Básne Borisa Filana mám rada už od svojich detských čias, keď sme počúvali Elán a Vaša Patejdla, a iné jemne poetické piesne tej doby. Texty pesničiek vybrúsili jeho prácu so zvukovou podobou písaného textu, lebo ako sám vraví: „Mám rád dážď, je nádherná veta pre textára“. S jazykom pracuje úsporne, krátke vety, heslovité podanie a prítomnosť kľúčových slov v texte uľahčujú orientáciu a sústredenie, čím získa pôžitok z čítania aj menej náročný čitateľ. Filanov rozprávačský štýl je pútavý – ľahký, pritom dôvtipný a metaforicky dobre vyvážený. Možno v ňom vybadať spätosť s českou tradíciou duchaplných zabávačov, siahajúcou od Vlasta Buriana, Jana Wericha, Jiřího Voskovca až k Petrovi Novotnému, ktorý zábavne porozpráva aj o tom, ako sa ráno sprchoval.
Eva Batiková
Filanove románové dielo, nazvané interaktívne Wewerka, je dynamickým príbehom, ktorý sa priam fyzicky odohráva v súčasnosti, duchovnou atmosférou sa však vracia do 60. rokov. Nápadne pripomína kultové romány príslušníkov beat generation (napríklad Kerouacov román Na ceste) naplnené zámerným hľadaním zmyslu aj bezcieľnym blúdením vo vlastnom vnútri.
Jaroslav Vlnka
Cestopisné črty z knihy Borisa Filana sú bonusovým prídavkom k čitateľsky úspešnej sérii „tamtamov“ – beletrizovaných knižných zápiskov o cestovateľských zážitkoch a dojmoch autora z rôznych kútov sveta. Literárny text čerpá inšpiráciu z nečakaných náhod a prekvapivých stretnutí, ktoré autora ohromujú a vyvádzajú zo všednosti, pričom však nestráca zo zreteľa tvorivý záujem, opierajúci sa o poznanie, že „takéto stretnutia sú mystické a nesmú sa prepásť“.
Jaroslav Vlnka
Rôzne sú cesty inšpirácie. Pri hľadaní vnuknutí Borisa Filana pre zaujímavú knihu Bratislavské krutosti nepochybne treba pátrať nejaký ten rôčik dozadu a pripomenúť si viaceré spomienkové knihy Júliusa Satinského a najmä z roku 2006 Rozpomínanie Ľuboša Juríka. Filan a Jurík sa priatelia už od detských liet, keď spolu vyrastali na jednej ulici. Vo chvíli, keď Ľ. Jurík vydal svoje spomienky na detstvo a mladosť, Filan len pokrútil hlavou, že sú to veru zromantizované pamäte, že on si to pamätá krutejšie. A veru krutosti sa popri láskavosti a nežnosti vôbec nevyhýba. Asi tak akosi to všetko bolo, ak pamätníci neklamú.
Ľuboš Svetoň
Svieže a aj faktograficky príjemne nepreplnené dielko zodpovedá nárokom, aké sa kladú na modernú cestopisnú reportáž. Uvoľnené rozprávanie pretavené cez osobnostne prežité, navyše s pozoruhodne dobrou bohatou slovenčinou, dáva šancu čitateľom opäť raz prebdieť noc. Podobne ako predchádzajúca kniha rozpomienok na vlastné detstvo Bratislavské krutosti (2008), aj kniha Dole vodou je spestrená košatejšími opismi. Už samotná téma má v sebe čaro upútať textom synchrónne s tečúcou lenivou, ale aj mimoriadne romantickou vodou. Rumunská delta Dunaja je blízka i vzdialená zároveň, viac netreba dopovedávať, lebo Filana v jeho náruživom písaní ťažko prepísknuť. S humorom a nadhľadom tvoril všetky doterajšie cestopisné knižky, ani táto „rumunská“ nie je výnimkou.
Ľuboš Svetoň
Fascinácia bozkom, týmto aktom poetickej chémie lásky, erotiky aj sexu zamestnáva umelcov celú večnosť. Okrem toho, že je zvyčajne mikropríbehom s nádychom romantiky a naivity, môže vyvolávať aj rozporné asociácie a spomienky, pornografické výzvy aj kritické výklady. V rozsiahlej románovej freske niekdajšej veľkej nádeje československého basketbalu, básnika, cestovateľa, textára, scenáristu, moderátora, a najmä spisovateľa Filana je bozk nežnou niťou s korálikmi lásky. Zošíva pôsobivý príbeh dotykov a objavov rozochvenej čistej mladosti. Je plný prienikov impresionistických vízií a viac-menej typických zážitkov zodpovedajúcich veku hrdinov, je intarzovaný nešikovnosťou a pochybnosťami dospievajúceho poznania, ale aj chronickými krutosťami stalinskej doby 50. rokov a socializmu s ľudskou tvárou 60. rokov.
Pavel Malovič
Šesťdesiatnik Boris Filan má oproti iným dobrým spisovateľom zjavný hendikep: je priveľmi populárny. Zaslúžená popularita: rozhlasové, televízne i knižné performancie, textárska animácia popmusic. Raz cestopisy plné exotických zážitkov, vtipných gagov a luxusných príhod, raz publicistická šou plná objavných postrehov o nás a „našich dítkach“, raz ohňostroje poetických obrazov inšpirujúci skvelých muzikantov. Vždy ten istý Filan, vždy oslovujúci svoje recepčné okruhy, ale vždy s konotáciami prebíjajúcimi obzory bežného recepčného priemeru. Teraz však Boris Filan ponúka svojim fanúšičkám a fanúšikom veľký román. V slovenskom kultúrnom svete je román ešte vždy udalosť vzbudzujúca zvedavosť kdekoho, nielen verných. A keď Filan ponúka román veľký nielen svojím rozsahom, záberom na takmer celé storočie a generáciu v ňom, ale najmä „svojimi riešeniami“ románových a ontologických problémov, s ktorými zápasí naša románovo prudko sa rozvíjajúca literárna realita, môže pokojne ísť o literárnu udalosť. Vo Filanovej tvorbe je navyše všetko autobiografické a už sám tento fakt je hodný nielen záujmu, ale i zvedavosti.
Alexander Halvoník
