Eva Tomkuliaková

Žáner:
poézia
Krajina:
Slovensko
Národnosť:
Slovensko

Komplexná charakteristika

Eve Tomkuliakovej vyšli zatiaľ dve básnické zbierky – Sie forma (2014) a Cudzie slová (2018). V prípade debutovej zbierky sa kritika zhoduje v názore, že v nej autorka systematicky tematizuje rodové, feministické otázky (D. Rebro, A. Bukovinová a ďalší). Rovnako však narážajú na problém spôsobu uvádzania tejto „idey“ do poetickej formy. Anna Bukovinová hovorí o jednoznačnosti, ktorá sa na Tomkuliakovej reflektovaní feministickej problematiky podpisuje. Práve slovo „jednoznačne“ by sme z kritičkinho hodnotenia mohli vybrať ako sémanticky nosné, popisuje totiž viaceré stránky poetkiných textov. Tomkuliaková túto jednoznačnosť demonštruje už obálkou, ktorá zámerne pracuje s prvoplánovým odkazom na stereotypne vnímaný ženský svet v ružových farbách. Taktiež názov zbierky provokuje trefným postrehom týkajúcim sa „mužského“ vedeckého diskurzu, implicitne poukazuje na fakt, že naratologická er forma akoby „pozabudla“ na ženské typy rozprávačiek a postáv a s nimi i na ženské príbehy. Prvý kontakt so zbierkou (názov a obálka) môžeme teda považovať za originálnu prácu so zámerným napĺňaním čitateľských (stereotypných) očakávaní, ich ironickým podčiarknutím.

Problém nastáva, keď sa s jednoznačnosťou narába v texte. Nie vždy sa v Sie forme zachováva provokatívne dráždivá „infantilnosť“, s ktorou autorka pracuje niekedy viac, inokedy menej vydarene. Prvý prípad predstavuje cestu podobnú poetike Elfriede Jelinek, naivita a priamočiarosť sa realizujú ako drsné poukazovanie na skutočnosť, ktorej obraz je takýmto sploštením vulgarizovaný na neadekvátne polarizovanie dvoch svetov, v ktorom každému zodpovedá určitá šablóna: „sedia za jedným stolom / a on z nej robí rečami vázu [...] sedia za jedným stolom / a on by jej najradšej doniesol / svoje staré kvety / a vložil by ich / do nej“ (s. 33). Najsilnejšia je Tomkuliakovej poetika v daných textoch tam, kde naznačeným spôsobom rozrušuje spoločenské konvencie a petrifikované konštrukty, lež s dôrazom na individuálnosť, intímnosť výrazu: „mohla by hovoriť o Andrejovi / mohla by myslieť na druhého Andreja / mohla by plakať za tretím Andrejom [...] a mohla by Ti písať ako s nikým nikdy nikde nežije [...] a mohla by povedať / že všetci muži sú rovnakí / rovnako ako sú stále rovnaké / všetky ženy v ich textoch [...] ale ona sa nechce zredukovať na jednu tému“ (s. 46). Iný prípad nastáva, keď sa daný model opakuje, t. j. vyčerpáva a najmä okliešťuje na „ilustrovanie známych feministických téz“ (D. Rebro). Stane sa, že aj napriek snahe o chladný odstup, depoetizáciu smerujúcu k anestetickej poetike, preniká do básní neželaný didaktizmus: „aby mohla robiť / to čo robí on / musí byť lepšia / ako on“ (s. 86); „ružová je iná ako ostatné farby / ružová býva považovaná / za hlúpu / ešte stále / rozkolorovaná spoločnosť / je koordinovaná / vo všetkých jej vrstvách / ich čiernobiele odsledovanie povrchu“ (s. 43).

