Anton Péteri, básnik a publicista, pôvodným povolaním vodohospodár, sa narodil 10. decembra 1938 v Nových Zámkoch, kde aj prežil detstvo. Žije Ružomberku. Základnú školu vychodil v Nových Zámkoch. Strednú priemyselnú školu chemickú vyštudoval v Banskej Štiavnici (1954 – 1958), neskôr absolvoval popri zamestnaní Energetický inštitút (1964 – 1967) a Vodohospodársky inštitút (1968 – 1971). Väčšinu života prežil v Žiline (1958 – 1975) a v Ružomberku (od roku 1976). Celý svoj profesionálny život venoval životnému prostrediu, hlavne vodnému hospodárstvu. Pracoval v Chemicelulóze Žilina, v SeVaK-u – závod Ružomberok a na podnikovom riaditeľstve SeVaK-u v Žiline. Svoju profesionálnu dráhu ukončil v dôchodkovom veku v Mondi SCP Ružomberok. V uvedených firmách zastával rozličné, väčšinou riadiace technicko-hospodárske funkcie. Je druhý raz ženatý, z prvého manželstva má dve deti. Jeho manželka Viere Péteriová (*21. 4. 1946, Partizánske – † 15.11. 2015 Ružomberok), rodená Ujčeková, bola významná pracovníčka a organizátorka v kultúre a práci s mládežou, dlhé roky pôsobila ako poslankyňa Mestského zastupiteľstva v Ružomberku i vo funkcii zástupkyne prednostu Okresného úradu v Ružomberku; jej brat a jeho švagor bol známy česko-slovenský novinár a rozhlasový a televízny reportér Bohuš Ujček, o. i. autor knihy Reportáže, 1968).
Prvé básnické pokusy A. Péteriho siahajú do stredoškolských štúdií v Banskej Štiavnici, kde začiatky jeho tvorby sledoval stredoškolský profesor slovenského jazyka a literatúry Jozef Vášary (otec známych herečiek Emílie a Magdy a ľudový rozprávač Nácko zo Štiavnice). Začiatkom šesťdesiatych rokov sa ocitol v Krúžku mladých autorov pri Žilinskej knižnici. Básne uverejňoval v okresných novinách Cieľ a v krajských novinách Smer. Na častých Večeroch poézie sa recitovali i jeho básne (z tohto obdobia sa však z jeho tvorby nič nezachovalo). Potom sa na dlhší čas odmlčal, keďže ho od básnickej tvorby odklonili zamestnanie, rodina a štúdium popri zamestnaní. Publikoval však rozličné príspevky z okruhu svojho profesionálneho záujmu v časopisoch Vodné hospodárstvo, Vodohospodársky spravodajca, Ružomberský hlas, ale aj ako turista v Krásach Slovenska a Radiovíkende Slovenského rozhlasu. Písať opäť začal až v zrelom veku – po šesťdesiatke. Jeho básne a sprievodné texty si najskôr našli cestu do viacdielnej publikácie známeho slovenského fotografa a vydavateľa Vladimíra Bártu Banská Štiavnica – ako sme tu žili I., II., III. (2010, 2011, 2012). Samostatne knižne debutoval zbierkou básní Čudný vek (2013), ktorým označuje roky, keď človek „už nie je mladý, ale ešte snuje aj plány, no radšej spomína“. V ďalšej vydanej „dvojknihe“ Dozretý čas, Súkromný zemepis (2014) zbierka Dozretý čas prináša verše životnej zrelosti a múdrosti, v ktorých rezonuje schopnosť zachytiť bolesti všedného jestvovania, a Súkromný zemepis reminiscencie na autorove cesty. Básne oboch zbierok sprevádzajú ilustrácie Jane Srnkovej. Potom mu vyšla zbierka S darom sa prebúdzam (2014), ktorú ilustrovala Terézia Zemková. Zbierka Zvlnenou cestou (2016) je výberom z jeho starších básnických textov i najnovších, poznamenaných smrťou básnikovej manželky; verše sú vyznaním milovanej žene a lyrickou reflexiou dní poznačených odchádzaním. Jeho básnická zbierka Skupenstvá (2016) sa venuje vode v jej rozličných podobách a premenách – voda ako pralátka, ktorá sa nachádza vo všetkom a dokonca tvorí okolo 70 percent ľudského tela; básne sú doplnené pôsobivými tematickými fotografiami Igora Čombora. Poézia A. Péteriho sa vyznačuje úsporným jazykom i tvarom a je dokladom autorovej ľudskej i básnickej zrelosti. V ďalšej zbierke Jesenné verše balím do listov (2018) „... potvrdil nemennosť svojej poetiky. Spočíva v krátkych, niekedy až miniatúrnych lyrických záznamoch prežitého, pochopeného, zrozumiteľného, no veľmi často aj prekvapujúceho. Formálne sú to krátke a graficky riedke básnické postrehy, no obsahovo veľmi husté...“ (J. Rezník). Naposledy mu vyšla zbierka básní Celkom smutné básne (2023).
Je členom Spolku slovenských spisovateľov (2015), jeho regionálnej odbočky v Žiline, a Literárneho klubu ružomberských spisovateľov (2013).
