Daniel OKÁLI 1917 – 19 študoval na ev. lýceu v Bratislave, 1919 – 21 na gymnáziu v Trenčíne, 1921 – 26 na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Pôsobil ako advokát v Skalici, r. 1945 – 46 prezidiálny šéf Povereníctva SNR pre vnútorné veci, 1946 – 48 vládny splnomocnenec pre výmenu obyvateľstva s Maďarskom a vedúci Čs. presídľovacej komisie, 1948 – 51 povereník vnútra, 1951 – 60 obvinený z tzv. slov. buržoázneho nacionalizmu a väznený, 1960 – 63 referent podniku Tatra, 1963 rehabilitovaný, 1963 – 79 bol vedeckým pracovníkom Ústavu slov. literatúry SAV v Bratislave. Príslušník ľavicovo orientovanej inteligencie, spoluzakladateľ a aktívny člen skupiny davistov, ktorý hodnotil literatúru z hľadiska marxistickej ideológie. Napísal zbierku proletárskej poézie Ozvena krvi a zápasov (1932), okrajovo sa venoval aj prozaickej tvorbe. Hlavnou oblasťou jeho tvorivej práce bola literárna kritika. Zaoberal sa medzivojnovou literatúrou, bol propagátorom povojnovej socialistickej literatúry (Výboje a súboje, 1973; Výboje a súboje 2, 1983; Literárna teória a kritika davistov, 1976; monografie Burič Gejza Vámoš, 1971 a Kritik Ján Igor Hamaliar, 1974; Konfrontácie s Michalom Považanom, 1978; monografia O prekonávaní krízy v našej literatúre, 1981 - s I. Kusým; a i.).