Tematicky sa zbierka zameriava na jednotlivé roly žien v spoločnosti (matka, partnerka, milenka, žena v domácnosti, žena v spoločnosti a pod.) a ich účinné spochybnenie.  Formálna stránka tiež naznačuje snahu „rozbíjať“ zaužívané schémy – menej bežné zalomenie veršov doprava podporuje myšlienku avizovanú už názvom, t. j. odkryť aj druhú stranu „mince“. Zaradenie Tomkuliakovej do radu „Anesthetic Genderation“ (Derek Rebro) je však napriek snahe o narúšanie (rodových) stereotypov problematické, pretože v prípade autoriek ako Ferenčuhová, Ružičková, Repar, Kucbelová a ďalších sa tradičné predstavy o poézii písanej ženami rozrušujú „nie v rovine opisu, ale dekonštrukciou tak myšlienkovej roviny, ako aj (nielen rodovo) stereotypných poetických inštrumentov“ (Rebro).

V prípade danej témy sa aj prostredníctvom anestetickej poetiky vytvára účinná tenzia medzi emočne silným látkovým materiálom a jeho zámerne chladným (ale nedôsledným) spracovaním. Dôkazom je napríklad motivická línia textov, poetka využíva vecný jazyk, situácie nasvecuje bez sentimentu či pátosu, často podfarbené slovnou komikou: „podľa headlinu / by jej o chvíľu / mali v podpazuší začať rásť kvety / fialové kosatce // bude ich strihať / a sama sebe ich nosiť [...] ona / a vedľa nej modré kosatce / zo starej záhrady / cyklámenové lupinusy // kvety patria na hrob“ (s. 34). Subjektka v Sie forme nemá jednu a jednotnú tvár, s ktorou by čitateľ mohol, napríklad, empatizovať. Je rozptýlená do viacerých polôh a niekde medzi nimi „presakuje“ i autorská „tvár“, keď konštatuje svoju zámernú oddelenosť: „preto si vyskúša / nebyť subjektkou / ale lyrickou objektkou // aj v spomienkach / býva sebou videná zvonka“ (s. 35). V citovanom vyhlásení je však prítomná istá dialektika – áno a nie zároveň, čítame za ňou nielen programový dištanc (od „ružových“ žien), ale tiež identifikáciu sa s touto skupinou, ktorú v konečnom dôsledku svojou tvorivou aktivitou zastáva, bližšie určuje a pod. Implicitne tak Tomkuliaková oživuje dôležitú problematiku o „ružovom gete“ (pozri napr: Elizabeta Bakovska: Ružové geto. In: Romboid, 2009/2010, roč. XLIV-XLV), ktoré je takýmto „áno“ a „nie“ v snahe o zrovnoprávnenie mužského a ženského sveta. Áno v zmysle poukazovania na rovnakú kvalitu a stieranie rozdielov v živote mužov a žien, nie v zmysle akéhosi márneho zvolania, keďže na tento fakt upozorňujú poväčšine ženy píšuce o ženách (ako koniec koncov aj autorka tejto charakteristiky). Tomkuliakovej zbierka sa (nielen kvôli svojej ružovej farbe) stáva súčasťou tohto priestoru, t. j. neprekračuje tieň ružového geta, nenarúša jeho hranice, ale „len“ na ne upozorňuje, poukazuje. Vytiahnuť von „ju“ však môžu čitatelia, čo naznačuje i zvolená poetika vyžadujúca našu aktívnu účasť na recepcii textu, t. j. zbaviť výpoveď jednoznačnosti a posunúť tak nastolenú otázku opäť do centra diskusie, čo vôbec nie je málo.

