Som naozaj typickým príkladom známeho „klišé“, keďže som o kariére spisovateľky snívala od detstva, sediac na jabloňovom konári farskej záhrady a čítajúc Malé ženy a Annu zo Zeleného domu. Splnilo sa mi to až keď som už mala po päťdesiatke – opäť príklad toho, že nikdy nie je neskoro a sny sa plnia. Aj keď ten môj mal trochu smutné pokračovanie, keď po desiatich rokoch šťastného manželstva, môj manžel, britský architekt, vďaka ktorému som sa dostala do Saudskej Arábie a precestovala prakticky pol sveta, zomrel v Londýne na zhubný nádor na mozgu. Vo svojom prvom rozhovore po jeho smrti som povedala, že...“písanie mi pomáha prežiť…“ a naozaj som to aj tak cítila. Písanie mi stále pomáha preniesť sa do iného sveta a žijem tak osudy svojich hrdinov. A samozrejme, okrem podpory mojej rodiny a priateľov, aj pozitívne ohlasy mojich čitateľov mi veľmi pomáhajú znovu nájsť svoje miesto v živote...
