Vyhľadávanie
Významná misia Jána Jankoviča spočíva nielen v jedinečnej činnosti fundovaného špecialistu pôsobiaceho vo vymedzenej sfére, ale aj v komplexných prejavoch obdivuhodnej a priam renesančnej osobnosti, ktorá syntetizuje vzácne intelektuálne predpoklady, vznešené bádateľské cnosti, nevšedné jazykové dispozície a vitálne vôľové vlastnosti s vysokou profesionálnou výkonnosťou, univerzálnymi praktickými schopnosťami a nesmiernymi realizačnými skúsenosťami – predovšetkým v rovine výskumnej, prekladateľskej, vydavateľskej i v manévrovacom priestore kultúrnej diplomacie.
Pavol Janík
Hodnota literárnohistorického diela, akým je práca Jána Jankoviča Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre I, závisí v podstatnej miere od základného výskumu, ktorý je za ním alebo v ňom. Interpretácia materiálu musí byť nevyhnutne pôvodná a súčasná. Odbornosť, profesionalita, osobné zaujatie je samozrejmou podmienkou. Práca spĺňa tieto podmienky. Tvoria v skutočnosti základ, na ktorom stojí jej význam a prínos. Tento základný význam a prínos Jankovičovej monografie nachádzam najmä v troch rovinách: materiálová a faktická úplnosť; aktuálnosť, zaradenosť do prebiehajúceho procesu vzťahov; prínos pri identifikácii slovenskej kultúry v minulosti.
Ján Koška
Práca Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre I predstavuje významný prínos do výskumu dejín prekladu v „slovanskom okruhu“, ktorý je pre Slovensko z historicko-kultúrneho hľadiska veľmi dôležitý. Neostáva však iba pri mapovaní problematiky v dobových kultúrnych súradniciach, ale pokúša sa relativizovať poznatky o chorvátskych spisovateľoch preložených, resp. nepreložených na Slovensku a hodnotiť ich aj z hľadiska súčasného stavu poznania a výskumu. Nezanedbateľná je snaha o kvantitatívne a kvalitatívne usúvzťažnenie chorvátskej literatúry so svetovou literatúrou v súvislosti pro domo i v súvislosti s prekladovou literatúrou na Slovensku, vďaka čomu obraz o chorvátskej literatúre nadobúda komplexný charakter. Autor navyše bibliograficky a hodnotiaco spracoval aj preklady slovenskej literatúry v Chorvátsku publikované v danom období. Táto časť práce dopĺňa interkultúrny charakter výskumu a obohacuje poznanie o fungovaní slovenskej literatúry v zahraničí. Významne ňou prispel k poznaniu dvoch veľmi dôležitých oblastí v existencii každého národa: obohatil mozaiku dejín kultúry chorvátskeho a slovenského národa a na pozadí historického vývinu poukázal na prítomnosť a životaschopnosť fenoménov formujúcich identitu každého z týchto dvoch národov v geopolitickej situácii mnohonárodných štátnych útvarov.
Katarína Bednárová
Úplne a principiálne realizovaná koncepcia spravovania materiálu, systematickosť a metodologická dôslednosť v prístupe k problematike robia toto dielo základným prameňom pre skúmanie nielen literárnych, ale aj kultúrnych dotykov medzi Chorvátmi a Slovákmi. Osobitná hodnota knihy Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre I je v tom, že na jednej strane syntetizuje celkový kultúrno-historický komplex, do ktorého sú integrované konkrétne literárno-historické fakty, zatiaľ čo na strane druhej súčasne analyticky, ale aj kriticky pristupuje k otázkam, ktoré uvedené fakty odhaľujú a vzťahujú sa na jednotlivé problematické prvky a špecifickosti slovensko-chorvátskych literárnych kontaktov a vzťahov. Jankovičova publikácia predstavuje novinku v slavistickej literatúre a ako pionierske dielo tohto druhu je jedným zo základných prameňom pre výskum vzťahov medzi jednotlivými slovanskými a európskymi literatúrami. Keďže takýto výskum, najmä dnes, má prvoradú kulturologickú hodnotu, zasluhuje si rovnako pozornosť súčasných literárnych historikov i študentov kroatistiky, resp. slavistiky.
Dubravka Sesar
Dielo Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre I Jána Jankoviča vnieslo do rozvinutých slovensko-chorvátskych kultúrnych, literárnych, ale aj spoločensko-historických vzťahov novú dimenziu. Touto novou dimenziou je hlboký záujem o systematický a detailný výskum vzájomných vzťahov ilustrovaných aj na prekladoch a článkoch. To svedčí o hlbokom a fundovanom záujme autora publikácie o túto oblasť, o jeho dlhoročnom a plodnom pôsobení na poli prekladu, literárnej vedy, histórie a kritiky.
Alica Kulihová
Prínos publikácie Jána Jankoviča Stanislav Mečiar – chorvatofil spočíva predovšetkým v tom, že otázku slovensko-chorvátskych literárnych vzťahov postuluje v širšom spoločensko-historickom a kultúrnom kontexte. To umožňuje odstup od problematiky a vyhnutie sa akýmkoľvek zjednodušujúcim vývodom a formuláciám. Je zrejmé, že Jankovič v práci zúročuje dlhoročné skúsenosti z výskumu slovensko-chorvátskych literárnych a kultúrnych vzťahov, ktoré spracoval doteraz v dvoch častiach monografickej práce Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre I, II (1997, 2001). V publikácii Stanislav Mečiar – chorvatofil usúvzťažňuje relevantné faktory a súvislosti, precízne formuluje predmet svojho výskumu, ako aj bádateľské prístupy a postoje. Ide mu o skúmanie problematiky slovensko-chorvátskych vzťahov na stránkach Slovenských pohľadov v kultúrnej politike vojnovej Slovenskej republiky. Zároveň sa usiluje o nový pohľad na dobovú úroveň Slovenských pohľadov cez prizmu recipovania chorvátskej literatúry. Prístup k hodnotám chorvátskej produkcie je pre Jankoviča indikátorom dobovej orientácie Slovenských pohľadov a slovenskej kultúry vôbec. Sleduje pohyb a vývin vzájomných vzťahov od utvárania prvých kontaktov cez tzv. niekoľkoročné „zamrznutie“ až po neskoršie obnovenie a súčasný stav. Upozorňuje na určitú vývinovú podobnosť dvoch príbuzných národných kultúr (slovenskej a chorvátskej), dvoch malých národov v historických podmienkach ich formovania sa v rámci Európy. S citlivosťou sa vyjadruje k často tabuizovaným súvislostiam národnej emancipácie Slovákov a Chorvátov, akými boli vzťah k fašizmu a snaha o národnú a štátnu samostatnosť oboch národov počas 2. svetovej vojny, diferencuje pojmy národovectvo, nacionalizmus, ľudáctvo a pod. Jankovič pracuje ako skúsený komparatista, translatológ a na poli svojho výskumu (slovensko-chorvátskych vzťahov) aj ako historik a kulturológ. Vyvážene spája popularizačný aspekt so serióznym vedeckým podložím. Usiluje sa o poodkrytie podstaty recepčného prostredia v súvislosti so zhodnotením vplyvu zložitej osobnosti redaktora Slovenských pohľadov Stanislava Mečiara v nemenej zložitých podmienkach rokov 1939 – 1944. Knižka prináša nové, často málo známe fakty a informácie z oblasti slovensko-chorvátskych vzťahov, no najmä korigovanú interpretáciu dobovej úlohy Stanislava Mečiara v slovenskej kultúre. Je to pohľad odideologizovaný a odpolitizovaný, akcentujúci aspekt literárny a kultúrny, založený na snahe vojnových Slovenských pohľadov a ich redaktora S. Mečiara „dostať na Slovensko len to najlepšie z chorvátskej literatúry a naopak, sprostredkovať pre Chorvátov iba hodnotné slovenské diela“ (s. 25).
