Jozef Tóth v rokoch 1938 – 1946 študoval na gymnáziu v Košiciach, 1946 – 1948 teológiu na Vysokej škole bohosloveckej v Košiciach a v rokoch 1948 – 1950 na Katolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. V rokoch. 1950 – 1954 ako politicky nespoľahlivý bol príslušníkom vojenských pracovných táborov (PTP), 1954 – 1989 pracoval v robotníckych profesiách v Košiciach, 1969 ho tajne vysvätili za kňaza a pastoračne pôsobil v katakombovej gréckokatolíckej cirkvi na východnom Slovensku, 1990 – 1995 prednášal systematickú vierouku, dogmatiku a náboženskú porovnávaciu vedu, zároveň bol prodekanom Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, monsignore a titulárny kanonik, od roku 1995 žije na dôchodku v Košiciach, čestný dekan Gréckokatolíckej. bohosloveckej fakulty Prešovskej univerzity. Jeho nábožensko-filozofické básne v próze knižne vyšli až v roku 1995 pod názvom Človek Jób hovorí s diablom. Evanjelium apoštola Judáša. Napísal básnickú zbierku Piesne zo Solúna (1995, vydaná už v období totality ako samizdatová tlač), výber z poézie Dary zo Solúna (1997). Autor historicko-beletristickej eseje Spev košického tria (1995), ktorú napísal pri príležitosti svätorečenia troch košických mučeníkov. Podieľal sa na tvorbe spevníka Duchovné piesne (1999), nábožensky motivované básne a prózy publikoval v časopisoch Slovo, Verbum a v gréckokatolíckych kalendároch, v oblasti publicistiky sa zameriaval na výtvarné umenie. V rkp. zatiaľ ostali jeho básnické zbierky Slnko pod zemou, Posolstvo, Žalmy, Babylonské piesne a miniromán Ďuro Čečko.
