Jaroš epickú potenciu slovenského rozprávačstva vynáša na výslnie hlboko štrukturovanej umeleckosti a orientuje ju tým na vyššie, na najvyššie ambície... Je prozaikom veľkým, robustným, mocným, vývinovo nielen reprezentatívnym, ale účastne činným v súčasnom procese.
Pavol Števček
Zvláštnosť Jarošovho videnia sveta je v tom, že vedie životné osudy svojich hrdinov vždy na hrane komického a tragického, pričom aj tragické vyznieva v danom kontexte vlastne komicky. Milovanie sa a umieranie – dva póly, medzi ktorými sa napína život, protikladné, kontrastné... prebehne ľahúčko, akoby na jednej rovine bez tragického kontrapunktu. Milovanie je poézia a smrť takmer vždy bizarná udalosť, prebiehajúca v okolnostiach, ktoré ju popierajú... Utopil ju vo vitalite života. Robustný a radostný vitalizmus sa derie z každej stránky Jarošovho románu. V tom je jeho sila.
Vladimír Petrík
Nemusíme sa stotožňovať s Jarošovým videním sveta, preferenciou hodnôt, s jeho osobitou filozofiou a pohľadom na historické procesy, na súčasnú spoločnosť, nemusia nám imponovať kompozičné a sujetové postupy, nemožno mu však uprieť originalitu. Jeho objavný imaginatívny svet znamená rovnaký prínos do slovenskej literatúry ako jeho udržanie kontextov s európskou a svetovými literatúrami a myšlienkovými prúdmi práve v období a v pomeroch, keď to tu bolo nielen nežiadúce, ale pre autora aj rizikové.
Viktor Timura
Kniha Samochod srdca je jubilejná – tridsiata, nerátajúc výbery, reedície a scenáre. Jej autor prežil s modernou slovenskou literatúrou všetky jej tvorivé peklá, skepsy, nádeje, sklamania, zdvihy i úpadky. V očiach jeho próz však nikdy nepohasla nezbedná zvedavosť, vždy – predtým, teraz i potom – pripravená vysmiať sa čomukoľvek, čo sa tvári priveľmi definitívne, a čo možno pre iných znamenalo neotrasiteľný fundament, na ktorom budú stáť budúce literárne svety. Vskutku máme do činenia s textami s rozličným sujetom, s rôznymi témami, s variabilnými tvarmi. Vo všetkých sa však celkom určite stretneme s nádherne vymodelovanou vetou, prechádzajúcou v niektorých textoch až do veršov, dokonca rýmovaných, zbavenou zbytočných ornamentov a neplnovýznamov, so sujetmi rozvíjajúcimi sa prinajmenšom prekvapujúcim smerom, so subtílnou sémantikou, ktorá doslova popiera explicitné pravdy. Nezrozumiteľné, ale presne načrtnuté príbehové schémy, sledy drobných paradoxov, drsnosť výrazu prechádzajúca do poetických intimít, nijaká symbolika, nijaká alegória, nijaká viditeľnejšia etika či nebodaj moralita – to sú oporné alebo i neoporné body rozprávania, ktoré všeličo nastoľuje, všeličo zosmiešňuje a všeličo skladá a súčasne rozkladá. Výsledkom je však poetická plnosť, akási ezopovská spravodlivosť príbehu, hroboňovská naliehavosť či dobšinskovská prostota často znásobená uvoľnenou obraznosťou či prílišnou viazanosťou a plná nevnucujúcich sa drobných paradoxov. Veď o to asi týmto nenápadným textom ide predovšetkým: o poéziu založenú na pochopení, o ľudské porozumenie medzi brehmi lásky a smrti, o súzvuk krásy s pravdou, aký vlastne ani neexistuje, a ak, tak najmä v týchto Jarošových textoch.
Alexander Halvoník