Soňa Pašteková
Uznávaný znalec literatúry južných Slovanov, vynikajúci prekladateľ a erudovaný literárny vedec Ján Jankovič v monografii Stanislav Mečiar – chorvatofil s úctyhodnou dávkou konkrét, citácií a iných dobových dôkazov nepribližuje Mečiara len ako obnovovateľa slovensko-chorvátskych literárnych kontaktov, ale nám zároveň odkrýva aj jeho odvrátenú tvár.
Ján Čomaj
Ján Jankovič, známy prekladateľ a popularizátor juhoslovanských literatúr, sa v ostatnom čase systematicky venuje aj kroatistike, čo napr. roku 1997 dokumentovala rozsiahla syntéza Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre (do roku 1938). Aj z dôvodu pokračovania výskumu bol pre Jankoviča Mečiar zaujímavý, keď ponúkol recepciu chorvátskej literatúry v Mečiarovských Slovenských pohľadoch v rokoch 1939 – 1944, no fundovane mapoval aj korene Mečiarovho chorvatofilstva a zaradil ho do historického kontextu slovensko-chorvátskych vzťahov v Pohľadoch. Dominovala však prítomnosť a zástoj Chorvátov v tomto časopise v období vojny počas jestvovania ustašovského Chorvátska a ľudáckeho Slovenska. Mečiar navyše nielen ako redaktor Pohľadov, ale tiež z titulu funkcie podpredsedu Slovensko-chorvátskej spoločnosti výrazne zasiahol do košatých literárnych, kultúrnych, ba aj spoločenských a politických kontaktov oboch národov v ich historicky najťažšej etape vývoja. V tomto smere prekvapuje až „chirurgicky“ citlivý, objektívny a diferencovaný prístup autora pri spracovaní tejto závažnej problematiky, ktorej už samotný výber vzbudzuje úctu, lebo ide o jav zložitý a komplikovaný. Totiž, analyzovať Mečiara, M. Budaka a iných politických exponentov a súčasne významných literárnych tvorcov Jankovičovi umožnila, popri kroatistických záujmoch, najmä dokonalá znalosť bohatých archívnych prameňov, keď heuristickú prácu dokázal brilantne zúročiť. Sympatická je i autorova koncepcia načrtávať iba hypotézy a potom ich následné obhajovanie, pričom čitateľ tak získa priestor na konfrontáciu Jankovičových názorov s vlastnými súdmi.
Pavol Parenička
Ján Jankovič spracúva najcitlivejšie obdobie novších dejín chorvátskej literatúry, ktoré je v mnohom podobné slovenskému. Krátke obdobie samostatných štátov (Chorvátska a Slovenska) pod patronátom Tretej ríše bolo ešte donedávna ideologicky tabuizované a literárna tvorba v tomto kontexte bola jednostranne alebo tendenčne hodnotená. O slovenskej recepcii chorvátskej literatúry tohto obdobia, a to isté možno povedať aj o recepcii chorvátskej tvorby bezprostredne po vojne, monografia Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre II hovorí s dištanciou objektívneho vedeckého výskumu... Takto sa komplexne realizuje autorova koncepcia; systematická a metodologická dôslednosť v prístupe k téme robia toto dielo prameňom, ktorý nie je možné obísť pri výskume literárnych a vôbec kultúrnych dotykov Chorvátov a Slovákov. Podrobný opis a opis bibliografických údajov (prekladov chorvátskych literárnych a publicistických textov do slovenčiny) autor kladie do širokého civilizačného a kultúrneho kontextu a takto prestupuje rámec samotných dejín prekladu. Syntetizujúc celkový kultúrnohistorický komplex, do ktorého sú integrované konkrétne literárne fakty, toto dielo súčasne analyticky i kritiky pristupuje k otázkam, ktoré tieto fakty odhaľujú. Špecifická situácia chorvátskej literatúry, ktorú oficiálna slavistika do včera prezentovala len ako súčasť „juhoslovanskej“ literatúry je iste mimoriadne zložitý problém pre zahraničných bádateľov. Preto každé úsilie o samostatné predstavenie chorvátskej literatúry v cudzom prostredí je veľmi vďačnou, ale aj citlivou úlohou. Možno prednosťou slovenského bádateľa je podobná skúsenosť s historickou pozíciou slovenskej literatúry v slovanskom kontexte. Preto je pochopiteľný aj autorov vynikajúci cit pre jednotlivé problémy a otázky, na ktoré ani chorvátske literárne prostredie nedalo konečnú odpoveď. Monografia Jána Jankoviča má viacnásobný význam: literárnohistorický, kulturologický, translatologický, publicistický a pedagogický a z historicko-komparatívneho hľadiska predstavuje osobitný prínos výskumu dejín slovenskej prekladovej literatúry. Recepcia chorvátskej literatúry na Slovensku má aj istý význam pre samotnú chorvátsku literatúru; hoci sa obmedzuje na texty a diela, ktoré mali svoju recepciu na Slovensku (a neboli to vždy najkvalitnejšie a najreprezentatívnejšie diela), monografia Jána Jankoviča svojím spôsobom predstavuje chorvátsku literatúru, odhaľuje jej špecifickú tradíciu a pozíciu v slovanskom a európskom kontexte. Monografia je súčasne podnetom, aby sa podobný výskum (spracovanie recepcie slovenskej literatúry v chorvátskom prostredí) realizoval aj v Chorvátsku.
