Petra Pišťanka je možné označiť za autora veľkej, zásadnej literárnej zmeny. Jeho prózy z deväťdesiatych rokov 20. storočia vyvolali nielen nebývalý čitateľský i literárnokritický záujem, ale zároveň priniesli do slovenskej prózy celkom novú poetiku i tematiku. Hneď prvými publikovanými prózami výrazne posunul hranice toho, čo bolo dovtedy vnímané ako umelecká próza. Ako jeden z prvých pritom ideovo a esteticky produktívne využíval aj komponenty popkultúrnych žánrov – v širokom rozptyle od dobrodružného románu až po pornografiu. Hoci sám autor hovorieval o svojich knihách v rámci sebaironickej štylizácie len ako o zábavných a nepodstatných, v skutočnosti sú dnes širokým názorovým konsenzom vnímané ako to najzásadnejšie, čo porevolučná próza priniesla.
Namiesto dovtedy prevládajúcej predstavy o spisovateľovi – intelektuálovi prišiel tiež s novým konceptom spisovateľa – remeselníka, ktorý píše knihy pre zábavu ľudí. Táto plebejská štylizácia, ktorej zodpovedá aj spontánne rozprávačské nasadenie, je však zároveň dotovaná rafinovanou, sofistikovanou prácou s jazykom a literárnymi či kultúrnymi odkazmi. Do uceleného literárneho tvaru tak dokázal spojiť dve zdanlivo protichodné tendencie – dynamické, priame, lakonické rozprávanie príbehu na strane jednej a zároveň na strane druhej rafinovanú intertextuálnu aluzívnosť, ktorou sa pohráva s lektúrou rôznej – vysokej i nízkej proveniencie. Jeho prózy sú parodickým pastišom, ale v istom zmysle aj holdom okrem iného aj socialistickému realizmu, najmä budovateľskému románu, ale tiež kritickému realizmu Timraviných Ťapákovcov; objavuje sa v nich funkčná aktualizácia naratívnej štruktúry ľudovej rozprávky rovnako ako odvolávky na množstvo populárnych filmov, seriálov, hudobných štýlov aj konkrétnych skladieb...
Svojím porevolučným debutovým románom Rivers of Babylon a následnými zbierkami noviel a poviedok Mladý Dônč či Sekerou a nožom predstavil Peter Pišťanek prvú relevantnú alternatívu k neomodernistickej psychologicko-analytickej próze, ktorá dominovala v slovenskej próze nepretržite už od 60. rokov. Oproti jej vysokému, až elitársky pôsobiacemu gestu prichádza Pišťanek s až provokatívne nízkou štylizáciou, ktorej zodpovedá aj výber pre jeho prózy typických postáv zo spoločenského polosveta (mafiáni, prostitútky atď.) alebo nižších spoločenských vrstiev (robotníci, vidiečania). Jeho extrovertné písanie o týchto ľuďoch s jednoduchým, priamočiarym a z pohľadu intelektuála aj povrchným myslením, bolo vedomou ironickou konfrontáciou s hlbokomyseľným neomodernistickým skúmaním zákutí ľudskej duše a zároveň prozaickým vyjadrením presného pozorovania skutočného života. Pišťankove postavy nad sebou nijako zvlášť neuvažujú, celkom dobre si vystačia s napĺňaním základných, často len biologických potrieb. Ich vyššie životné ciele sa obmedzujú len na neskrývanú túžbu po moci a materiálnom prospechu. Ak aj z času na čas niekto z jeho protagonistov (napríklad Martin Junec z novely Muzika) predsa len zatúži po čomsi, čo tieto základné veci nejakým spôsobom presahuje, nedarí sa mu takúto túžbu uvedomelo reflektovať, ozýva sa v ňom len ako akýsi rušivý spodný tón, ktorý ho skôr dezorientuje, ako by mu pomáhal žiť zmysluplnejší život.
Z takýchto postáv a ich prirodzených prostredí dokázal autor vytvoriť bizarný literárny svet, ktorý aj pri zjavnej hyperbolizácii dokáže až kruto presne a dôsledne referovať o svete skutočnom. Pišťanek píše o ľuďoch, ktorých naozaj pozná. Rozumie ich správaniu a má dôkladne napočúvaný aj ich rečový prejav, z ktorého dokáže vybrať a použiť signifikantné, humorne, no trefne definujúce zvraty. Jeho postavy sú komické karikatúry, ale zároveň sú to aj skutoční ľudia. A jeho groteskná realita je rovnako groteskou ako aj realitou. V tomto zmysle je napriek všetkej absurdnosti tohto literárneho sveta spisovateľom realistickým.
Radikálna irónia, ktorou autor tento svet traktuje, sa pritom rozhodne neobmedzuje len na postavy spoločenských outsiderov. Rovnako komicky vyznievajú aj postavy intelektuálov či ľudí zabudovaných relatívne vysoko v spoločenskom systéme (porevoluční politici, právnici, herci atď.) – aj oni sa rovnako banálne orientujú len na vlastný prospech, akurát to o trochu viac maskujú.
