Jej myšlienkovo a logicky kompaktné výtvory pôsobia ako dobré vybrúsené horské kryštály. Vnímam túto autorku ako jednu z najlepších, ktorí v súčasnej slovenskej poézii ako tvorivé osobnosti niečo znamenajú, no zdá sa, že akademickí kritici a oficiálne zoskupenia fungujúce zo štátneho si spontánnych tvorivcov zásadne nevšímajú. Insitnosť, ktorá sa pripisuje neakademickým autorom, však v tvorbe tejto poetky celkom chýba.
Ľudmila Balážová-Marešová, 2016
V zbierke Ruženy Šípkovej Nič proti realite (Kultúrne združenie národností a etník SR, ďalej KZNE SR) nájdeme niektoré celkom pôsobivé – prevažne kratšie, tvarovo i významovo „zomknuté“, viac alebo menej zreteľne vypointované básne, akou je napríklad Iný svet: „a čo ja budem / básničky čítať? / opýtal sa ma otec / keď som mu / chcela darovať / svoju prvú knihu // dal mi kus klobásy / aj to je poézia“. Témou je teda aj refl ektovanie vlastného písania, vlastného statusu poetky. Celá zbierka je preniknutá duchaplnou sebairóniou, cítiť v nej autorkin nadhľad nad vecami – odľahčujúce vyrovnávanie sa s rozličnými osobnými „traumami“, problémami z vlastnej životnej minulosti.
Zoltán Rédey, Poézia 2009, Knižná revue 14-15/2010
Aj skúseného čitateľa poézie prekvapí autorkina schopnosť vtipne a pritom citlivo, a bez exhibicionizmu sprístupniť svoj vnútorný život, prežívanie aj tých najzložitejších a najťažších životných situácií, aké sa zákonite musia vyskytnúť v živote takto "navštívenej" mladej ženy. A pritom sa Šípkovej darí nielen vystupovať zo svojho "osudu", ale aj vstupovať do osudov iných ľudí. Citlivo, ale bez zbytočného pátosu. Takáto jednoduchosť a prostota býva darom skutočných básnikov, skutočných poetiek.
Jozef Čertík, Slovenské pohľady 3/2008
Autorka je k sebe niekedy až príliš kritická, ironická i sebaironická. Prečítajme si ešte báseň - Obyčajná sliepka: /hrabe. / Možno píše do prachu / básne nezrozumiteľné / iným tvorom. // Si skutočný „gentleman“. / Hodnotíš ma, / že mám / o jeden mozgový závit viac / ako ona. / Bez neho by som si / mohla špiniť pod nohy. // Lezie mi na nervy / dengľavosť mojich krídel. // Vo vzdušných zámkoch / na kohútích nôžkach // spia neoplodnené vajíčka.“ Autorka sa vnútorne vysporadúva so svojou chorobou, ale aj s predsudkami spoločnosti (napríklad niektorí ľudia vidia v psychickom postihu aj mentálny – viď aj citovaná báseň). Šípková bojuje svojím životom i poéziou. A v tej sa jej nezvyčajne dobre darí. Básne Ruženy Šípkovej predstavujú vyspelú, zrelú poéziu, charakterizovanú básnickým majstrovstvom. Vážime si, že sme jej prvým vydavateľom.
Bohuslava Vargová-Hábovčíková (2007)