Dubravka Sesar
Ján Jankovič dosavadními výsledky svých dlouholetých výzkumů v oblasti recepce charvátské (i charvátsky psané) literatury na Slovensku učinil závažný teoretický, metodologický a obsahový krok: především vymanil, vydělil (jak se sám oprávněně domnívá) tyto vztahy z většího problémového (nejednou i problematického) jihoslovanského (jugoslávského) celku a správně je pojmenoval a definoval. Ve II. svazku práce Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre II autor zpracoval časově krátké období vymezené léty 1939–1948. Je to desetiletí hned z několika důvodů zvláštní: v něm se charvátská literatura, která si získala výjimečné postavení, vyčlenila z jihoslovanského a slovenská literatura z československého celku. Poprvé v dějinách se pak vzájemné slovensko-charvátské a charvátsko-slovenské vztahy (kulturní, hospodářské, politické a j.) rozvíjely mezi dvěma národně samostatnými republikami, bez ohledu na to, jaký charakter měl politický systém uvedených dvou republik. Jánu Jankovičovi se podařilo důkladně analyzovat rozsah a obsah literárních překladů z charvátštiny do slovenštiny v letech tzv. Nezávislého charvátského státu a slovenského štátu (Slovenské republiky), kdy vzájemné styky byly v celém dosavadním vývoj nejintenzivnější. Autor přesvědčivě doložil značný stupeň samostatnosti převážné většiny slovenských literárních tvůrců, překladatelů a divadelníků. Na základě analýzy dospěl k závěru, že až na výjimky překladatelé nebyli ve vleku ideologie. Jankovič tím odtabuizoval mnohé po celá desetiletí a ještě donedávna přetrvávající mýty, odhalil „temná místa“, vrhl na toto období nové světlo, poukázal na četné nepravdy, polopravdy, falešné propagandistické či ideologické interpretace a desinterpretacereálné skutečnosti. Mj. dokázal, že v době existence NDH a Slovenské republiky vycházely na Slovensku básnické a prozaické překlady z charvátštiny, které nijak nepropagovaly ustašovský stát. Na druhé straně potvrdil již známý fakt, že katolicismus byl součástí státních ideologií i vzájemných slovensko-charvátských vztahů. Jánu Jankovičovi se podařilo vyrovnat se s hodnocením takových rozporuplných intelektuálů, jakými byli např. Mile Budak a Stanislav Mečiar, charakterizovat jejich literární, politickou a publicistickou činnost... Teprve na základě důkladné analýzy pak dospěl Ján Jankovič k mnohem objektivnějším závěrům, mj. k tomu, že se slovenská literatura a kultura v období tzv. slovenského štátu (Slovenské republiky) snažila o maximální samostatnost, neutrálnost, neangažovanost ve prospěch režimu a o prosazování skutečných estetických hodnot v původní tvorbě i v překladech z charvátštiny. Práce Chorvátska literatúra v slovenkej kultúre II přináší mnoho nových a cenných poznatků, netradičních autorových názorů a doložených závěrů, vycházejících z dosud neroztříděného a nezpracovaného materiálu o vzájemných slovensko-charvátských obecně kulturních a politických stycích a vztazích v průběhu více než padesáti let. Vydání nesporně obohatí slovenskou i obecně slovanskou a evropskou odbornou literaturu o otázkách meziliterárních vztahů, o dějinách uměleckého překladu na Slovensku a především o kontinuitě vzájemných styků mezi dvěma geneticky a nejednou historicky blízkými národy – mezi národem slovenským a charvátským a šiřeji mezi Slováky a jižními Slovany.
Ivan Dorovský
Ján Jankovič bezpochyby patrí medzi najlepších znalcov južnoslovanských literatúr a zároveň aj medzi najproduktívnejších prekladateľov z chorvátčiny a srbčiny u nás. Svojím systematickým výskumom dejín prekladu zo srbčiny a chorvátčiny konštituoval osobitnú literárnokomparatistickú disciplínu zameranú na teóriu literárnych stykov a literárnych spoločenstiev. Monografia Boje Čiernohorcov a túžby Slovákov (1839 – 1914). Tri preklady básne Onamo, onamo! v kontexte slovensko-čiernohorských vzťahov predstavuje v istom zmysle i nóvum v našej literárnej vede: je to priekopnícka práca, keď ide o slovensko-čiernohorské literárne a kultúrne vzťahy. J. Jankovič preto v monografii venoval popri ústrednej otázke dejín prekladania pomerne veľa priestoru slovenskej poézii a publicistike, ktorá reflektuje Čiernu Horu. Tu sa zároveň zrkadlí Jankovičov vycibrený nerv pre pocit chvíle a kultúrnej a spoločenskej aktuálnosti, charakteristický pre jeho literárnohistorické úvahy a úvahy z dejín prekladu. Pragmatický postoj je prejavom symbiózy tradičných literárnohistorických postupov (v statiach zameraných na slovensko-čiernohorské, resp. slovensko-juhoslovanské vzťahy) a literárno-interpretačných postupov pri rozbore konkrétnych prekladov z čiernohorskej literatúry (nielen v ústrednej stati Príbuznosti a odlišnosti troch prekladov (básne Onamo, onamo! Nikolu I. Petrovića Njegoša ). Takýto postmoderný prístup (text v texte) rozšíril autorov bádateľský potenciál o nové dimenzie a zároveň umocnil odborný rozmer monografie bez toho, aby naštrbil evidentný zámer o pútavosť a populárnosť vedeckého textu. Jankovič v práci ponúkol prvú syntézu translatologickej problematiky v rámci slovensko-čiernohorských literárnych a kultúrnych vzťahov. Poetologický materiál, tak slovenský (J. Botto, S. Tomášik, A. Sládkovič, J. Holúbek a i.), ako i čiernohorský, srbský a chorvátsky (Nikola Petrović Njegoš, Petar Petrović Njegoš, Lj. prota Nenadović, M. Bogović a iní) okrem translatologického a literárnohistorického rozmeru práce umožnil autorovi zamerať sa na ideologický diskurz. Pri analýze a interpretácii originálu hymnickej básne Nikolu Petrovića Njegoša Onamo, onamo! a jej troch prekladov do slovenčiny (prekladatelia Leopold Abafi, Andrej Truchlý-Sytniansky, Milan Ivanka) u J. Jankoviča preráža terminológia a bádateľské procedúry známej proveniencie (F. Miko a nitrianska škola), dôraz však dáva na ideovú interpretáciu, čím v značnej miere korešponduje s aktuálnou situáciou v krajinách bývalej Juhoslávie. Často sa v čiernohorskom básnickom, umeleckom a literárnohistorickom materiáli stretáme s burcujúcim jazykom, ktorý inšpiroval slovenských autorov 19. storočia, ba až jazykom pomsty ako etnosignifikatívnym prvkom Čiernohorcov, s ktorým sa však už štúrovci kriticky vyrovnali. V hymnickej básni N. P. Njegoša Onamo, onamo! J. Jankovič výrazové ostrie posudzuje z kultúrneho a historického aspektu vo funkcii oslobodzovacích snáh Čiernohorcov spod osmanskej dominancie. Práca tak splnila okrem literárnohistorických, translatologických a kontaktologických aj historické ambície.
