Ako prozaik sa Kupčo venuje kratším prozaickým útvarom. Pointovanie jeho krátkych poviedok býva väčšinou nečakané. Vyznieva na hranici absurdity alebo magických obrazov marquézovského typu. Pre čitateľa je to frapujúce a magické zároveň, pretože po moste jedinej vety sa odrazu ocitne v inej realite. Má vždy na výber: buď túto hru prijme, alebo ju vytesní nielen v sebe, ale aj vo svete ozajstnej reality. Takýto postmoderný prístup je výzvou na zmenu spôsobu myslenia. Je to kupčovská metóda „preskakovania“ medzi dvoma svetmi, ktoré môže rozvíjať fantáziu a nabáda ju rozvíjať, a teda dorozprávať príbeh v sebe, vo vlastnej hlave. Obdobné postupy rozvíjal aj majster absurdných poviedok Daniil Charms. Kupčo tak robí o niekoľko desaťročí neskôr, vlastným prístupom k absurdným situáciám virtuálneho sveta vnútri reality. Virtuálneho sveta, o ktorom nevieme, či je viac on našou súčasťou, alebo či sa my stávame jeho virtuálnou súčasťou ako rukojemníci či poddaní, pričom si takúto skutočnosť vôbec nemusíme uvedomovať. Mixovanie reálneho a fiktívneho sveta pripomína prácu nad pásmi nafilmovaného materiálu. Výsledkom je ideogram, portrét seba a doby, videný cez prizmu vlastného pohľadu.
Dana Podracká