Hoci je medzi dvomi zbierkami Evy Tomkuliakovej štvorročný časový odstup, už názvov druhej, Cudzie slová, naznačuje istú súvzťažnosť – akoby pomenúval prvú. Dialóg medzi zbierkami zároveň nekončí na úrovni pomenovania. Jednoznačnosť strieda nejednoznačnosť, dokonca by sme mohli hovoriť o maximálnej významovej rozptýlenosti. Aj tu sa objavujú najmä „cudzie“ hlasy (apropriácia iných textov primárne neumeleckej povahy, básne-asambláže) striedajúce sa v texte, ktoré autorka vymedzuje prostredníctvom pomenovaných mikrocelkov (básne Identikit 1 až 9, Šialený mesiac za 30 dní 1 až 10, ďalej básne, ktoré v názve rozvíjajú slovo veta, básne s hudobnou terminológiou a iné, kratšie, cykly). Zbierka má tak výrazné vnútorné členenie, ktoré ponúka isté návody k čítaniu. Spoločne tieto časti zjednocuje akýsi „nadhlas“, podobný hlasu terapeuta v hypnóze, ktorý diktuje, čo máme (za príznakové možno považovať aj zvolenú plurálnu formu) robiť. Imperatív tohto hlasu sa však zmierňuje uvedomím si, že „ho“ od začiatku počúvame dobrovoľne, či dokonca s istou nádejou: „chcem / aby ste počítali / dozadu od dvadsať do jednej // začnite počítať práve teraz / a keď tu trávite svoj čas / môže to byť čas / rôznej intenzity“ (s. 11). Predchádzajúce básne tak pôsobia ako ukážky nesúrodých myšlienok (cudzích i vlastných), ktoré je potrebné pomocou „lekárskych“ metód „upratať“: „teraz si obidvaja prajete hlboký tranz / s halucináciami skutočného aj nereálneho / v ktorom sa usporiadajú / nejasné veci // nejasné veci / nejasné emócie / vzťahy / aj identity“ (s. 62).

Ak kritika prvej zbierke vyčítala prílišnú komunikatívnosť zvolenej témy, v  prípade Cudzích slov sa zas zhoduje na ich významovej rozostrenosti: absencii aspektu univerzálnosti básnickej výpovede (A. Bukovinová), vysokej miere významovej entropie, bez interpretačného impulzu (D. Želinský), motivácie hľadania kľúča k recepcii (E. Urbanová). Nekomunikatívnosť niektorých textov zbierky paradoxne „komunikuje“ s jej konečným vyznením (cieľom?) – demonštrovať cudzosť, a teda neúspešnú snahu nadviazať spojenie so svetom, a najmä so svojim vnútorným hlasom. Opakovane sa prízvukuje vnútorné odcudzenie od prostredia, ale i seba. Patria sem najmä básne zo série Identikit. Práve tie esteticky účinne opisujú pocity úzkosti, narastajúcej psychózy: „to sú tie úzke dni / stláčajú ma uzavretú v priestore / o ktorom neviem presne / ako funguje // úzke dni / ledva sa do nich celá vojdem“ (s. 20), „v úzkych dňoch sa nohami / nesmiem dotknúť siločiar “ (s. 38). Najúčinnejšie prostredníctvom nesúladu vonkajšieho a vnútorného prejavu subjektky, čo prináša do textu vítanú tenziu: „pichnem si do oka / vybijem si zuby / milo sa usmievam na ostatných [...] spálim si mihalnice / ponúknem staršiu pani / aby si sadla“ (s. 51).

Do diania potom vstupuje „odborník“. Ide o básne s „vetou“ v názve, ktoré tvoria jadro zbierky (môžeme tiež badať istý vývoj v „liečení“ – od Vety prvej sa dostávame napríklad k Vete o podvode môjho sveta či Vete o pružnom opustení, až napokon k poslednej vete a básni vôbec – Veta prechádza do prázdna). Cyklus parafrázuje terapeutický diskurz (hypnotické metódy, meditačné cvičenia a pod.), prostredníctvom ktorého sa lyrická hrdinka spoznáva práve za pomoci cudzích slov, myšlienok, návodov atď. Otvárajú sa najspodnejšie freudovské zásuvky, putuje sa až kamsi do detstva, akoby bolo účelom nájsť jeden konkrétny deň: „a teraz stále rýchlejšie a rýchlejšie / prechádzate rok za rokom až dorazíte do októbra 1992 // a keď tam dorazíte / keď sa dostanete do správneho dátumu / môžete sa prebudiť / a všetko si pamätať“ (s. 27). Rovnako na iných miestach v texte sa naznačuje hľadanie konkrétneho bodu v minulosti („koľko ste vtedy mali rokov? asi sedem“, s. 68), zlomu, ktorý ovplyvnil aktuálny stav subjektky, s cieľom vyrovnať sa s ním, zabudnúť či vykročiť nanovo: „teraz je čas vrátiť sa / rozlúčte sa so všetkým / čo ste videli [...] zhlboka sa nadýchnite“ (s. 81).