Miroslav Dudok
Obraz Černé Hory a Černohorců v české společnosti zůstal navzdory velkému bohatství pramenů prozatím prakticky stranou zájmu místních historiků. Obraz této jihoslovanské země a jejích obyvatel ve slovenské kultuře je naproti tomu dobře zdokumentován v monografii Boje Čiernohorcov a túžby Slovákov (1839 – 1914), jejímž autorem je literární vědec a překladatel Ján Jankovič, vědecký pracovník Ústavu svetovej literatúry SAV. Formování slovenské národní identity v 19. století bylo přes pochopitelné rozdíly analogické českému vývoji a obě národní společenství také spojovaly četné kulturní vazby. V centru autorovy pozornosti stojí tři slovenské překlady básně Onamo, onamo! černohorského knížete a básníka Nikoly Petroviće Njegoše, které v sobě podle jeho názoru koncentrovaly množství významů, důležitých jak pro slovenskou, tak pro černohorskou kulturu a dobovou mentalitu (boj za svobodu, víra ve vítězství, napravení křivd minulosti a pod.). Jankovičova práce však díky svému záběru není pouze studií z dějin překladatelství a literární historie, nýbrž kvalitním přehledem slovensko-černohorských vztahů a rozborem vývoje obrazu Černohorců v dobovém kontextu, což umocňuje také závěrečná bibliografie hlavních příspěvků s černohorskou tématikou ve slovenském periodickém a neperiodickém tisku. Jankovič si všímá širokého spektra textů, od překladů a básnických ohlasů po publicistiku a cestopisy. Obraz Černohorců ve slovenské společnosti, který Jankovič bohatě dokumentoval, se tomu českému v mnoha ohledech podobá. Také ve slovenském případě patřili jeho tvůrci k příslušníkům intelektuálních a kulturních elit své doby (např. Andrej Sládkovič, Ján Botto, Samuel Tomášik, Kornel Stodola a další). Kult Černohorců jako hrdinných bojovníků za svobodu tvořil jádro pozitivního stereotypu stejně jako v českém případě. Obraz Černohorců tedy také mezi Slováky sloužil v zájmu nacionální mobilizace a posílení kolektivního sebevědomí. Zatímco v české společnosti byly popisy černohorsko-tureckých bojů metaforou česko-německého nacionálního antagonismu, na Slovensku představovali „Turci“ srozumitelnou šifru pro Maďary. Vzhledem k odlišnému politickému vývoji v Zalitavsku, kde do konce I. světové války nepolevoval asimilační tlak na nemaďarské národy Uher, se však do roku 1914 na Slovensku na rozdíl od českých zemí neobjevil výraznější odklon od romantického obrazu Černohorců nebo jeho zpochybnění, byť na některé negativní jevy černohorského života (krevní msta, hospodářská zaostalost, postavení žen) slovenští intelektuálové periodicky poukazovali. Jankovičova studie je každopádně cenným příspěvkem k tématu jak sama o sobě, pro českého badatele pak také vzhledem k nesčetným analogiím a styčným bodům s vývojem obrazu Černohorců a Jihoslovanů v českých zemích.
František Šístek
Monografia Jána Jankoviča Boje Čiernohorcov a túžby Slovákov mapuje situáciu slovensko-čiernohorských vzťahov v období od 30. rokov 19. storočia po koniec druhého desaťročia 20. storočia, pričom ťažiskovým obdobím práce sú roky 1876 – 1912, v ktorom vyšli tri preklady básne Onamo, onamo!. Vo svojej monografii si autor stavia za cieľ nielen zhodnotiť úroveň a kvalitu prekladov básne Onamo, onamo! od čiernohorského panovníka Nikolu I. Petrovića Njegoša (považovanej za čiernohorskú hymnu), ale najmä posúdiť ich v kontexte slovenskej literatúry daného obdobia, pričom upozorňuje, že táto téma si vyžaduje venovať „zvýšenú pozornosť spoločenským, ideovým a politickým aspektom vo vysielajúcom i prijímajúcom prostredí“. Preto uvádza väčšie množstvo ukážok zo slovenskej poézie a publicistických príspevkov, ako býva zvykom, ostatne, v svetle týchto materiálov, ako aj niektorých prekladov zo srbčiny a chorvátčiny, zaradených do textu, necháva vyniknúť juhoslovansko-slovenským vzťahom a okolnostiam, za ktorých preklady vznikali. Dôkladne mapuje a dokladá prepojenosť Slovákov s Juhosláviou, najmä s Čiernou Horou (ktorú však vníma v srbskom a juhoslovanskom kontexte). Jej dominantou je najmä spoločná túžba po slobode, ktorú autor spomína už v úvode: „Ideové východiská pre slovenský záujem o čiernohorskú problematiku, jej spracovanie (či už v pôvodnej tvorbe, alebo v prekladoch) a obraz Čiernej Hory možno vtesnať do dvoch syntagiem, pričom v oboch je kľúčové slovo sloboda: túžba po slobode, boj za slobodu.“
Bronislava Markušová
Významný slovenský balkanista, Ján Jankovič, nám po krátkom čase predkladá ďalšiu zo svojich literárnovedných monografií o južnoslovansko-slovenských vzťahoch, tentoraz zaoberajúcu sa špecifickou témou slovensko-čiernohorských literárnych a kultúrnych vzťahov v rozpätí rokov 1839 – 1914. Práca Boje Čiernohorcov a túžby Slovákov(1839 – 1914) má populárno-vedný charakter, a je preto určená nielen pre odborníkov, ale aj pre širšie čitateľské publikum. Jankovičova kniha si dáva za cieľ zmapovať dosiaľ neznáme a nereflektované témy, ktoré mali výrazný vplyv na formovanie slovenskej literatúry 19. storočia a jej ideového pozadia. Monografia je obohatená o rozsiahly obrazový materiál, dobové reprodukcie originálov a prekladov básní, cestopisné črty, bibliografické údaje a odkazy, čo nemalou mierou prispieva k jej pútavosti. Jankovič akcentuje predovšetkým ideové východiská spracovávania čiernohorskej tematiky v slovenskom prostredí a precízne analyzuje obraz vzdorujúcej Čiernej Hory, ktorá sa stala odrazom túžby Slovákov po národnej samobytnosti a slobode. Táto veľmi čítavá kniha je jedným z najerudovanejších sprievodcov po slovensko-južnoslovanských literárno-kultúrnych vzťahoch, pričom publikáciou básní slovenských básnikov 19. storočia s čiernohorskou tematikou v originálnych (dobových) verziách Jankovič predlžuje aj kontinuitu historického vedomia slovenčiny ako spisovného jazyka a rozvíja chápanie jej starších vývinových etáp. V druhej časti knihy sa Jankovič zameriava na porovnanie hymnickej básne čiernohorského kniežaťa Nikolu Petroviča Njegoša Onamo, onamo! a jej troch prekladov do slovenčiny tromi slovenskými prekladateľmi. Na pozadí kultúrno-historických premien Jankovič čitateľa zoznamuje s politickou situáciou na Balkáne i v Uhorsku, a v širších súvislostiach prezentuje kultúrno-politické snahy o svojbytnosť slovenského národa. Slovensko-čiernohorské vzťahy Jankovič charakterizuje ako „kontinuitu v diskontinuite“, podobne ako slovensko-južnoslovanské vzťahy, ktoré sa rozvíjajú a upadajú v závislosti od významných udalostí vojenského alebo politického charakteru. Jankovičova kniha si zasluhuje zvýšenú pozornosť, a to nielen v radoch odborníkov na slovensko-južnoslovanské vzťahy, ale aj v radoch bežných čitateľov zaujímajúcich sa o dianie na Slovensku a v Európe 19. a začiatku 20. storočia.
