Ján Bohúň (brat → Emo Bohúň) študoval na gymnáziu v Ružomberku, r. 1925 – 27 bol redaktorom Pravdy, potom pracoval ako úradník v Ružomberku, r. 1938 – 44 bol chatárom v Nízkych Tatrách a na Martinských holiach, kde sa zúčastnil SNP, po 1945 pôsobil ako riaditeľ hotela Paríž v Prahe, kde žil po 1970 na dôchodku. Člen skupiny davistov, spoluzakladateľ Bloku inteligencie Slovenska. Verše, fejtóny a rozprávky pre deti uverejňoval najprv v novinách a časopisoch, r. 1926 – 27 zostavil a vydal rozprávkové knihy pre deti Babička rozpráva, Rozprávky zo života zvierat, Najkrajšie rozprávky sveta a i. R. 1940 v časopise Nový svet uverejňoval na pokračovanie dobrodružný román Liptovská tragédia. Po dlhšej odmlke až v 60. rokoch publikoval poviedky v časopise Život a knižne vydal novelu s tematikou protifašistického boja Zranená jazva (1966). Jeho faktograficky cenné spomienky na davistické hnutie vyšli v zborníku DAV (1965).
