píša sa v hĺbkovom pláne rysuje aj ako podobenstvo o nemožnosti uniknúť dozadu ani inde. Teda aj – o morálke a zodpovednosti. (...) Bielikov textový holograf - v súhre s našou zvedavosťou aj úžasom - produkuje nielen neskutočnú skutočnosť udivujúcu nás svojou faktickosťou, ale zároveň aj postskutočnosť zasahujúcu nás svojou nestabilnosťou a iluzórnosťou.
Viliam Marčok