Patrik Oriešek
Vydanie knihy Boje Čiernohorcov a túžby Slovákov (1839 – 1914) je dôležitou literárno-historickou udalosťou, keďže práce o vzťahoch medzi kultúrou národov bývalej Juhoslávie a slovenskou kultúrou a literatúrou sa na Slovensku objavujú zriedka. Okrem známej monografie Jána Kmeťa o slovensko-južnoslovanských vzťahoch, ktorá vyšla v osemdesiatych rokoch, neskôr samostatnej publikácie o srbských romantikoch Štúdie z dejín juhoslovansko-slovenských vzťahoch od Rista Kovijanića (1976), dvoch vedeckých monografií Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre od Jána Jankoviča (1997, 2002) a diel Jána Košku o bulharskej literatúre v slovenskom kontexte (napriek tomu, že nespadajú do juhoslovanského rámca sú v tesnej súvislosti so slovanským juhom), vyšlo iba zopár populárno-vedeckých publikácií. Cieľavedomý a systematický výskum o kultúrno-literárnych vzťahoch krajín bývalej Juhoslávie (ktoré sú teraz nezávislými štátmi) so Slovenskom chýba. Jankovičova práca o histórii prekladania ponúka pozoruhodný príklad autorovho prístupu k národnej minulosti Čiernohorcov a Slovákov a otvára priestor pre inšpiráciu na ďalšie výskumy vzácnych kontaktov a vzťahov, ktoré majú dlhodobú tradíciu, a ktoré v procese globalizácie a v podmienkach multikultúrnej spoločnosti istotne získajú nový rozmer. Preto je táto kniha dôkazom aj o tom, že výskum kultúrnych vzťahov medzi národmi je príspevkom k spoznaniu seba v iných a iných v sebe.
Zvonko Taneski
Knihy, akou je Jankovičova Srbská dráma na Slovensku, sú zriedkavé, najmä u nás. Malé krajiny, akou je i naša, zdá sa, často ani nerátajú s tým, že ich kultúra a tobôž nie iba jeden jej segment, v tomto prípade dráma a divadlo, v nejakom inom kultúrnom priestore môže mať miesto a význam, ktoré si vyžadujú a zaslúžia osobitnú knihu. Najmä ak sa na tom samy osobitne neangažovali. Ľudnatejšie krajiny a ich planetárne známe a vplyvné kultúry sa úvahami tohto druhu demonštratívne nezaoberajú, ale to neznamená, že sa správajú nezainteresovane, že ponechávajú všetko na náhodu a inerciu. Naopak, veľmi organizovane, inštitucionalizovane, premyslene a v kontinuite pracujú na zviditeľnení vlastných duchovných hodnôt vo svete. Takéto knihy sú viacnásobne zaujímavé a užitočné. Predovšetkým pre tých, ktorí prejavujú záujem o medzinárodnú kultúrnu spoluprácu, o cestu našej literatúry do sveta, o spoznávanie toho, v akom rozsahu sa prijímajú a aká je recepcia našich duchovných hodnôt mimo národných hraníc, v akých okolnostiach, akým spôsobom, akými cestami a čiou zásluhou sa tieto hodnoty dostávajú a prenikajú do iného národného a kultúrneho priestoru. Takéto knihy môžu aj znalcov prekvapiť nejedným objavom a údajom. Medzi také iste patrí aj ten, že keď ide o prekladanie našej literatúry, preklady do slovenčiny sú čo do počtu tretie vo svete, čo je osobitne cenné a čo možno označiť za úspech, aj keď berieme do úvahy príbuznosť jazykov, podobné historické osudy, otvorenosť oboch kultúrnych priestorov, život Slovákov a časti srbského národa v spoločnom štáte (Rakúsko-Uhorsku) a potom zase spoločný život časti slovenského národa a Srbov v spoločnom štáte (Juhoslávii, Srbsku). Možno však brať do úvahy aj iné okolnosti, ktoré žičili vzájomným kultúrnym stykom. Jankovičova kniha ich odhaľuje a odhaľuje aj niektoré osobnosti, o ktorých sa u nás takmer nič alebo veľmi málo vie, napriek ich zásluhám o našu kultúru, a odhaľuje aj tie osobnosti, ktorým je naša kultúra zaviazaná podstatne viacej než sa myslí a vie. Kniha môže zároveň upomínať a podnecovať štátne a niektoré vážené a vplyvné kultúrne inštitúcie, aby pomohli, aby sa pričinili toľko, koľko je v ich moci o to, aby vzácna práca viacerých generácií na vzájomnom poznávaní a spájaní dvoch kultúr len tak poľahky nezostala vydaná napospas nenakloneným podmienkam, aké obom krajinám prináša turbulentné obdobie tranzície, aby po osobitne plodných štyroch posledných desaťročiach nenasledovali odliv a diskontinuita; teda obdobia, aké sa v predchádzajúcom storočí vyskytli a vždy boli podmienené, čo z knihy jasne vidno, politickými a ideovými dôvodmi, hoci ani vtedy prekladanie a hranie našich drám celkom neodumrelo.
Mileta Radovanović
Kniha Jána Jankoviča Srbská dráma na Slovensku vytvára dokonalý obraz o histórii srbsko-slovenských kontaktov na poli divadla a drámy a je istým návodom, ako treba uvedené kontakty ďalej rozvíjať. Citlivo upozorňuje na achillove päty doterajších kontaktov a ponúka jednu z možných interpretácií danej problematiky v súčasnosti. Výhodou knihy je skutočnosť, že práve v osobnosti jej autora Jána Jankoviča sa skrýva jeden z najväčších proklamátorov srbsko-slovenských kontaktov. Jankovič je jedným z najproduktívnejších prekladateľov srbskej (ale i chorvátskej, slovinskej a macedónskej) dramatickej literatúry do slovenčiny a v rovnakej miere sa zasadzuje o inscenovanie svojich prekladov na slovenských javiskách. Jankovič objavil pre slovenské javiská vynikajúcich srbských autorov – pars pro toto stačí, keď spomenieme meno Dušana Kovačevića –, ktorí si cestu k slovenskému divákovi ďalej stavali spontánne. Publikovanie tejto knihy na Slovensku považujem za prospešné najmä vďaka jej kultúrnemu významu a dosahu. Je len málo podobných publikácií, ktoré tak dôkladne spracúvajú spoločenské i kultúrne presahy v kontaktoch dvoch príbuzných krajín. Navyše, Jankovič pôvodný rukopis doplnil o kapitoly, ktoré pre slovenského čitateľa udávajú smernice v poznávaní srbského kultúrneho kontextu. Hoci autor uvedeného rukopisu nie je povolaním teatrológ, na celkový dosah knihy sa to neodrazilo. Práve naopak, Jankovič sa k divadlu a divadelnému milieu stavia omnoho citlivejšie než väčšina divadelných kritikov a historikov. Neskúma iba preklady a ich uverejňovanie, ale zaoberá sa aj inscenačnou praxou srbských textov na slovenských javiskách a dokonca sa kriticky stavia k ich recepcii v podobe dobových novinových ohlasov, kritík, recenzií a štúdií. Vytvoril tak komplexný obraz o vplyve srbského divadla a drámy na profesionálne slovenské divadlo.