Tak ako pri rôznych typoch postáv, tak aj pri rôznych kultúrno-ideologických konceptoch je radikálna irónia pre autora nástrojom ich skúmania, preverovania ich hodnovernosti a zmysluplnosti. A tak, ako z tohto testu nevychádzajú dobre Pišťankove postavy, neprejdú ním úspešne ani veľké spoločenské idey – tradične široko akceptované, v skutočnosti však vyprázdnené či dokonca odpočiatku falošné. Deziluzívnosť ako jedna zo základných vlastností Pišťankovho pohľadu na svet, sa tak realizuje aj v prenikavo účinnej subverzii národných a iných mýtov. Ironická racionalizácia romantických, národnoobrodeneckých, ale aj socialisticko-komunistických ideologických konštruktov si žiada nadhľad, odstup. Ten napríklad v románe Rivers of Babylon reprezentuje postava cudzinca Hurenssona, ktorý sa zo svojej perspektívy vecne vyrovnáva so slovenskými národnými špecifikami.
Toto mýtoborectvo sa často spája s motívom práce, ktorý pretým na úroveň národného mýtu posunul vo svojej esejistike vplyvný nacionálne a zároveň komunisticky orientovaný intelektuál Vladimír Mináč. Oproti mináčovskému iluzórnemu vykresľovaniu Slovákov ako národu práce stavia Pišťanek z reálneho života odpozorované typy ľudí, pre ktorých práca rozhodne nie je činnosť sebadefinujúca, ale len ubíjajúca, nudná, často aj životu nebezpečná. Je rovnako manuálna ako adorovaná práca podľa noriem socialistického realizmu, nie je však ani trochu radostná a dobrovoľná. Pišťankovi proletári sa jej celkom prirodzene túžia zbaviť, vyhnúť sa jej, trikom ju preniesť na niekoho iného.
Vo viacerých prózach sa autor ironicky dotýka aj konzervatívneho mýtu slovenskej dediny ako priestoru morálnej čistoty v porovnaní s amorálnym mestom. Pišťankovu deziluzívnu dedinu spája s mestom totožná absencia akýkoľvek hodnôt. Pre slovenský rurálny život je tu typický morbídny alkoholizmus a k tomu rovnaké mamonárstvo ako u ľudí v meste, azda ešte zosilnené nevzdelanosťou. Z tradičného rurálno-urbánneho naratívu známeho aj zo slovenskej ľudovej rozprávky ponecháva autor len parodizovaný typ životaschopného vidiečana, ktorého okolnosti vyženú z domáceho priestoru dediny do mesta. V autorových emblémových prózach RIvers of Babylon, Mladý Dônč, Muzika či Debutant postavy putujú z vidieckej periférie do urbánneho centra. Ide o vynútený odchod, ale zároveň o samotnými postavami nereflektovaný únik z bezcieľnych životov do nového sveta úspechu a materiálnej hojnosti. Lenže aj v novom priestore centra sa títo outsideri správajú podľa rovnako jednoduchých mentálnych vzorcov ako predtým – pretože inak nevedia a ani nechcú. Táto životná stratégia sa – paradoxne – ukáže zväčša ako správna. Ich nesofistikované „vidiecke“ správanie v relatívne sofistikovanom prostredí mesta im nielen stačí na prežitie, ale vedie aj k väčšiemu či menšiemu spoločenskému úspechu – v prípade kultovej postavy Rácza z románu Rivers of Babylon stačí jeho kultúrou nijako nekorigovaná dravosť dokonca na ovládnutie celého mesta, ktorému v závere románu vládne z vily nad mestom ako novodobý kráľ. Mocenský úspech tohto priamočiareho rurálneho primitíva pritom veľa hovorí o špecifickom tranzitívnom stave spoločnosti, ktorá ho umožnila. Osídľovanie miest vidiečanmi nie je len Pišťankovou osobnou obľúbenou témou, ktorá by mohla vyplývať z jeho celoživotného miesta pobytu v Devínskej Novej Vsi, vidieckej periférie hlavného mesta krajiny. Je to základný príbeh, definujúci celé slovenské dejiny 20. storočia.
Rovnako skutočná, nažitá a hlboko pochopená je v jeho najlepších textoch z deväťdesiatych rokov aj aktuálna spoločenská realita, konkrétny historický čas. Rivers of Babylon, román napísaný na prelome 80. a 90. rokov, dnes čítame aj ako dobové zrkadlo celých „divokých“ 90. rokov. Môžeme ho dokonca pokladať aj za spoločenský román s prvkami spoločensko-politického „vizionárstva“. Pišťanek v ňom totiž nielen neuveriteľne prenikavo rozumie vtedajšiemu času revolučnej reality, od ktorej ešte nemohol mať žiadny odstup, ale ešte neuveriteľnejšie dokáže aj presne predvídať charakter porevolučných čias, ktoré ešte len mali prísť. Ak v Rivers of Babylon dokázal pracovať so súčasnosťou a budúcnosťou, tak napríklad v novele Muzika dokázal zasa rovnako plasticky a presne evokovať minulosť – konkrétne banálny normalizovaný svet sedemdesiatych rokov.
Tie najlepšie Pišťankove prózy publikované v 90. rokoch 20. storočia rôznymi spôsobmi definujú toto obdobie. V čase vydania boli vnímané najmä ako produktívna literárna provokácia a zároveň inovatívne otváranie nových estetických i tematických priestorov. S odstupom času je zasa možné lepšie doceniť aj ich presné pomenovanie či dokonca predvídanie zásadných spoločenských javov svojej doby.
Peter Darovec, 2020
