Fabryho básnické začiatky sa datujú do prvej polovice 30. rokov dvadsiateho storočia, keď publikoval v časopisoch Svojeť a Postup. Ako osemnásťročnému mu v roku 1933 vyšlo sedem básní v Antológii slovenskej poézie. Na básnikovo ďalšie autorské formovanie mal výrazný vplyv jeho pobyt v Prahe, kde sa prostredníctvom českých prekladov zoznamoval s európskou básnickou avantgardou, predovšetkým so surrealizmom, ktorý v tom čase začínal prenikať aj do českej poézie (V. Nezval, K. Teige). Fabryho básnickú prvotinu Uťaté ruky dnes literárna historiografia právom pokladá za nástup surrealizmu (nadrealizmu) v slovenskej literatúre. Tvorivá metóda, spôsob výstavby básnického obrazu išli rázne proti dobovým estetickým konvenciám, opierajúcim sa prevažne o novosymbolistický kánon, a to v takej miere, že jeho verše sa vnímali priam ako provokácia. Básnik tu uplatnil metódu voľného radenia asociácií, spontánnej uvoľnenej obraznosti, miestami princípy tzv. kŕčovitej krásy a prezentoval sa aj tzv. automatickými textami. Príklon k úsiliu o nové umelecké videnie reality a rozchod so starými básnickými postupmi sa prejavuje aj v špecifických estetických gestách, akými je napríklad prečiarknutie názvu prvej časti zbierky Prológ, či využitie detských riekaniek v záverečnej časti nazvanej Fair play. Mladý lyrik sa tak stal akýmsi duchovným otcom surrealizmu, hoci samotná nadrealistická básnická skupina sa sformovala až v roku 1938. Surrealistickú (nadrealistickú) básnickú metódu Fabry rozvinul vo svojej druhej zbierke Vodné hodiny, hodiny piesočné. Uplatnil ju jednak v básňach – pásmach a jednak v dvoch krátkych prozaických textoch, ktoré boli súčasťou knihy. Pre tvorcovu obraznosť tu bola charakteristická metafora budovaná na princípe spájania významovo vzdialených či protikladných slov, pričom v hojnej miere išlo o genitívnu metaforu, ktorá je najmä pre ranú fázu slovenského nadrealizmu typická. Poézia tu nadobúda fantazijný, snový, pocitový ráz. V básnickej skladbe Ja je niekto iný vyvrcholilo Fabryho umelecké hľadačstvo. Úryvky z nej uverejnil ešte počas druhej svetovej vojny v nadrealistických zborníkoch Sen a skutočnosť (1940) a Pozdrav (1942) a v časopise Elán. Prevládajú v nej apokalyptické vízie (objavujúce sa už aj v predchádzajúcich knihách), ktoré sú reakciou na fašistický totalitarizmus a vojnu. V dvoch pásmach skladby si básnik vytvoril postavu Fénea – "diabla metafory", ktorý ho sprevádza bájnym svetom utrpenia a hrôzy. Povojnový básnický vývin R. Fabryho bol značne kontroverzný. Po nastolení komunistickej diktatúry v Československu sa básnik najprv nadlho odmlčal, potom sa prihlásil zbierkou Kytice tomuto životu, ktorá prinášala občiansku lyriku, avšak stvárnenú v intenciách vládnucej ideológie a metódy tzv. socialistického realizmu. K úspešným Fabryho zbierkam možno zaradiť najmä Nad hviezdami smrti vánok a Skala nekamenná bralo neskalnaté, ktorá je venované pamiatke romantického básnika Janka Kráľa, a publikáciu Metamorfózy metafor, v ktorej k vlastným surrealistickým kolážam napísal texty na spoločensky aktuálne témy. Najvýznamnejšou hodnotovo najucelenejšou časťou básnického diela Rudolfa Fabryho sú knihy, ktoré vydal v 30. a 40. rokoch. Vtedy autor stál pri zrode slovenského nadrealizmu, pôsobil naň inšpiratívne a jeho tvorba spolu s dielami ostatných nadrealistov predstavovala dôležitý vývinový impulz. Pokiaľ ide o ostatné žánre, ktorým sa básnik venoval (próza, publicistika, rozhlasové hry), autor sa nezaradil medzi ich popredných reprezentantov, s výnimkou kníh reportáží, ktoré sa svojho času stretli so značnou čitateľskou popularitou. R. Fabry sa venoval aj výtvarnej tvorbe, konkrétne grafike a kolážam. Niektoré svoje knihy sám ilustroval, ale ilustroval aj diela viacerých svojich básnických druhov. Podieľal sa aj na zostavovaní reprezentačných výtvarných publikácií.
Igor Hochel