Vladislava Fekete
Nová kniha Jána Jankoviča Adaptabilita poézie hviezdneho obdobia / Prilagodljivost poezije zvjezdanoga razdoblja predstavuje dielo, ktoré má veľký význam nielen pre dejiny slovenskej literatúry, ale pre slovanskú literatúru vôbec. Autor v nej pripomína, akou mimoriadne dôležitou súčasťou slavistiky je výskum vzniku idey slovanstva a jej ďalšia existencia vo všetkých formách. Zdá sa, že poézia hrala jednu z kľúčových úloh, preto aj niektoré básne môžeme dodnes považovať za manifesty ideí Slovanstva. Takou je nesporne báseň Samuela Tomášika Hej, Slováci, ktorá je mimo územia Slovenska známa pod názvom Hej, Slovania a je označovaná ako slovanská hymna... Jankovič vo svojom diele analyzuje početné preklady a adaptácie tejto básne v celom slavistickom areáli, a špeciálne sa venuje slovenskému, chorvátskemu a srbskému historickému kontextu. Autor presvedčivo poukazuje na to, že poézia v tejto konkrétnej dobe – hoci dominoval spoločný slovanský ideový aspekt – v každom z prostredí prejavovala osobitosti a také črty, ktoré vyplývali z rozdielneho všeobecne politického vývinu v dávnejšej minulosti slovanských národov. Najvýraznejšie sa to prezentovalo v období formovania národných hnutí, pre ktoré bol charakteristický postupný prechod od všeslovanských ideí Jána Kollára k tomu, aby sa na ideovej báze slovanstva formovali a upevňovali osobitné národné identity. Avšak slovenský vedec na margo tejto situácie nezabúda na kritické poznámky k niektorým javom, ktoré sa spájali s uvedeným fenoménom. Pozornosť venuje nielen prekladom Tomášikovej hymnickej básne v slovanskom prostredí, do všetkých slovanských jazykov; zaujímajú ho aj adaptácie a preklady do neslovanských jazykov (taliančina, angličtina, nemčina) bez ohľadu na čas vzniku, úroveň prekladu a na to, v akom rozsahu preklady či adaptácie korešpondovali s Tomášikovou básňou. Jankovič cudzojazyčné texty uvádza spolu s menami prekladateľov. Takouto metódou v skutočnosti napĺňa jeho téza o adaptabilite slovenskej poézie hviezdneho obdobia, ako poézie s ideovo-estetickou silou, ktorá ju predurčovala na dlhý život. V záujme vedeckej objektivity autor osvetľuje aj niektoré vzťahy, ktoré v neskoršom vývine komplikovali recepciu tejto básne, čo sa predovšetkým vzťahuje na jej autorstvo a názov. Preto musíme súhlasiť s názormi Jána Jankoviča, že označovanie autorstva a názvu básne treba skúmať predovšetkým ako literárny fakt. Preto aj autor knihy Adaptabilita poézie hviezdneho obdobia sa usiluje o zdržanlivú interpretáciu neskorších osudov básne a jej názvu. V každom prípade početné preklady a adaptácie Hej, Slováci / Hej, Slovania ilustrujú rozšírenie Tomášikovej básne po celej Európe v diachronickom diapazóne dvoch storočí.
Zvonko Taneski
Publikácia Jána Jankoviča Adaptabilita poézie hviezdneho obdobia / Prilagodljivost poezije zvjezdanoga razdoblja nám pripomína dobu úzkej spolupatričnosti v dobe obrodenia slovanských národov, ktorá sa časom z rozličných spoločensko-politických a historických dôvodov vytratila. Je dobré, že sa naše vzájomné vzťahy spolupatričnosti pripomínajú aj takýmto spôsobom.
Viktor Timura
Jankovič v monografii Poézia slovensko-srbskej vzájomnosti (1827 – 1938). Abeceda pobratimstva – Bukvar bratimljenja prichádza s novou interpretáciou, robí tak s vedomím, že hodnoty minulosti treba prezentovať súčasnej kultúrnej verejnosti a politickým reprezentáciám okrem iného aj preto, lebo Slovania aj v zjednocujúcej sa Európe budú musieť spolupracovať a budú nesporne výrazne obohacovať (ako to napokon bolo doteraz) európsku kultúru. Autor správne chápe a hodnotí „prelínanie minulosti a súčasnosti“, myšlienky slovanskej vzájomnosti, spolupatričnosti úzkej spolupráce. Autor zúročil svoje dlhoročné vedecké, odborné a publicistické skúsenosti, pripravil dielo, ktoré vychádza z niekoľkoročného výskumu problematiky slovensko-južnoslovanských literárnych vzťahov a dejín umeleckého prekladu. Kniha má osobitú, objavnú koncepciu, autor sa dobre orientuje v bohatom a rozmanitom materiáli, pre dielo je príznačná precízna práca s prameňmi, kritický prístup k starším parciálnym prácam i objavovanie nových súvislostí. Na základe vzájomných prekladov poézie (zo srbčiny do slovenčiny a naopak) autor približuje slovensko-srbské všeobecné a literárne vzťahy od prvej tretiny 19. storočia do roku 1938. Kniha má niekoľko častí, ktoré sú však vnútorne prepojené jednou témou a jasným slovanským ideovým posolstvom. Základné roviny diela (estetická / vedecká) sú prepojené ideovo, kniha tvorí jasne koncipovaný celok, ktorý je systematický a prehľadný. Vybrané básne a piesne sú ideovou a estetickou bázou, úvod a záverečná štúdia túto bázu dokresľujú, komentujú a vedecky kvalifikujú. Kniha prináša poéziu s patinou 19. storočia, ale aj verše moderny a medzivojnového obdobia, množstvo autorov a rozmanitosť tvorby predstavujú svojráznu antológiu poézie. Dielo je určené nielen odborníkom, ale aj širšiemu kultúrnemu publiku. Jankovičova originálne poňatá literárnovedná práca z dejín srbsko-slovenských vzťahov pred rokom 1938 je aktuálna, lebo závažné spoločensko-politické a štátoprávne zmeny, ktoré sa udiali v ostatných rokoch, vyžadujú znova definovať tradičné vzťahy. Monografia dokumentuje autorovu dôkladnú znalosť spracovávanej problematiky, jeho nesmierne a neúnavné pracovné nasadenie, ktorého výsledkom je obrovské množstvo ilustratívneho, dokumentárneho a iného materiálu, aký v slovenskej, českej ani inej odbornej literatúre v takejto podobe doteraz neexistuje. Monografia nesporne prispeje ďalšiemu vzájomnému slovensko-srbskému a slovensko-juhoslovanskému poznaniu a zblíženiu a stane sa nepostrádateľným prameňom k ďalšiemu štúdiu vzájomných kultúrnych stykov i jednotlivých slovenských, srbských a ďalších literárnych osobností.