Ďalší okruh tvoria motívy hudby a tanca roztrúsené na mnohých miestach. Na hlavnú tému zbierky sa napájajú prostredníctvom uvažovania o tanci a hudbe ako arteterapii alebo spôsobe, ako sa dostať do požadovaného tranzu. Tieto dve sféry – tanec a liečenie – sa prestupujú, majú spoločný slovník (metaforických i doslovných výrazov): sú nimi tanečné figúry (asociujúce i spôsoby uvoľňovacích cvičení), určovanie tempa pohybu a dychu a najmä hľadanie duševnej rovnováhy (Balanst, Balanst veta, Balet tabletov, Terceto, Separé, Rozkmitaná veta, Veta pianissimo a inde). Opäť však narážame na prílišnú neurčitosť jednotlivých prepojení. Ako napríklad v básni Veta o tanci svätého Víta, ktorá je zároveň obrazným pomenovaním z neurológie (ide o poruchu prejavujúcu sa náhlymi šklbavými pohybmi, vyskytuje sa najmä u detí – dievčat), ale v texte sa tento fakt nezúročuje dostatočne. Je natoľko komunikačne uzavretý, že jeho výpoveď pôsobí pateticky a samoúčelne: „v bielom lese v bielom kočiari v bielej rakve leží / vnútorný obraz aktuálne neprítomného predmetu // vašou dôležitou úlohou je uvedomiť si / že nikto nepozná vlastné možnosti“ (s. 53).

Séria básní z cyklu Šialený mesiac za 30 dní odkazuje (frapantne, ale povrchovo) na zbierku Jána Ondruša Šialený mesiac. Zbierky prepája len téma vnútorného vyšinutia a jeho umelecká introspekcia. V prípade Tomkuliakovej je pretavená do snahy o sebaanalýzu (neustále zlyhávanie v spoznávaní seba troskotá pod nánosom cudzích vplyvov). Sugestívne sa v nich zúročuje motív cudzieho, hromadia sa cudzie vety, existencie, stavy, myšlienky a mechanizmy myslenia, čo zabraňuje subjektke individuálne nad sebou uvažovať: „kedy ste sa narodili? / piateho novembra  / v ktorom roku? / koľko máte rokov / tridsať / vyzeráte mladšie / má päťdesiat / ona má iba osemnásť / nie je dospelý / je starý / je v strednom veku je to staršia dáma / muž v najlepších rokoch“ (s. 41). Podobne báseň Šialený mesiac za 30 dní 4 je demonštráciou cudzích prvkov v nás, vytvorených pod sociálnym tlakom. Záznamy (vnútorných či vyslovených) replík poukazujú na istý spôsob života a fatálne dôsledky spoločného problému „uponáhľanosti“ doby: „to má čas // kedy ste prišli? / dokedy zostanete? / máte čas // teraz nemám čas / počkajte chvíľu / už musím ísť / koľko je hodín? // je sedem hodín / je štvrť na osem / je jedna / je pol desiatej // inokedy...“ (s. 30).

Napokon sa subjektka z naznačených spletí úplne stráca. Snaha o sebaspoznanie zlyháva. Podobne ako v debutovej zbierke aj tu, hoci z iného uhla pohľadu, jej obraz ako individuality mizne, „vypadáva“ spomedzi cudzích hlasov, stáva sa konštruktom, ďalším cudzím prvkom v zobrazovanom svete.

Eva Urbanová, 2021