Adam Bžoch
Pre diela Jána Jankoviča je príznačná tematická a koncepčná objavnosť, precízna práca s publikovanými a archívnymi prameňmi. Literárne a vydavateľské skúsenosti autor využíva na to, že vie spojiť zdanlivo rôznorodé časti do jedného vnútorne prepojeného celku, ktorý spája jedna téma a jasné posolstvo: akcentovanie slovanskej vzájomnosti. Autor má schopnosť vedecky fundovane, ale čitateľsky pútavo a plasticky približovať slovensko-južnoslovanské vzťahy v minulosti a komunikovať s dneškom. Hoci prezentuje množstvo faktov, upozorňuje na dominantné javy a osobnosti, na problematiku kľúčovú z aspektu vedy. Jankovič v úvodoch k svojim dielam prezentuje schopnosť osloviť čo najširší okruh percipientov (teda aj publicistov, politikov či diplomatov). Na strane druhej aj publikácie, ktoré sú určené širšej kultúrnej verejnosti, spočívajú na vedeckej báze a nechýba v nich základný vedecký aparát. Tieto publikácie sa stretli s úspechom nielen na Slovensku, ale aj v Srbsku i Chorvátsku, o čom svedčí fakt, že boli preložené, resp. sa prekladajú do srbčiny a chorvátčiny. Pozoruhodné je, že Jankovičove monografie, ktoré sa koncentrujú na slovensko-južnoslovanské vzťahy a otázky prekladu, sú inšpiratívne aj pre slovakistické štúdie. Vo všetkých dielach je výrazne prítomná didaktická línia (slovníky autorov a prekladateľov) a dôraz na fakty (bibliografie sú súčasťou všetkých jeho prác, často publikuje fotokópie originálov). Jankovič dôsledne uvádza nielen pramene a odkazuje na literatúru, ale publikuje aj varianty básní, upozorňuje na širší slavistický kontext (preklady do príbuzných jazykov), uvádza ďalšie relevantné okolnosti a upozorňuje na sporné, resp. otvorené otázky a problémy – to všetko spolu s vedeckým aparátom môže slúžiť ako inšpirácia nielen mladším vedcom a má to význam aj pre dejiny i budúcnosť literárnovedného výskumu. Pre oblasť translatológie má význam to, že publikuje originály i preklady v podobe v akej vznikli, resp. boli po prvý raz publikované. Preto možno konštatovať, že jeho práce plnia okrem literárnohistorických, translatologických a kontaktologických aj historické ambície. Chorvátski kritici a recenzenti uznávajú, že Jankovičove monografie sa stali nevyhnutnými príručkami pre chorvátskych kroatistov, slovakistov, komparatistov, ale aj jazykovedcov a historikov. Monografie Jána Jankoviča majú interdisciplinárnu, literárno-historickú, kulturologickú, translatologickú, publicistickú i pedagogickú dimenziu a osobitný význam majú najmä pre výskum slovenskej prekladovej literatúry a slovensko-južnoslovanských literárnych i všeobecných vzťahov. Vo svojich dielach spája fundamentálny vedecký výskum s vedeckou syntézou, jeho práce sú prínosom pre teóriu i prax dejín umeleckého prekladu, poskytujú konštruktívny a trvalý podnet pre výskum vzájomných slovensko-južnoslovanských vzťahov. Doterajšími výsledkami mnohoročného výskumu v oblasti recepcie chorvátskej, a najnovšie aj srbskej a čiernohorskej literatúry, urobil závažný teoretický, metodologický a obsahový krok: predovšetkým tieto literatúry a vzájomné vzťahy vymanil, vydelil z väčšieho problémového (a neraz aj problematického) juhoslovanského celku a správne ich pomenoval a definoval. Jankovičove práce prinášajú mnoho nových a cenných poznatkov, netradičných názorov a doložených záverov, vychádzajúcich z doteraz neroztriedeného nespracovaného materiálu o vzájomných slovensko-chorvátskych, slovensko-srbských a slovensko-čiernohorských všeobecných kultúrnych a politických stykoch a vzťahoch v priebehu mnohých desaťročí. Monografie sú spracované jednotnou metódou, ktorá vychádza z konkrétneho materiálu, knihy nesporne obohatili slovenskú i slovanskú (a teda aj európsku) odbornú literatúru o otázkach medziliterárnych vzťahov, o dejinách umeleckého prekladu na Slovensku a predovšetkým o kontinuite vzájomných stykov medzi geneticky a historicky blízkymi slovanskými národmi.
Adam Bžoch
Pozoruhodné na knihe Juhoslávia – Jugoslawien je aj to, že autor nesprostredkuje len pohľad na Juhosláviu ako na geopolitický celok, ale dôsledne vychádza z prijatej tézy, že Juhoslávia je šesť republík v jednej. Každú z juhoslovanských republík rozoberá samostatne, a tak má čitateľ k dispozícii autonómne celky, ktoré podávajú spoľahlivý obraz o historickom vývine i súčasnosti každej z republík. Na knihe je zaujímavé aj to, že korešponduje s našimi predstavami a potrebami – popri faktoch, ale aj pozoruhodnostiach a znamenitostiach sa autor sústreďuje na ľudí, na ich osudy a históriu. A tak možno povedať, že je to najmä kniha o našich juhoslovanských bratoch, o ich krušných osudoch. V tomto kontexte bude dôležité zdôrazniť, že Jankovič venuje pozornosť nielen zjednocujúcim, ale aj diferenciačným momentom a faktom vo vzťahoch medzi národmi Juhoslávie. Kniha umožňuje orientáciu v zložitých dejinách Juhoslávie, krajiny, ktorá po stáročia bola križovatkou kultúr a politických záujmov. Autor erudovane hovorí o vplyvoch susedných národov na dejiny Juhoslávie, podrobne si všíma vplyv a význam katolicizmu, pravoslávia, ale aj islamu. Ján Jankovič, píšuc o spleti národov a národností, čo obývajú dnešnú Juhosláviu, nezabudol ani na našich krajanov, dolnozemských Slovákov, ktorí už viac ako dve storočia obývajú najmä roviny Vojvodiny. Juhoslávia Jána Jankoviča a kolektívu fotografov je kniha múdra i pekná, poteší aj veľmi náročného čitateľa. Dielo, ktoré už vyšlo po francúzsky, nemecky a poľsky bude mať zaručene úspech aj na Slovensku.
Ján Švidroň
Svoj literárny talent Jankovič naznačil v knihe reportáží Nepreclené skielka. Neopakuje v nej všeobecne známe poznatky, ale prichádza s postrehmi, ktoré sa usilujú ísť „za zmyslom chvíle“. Celá kniha je ladená humorne až ironicky. Hoci v nej konfrontoval naše zafixované predstavy s reálnym životom v krajinách, ktoré navštívil, udivil čitateľov nenásilným podaním, prekvapujúcimi zvratmi, vtipnými komentármi a originálnymi názormi.
Ján Sirácky
Antológia Južné slnko nemá charakter výberu podľa hodnotovej klasifikácie chorvátskej poézie. V tomto prípade ide o slovenskú antológiu, teda o výbere slovenských prekladov poézie publikovaných v časopisoch a ostatnej periodickej tlači. Takto je antológia predovšetkým svedectvo o bohatstve a dynamike slovensko-chorvátskych literárnych vzťahov a aj vedecky intonovaný doslov má v skutočnosti funkciu vysvetliť diachronické aspekty týchto vzťahov. V sérii svojich rozsiahlych a podrobných prác o slovensko-chorvátskych literárnych vzťahoch Jankovič rád používa formuláciu „kontinuita v diskontinuite“ ako jeden z podstatných znakov týchto vzťahov. Tým chce poukázať na to, že tieto vzťahy vo veľkej miere záviseli od politických konštelácií, o prílivoch a odlivoch medzištátnych vzťahov pričom konštantný, hoci niekedy dočasne tlmený, záujem o chorvátsku literatúru sa prejavil v každom príhodnej situácii. V takýchto príhodných chvíľach slovenskí prekladatelia vedeli siahnuť po tých dobrých veršoch, ktoré im aktuálna chorvátska literatúra bola schopná ponúknuť. Šťastná je okolnosť, že Slováci mali k dispozícii dostatočný počet dobrých prekladateľov, ktorí vedeli kvalitne pretlmočiť chorvátsku poéziu do iného príbuzného jazyka. Medzi osobitne kvalitnými prekladmi sa vynímajú tie, ktoré pripravil sám Jankovič v spolupráci s básnikom Pavlom Janíkom.
Ludwig Bauer
S pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote možno povedať, že Ján Jankovič patrí k najrozhľadenejším, najšikovnejším, najaktívnejším, najsympatickejším, najvšestrannejším „juhoslovanistom“ (najmä srbistom a chorvatistom) zo všetkých súčasných smrteľníkov. Alebo má k takémuto hodnoteniu veľmi blízko. Najnovšie sa Ján Jankovič prezentuje zaujímavou antológiou chorvátskej poézie Južné slnko, okrem literárnych hodnôt ňou dokumentuje históriou preverené úzke slovensko-chorvátske vzťahy. Jankovič antológiu zostavil, napísal k nej doslov, vybavil ju poznámkami o autoroch a prekladateľoch. Antológia chorvátskej poézie je zostavená z prekladov v slovenskej periodickej tlači v rokoch 1840 – 2002, ide teda o uctyhodných160 rokov... Významnou súčasťou antológie je doslov Jána Jankoviča nie náhodne nazvaný Neodviate časom..., v ktorom sa nevyhýba ani háklivému obdobiu druhej svetovej vojny, pri tejto príležitosti upozorňuje na dvojjazyčnú revue Tatre i Velebt, na úlohu Valentína Beniaka, člena slovensko-chorvátskej spoločnosti i Karola Strmeňa, redaktora denníka HSĽS Gardista, ktorý síce prekladal v duchu vtedy panujúceho režimu, ale preložil aj významné nadčasové verše... Nádej pre nové storočie a pre kontinuitu slovensko-chorvátskych vzťahov vidí Jankovič v bloku poézie mladých chorvátskych autorov, ktorý nedávno pre časopis Dotyky pripravil Karol Chmel... A zhmotnenou nádejou i konkrétnym výsledkom koncepčného úsilia je antológia chorvátskej poézie Južné slnko i sám jej energický a starostlivý otec Ján Jankovič.
Bohuš Bodacz
Vydanie tejto publikácie chápe autor ako prejav kontinuity a vhodnej príležitosti na oživenie pamäti oboch národov, pretože pod patinou týchto veršov sa skrývajú aktuálne ideové i estetické hodnoty.... Kniha Jána Jankoviča Lijepa naša je aj naša II je pozoruhodným príspevkom k lepšiemu vzájomnému poznaniu, ale aj k utuženiu slovensko-chorvátskych kontaktov.
Tomáš Winkler
Preklady Jána Jankoviča predstavujú široké spektrum literárnych druhov. Pri prekladoch prózy medzi jeho vrcholné počiny patria knihy, ktoré súčasne zaujímajú čestné miesto vo vysielajúcich literatúrach i v slovenskom umeleckom preklade. Romány I. Aralicu. E. Koša, M. Lalića a B. Šćepanovića sú dobrou vizitkou jeho prekladateľských schopností. Ján Jankovič má na svojom prekladateľskom konte aj viacero prekladov literatúry pre deti. Najlepšie sa mu darilo spravidla vtedy, keď šlo o výrazné diela významných autorov. Jankovičove preklady Lj. Bauera, H. Hitreca a J. Horvata zaujímajú v konkurencii rozsiahlej produkcie tejto oblasti dôstojné miesto. Ako profesionálny prekladateľ a literát nemohol odmietnuť ani preklady literatúry faktu, detektívok a ľahších, u čitateľov obľúbených žánrov. Pri prekladoch poézie spolupracoval s poprednými slovenskými básnikmi, a hoci v týchto prípadoch výsledok bol predovšetkým závislý od talentu a schopností prebásňovateľov, treba oceniť, že v rokoch, keď sme ešte nedisponovali básnikmi-prekladateľmi z literatúr národov Juhoslávie, aj v tejto oblasti zabezpečil sprostredkovanie takých hodnôt, ktoré vo vysielajúcich literatúrach medzičasom nadobudli punc klasiky (O. Davičo, M. Dizdar, S. Raičković, K. Racin). Prekladanie diel juhoslovanských autorov má na Slovensku dlhoročnú tradíciu. Patrili sme medzi krajiny, ktoré Juhoslovanov najviac prekladali a vydávali. No aj tak sa Jánovi Jankovičovi podarilo dosiahnuť na tomto poli svojrázne prvenstvá: je autorom prvého knižného prekladu výberu z dramatickej tvorby jedného juhoslovanského autora (Dušan Kovačević, Balkánsky špión) a spolu s V. Marčokom preložili prvú básnickú zbierku vydanú v macedónčine (Kočo Racin: Biele úsvity).Tieto priekopnícke činy dosvedčujú okrem iného aj to, že Jankovič vo svojej prekladateľskej tvorbe neorientuje iba na aktuálne diela, ale usiloval sa reprezentovať juhoslovanské literatúry čo najkomplexnejšie. Naše tvrdenie nech podporí skutočnosť, že v oboch spomínaných knihách sú jeho doslovy inštruktívne nielen pre širokú verejnosť, ale aj pre odborníkov.
Ján Sirácky
