Vladimír Haratík photo 1

Vladimír Haratík

14. 8. 1960
Martin
—  30. 11. 2016
Bratislava
Žáner:
próza, rozhlasová tvorba

Komplexná charakteristika

Autor vkročil do literatúry veľmi smelo. Do písania ho ženie dravá túžba vyjadriť sa bezprostredne, prirodzene, neučene, akoby nepoučene, no nepoučenosť je len zdanlivá. Jeho „hrdinovia“ stále dostávajú od života facky, a napriek tomu zostávajú nepoučiteľní. Autorov záber do skutočnosti je priamy: tne do živého, triafa priamo a bez bočných úmyslov, a hoci jeho príbehy vyznievajú niekedy smutno, cítiť v nich autorskú radosť zo zásahu; ide pritom o radosť zo samého príbehu, bez didaktizovania a poúčania. V tom je pôsobivosť jeho prozaických textov, či už sú zamerané na politické témy (Vojna psov), tému alkoholu a iných závislostí (Slepé uličky) alebo na „vojnu“ vo vzťahoch muža a ženy. Autorovi nejde pritom o pocity či city postáv, ale o pravdu takú, ako ju vidí on; ide pritom až o akési sprisahanie medzi postavou a autorom – autor podáva vonkajšie, chladné opisy ich situácií, pričom mu záleží väčšmi na posune deja ako na explicitnom „filozofovaní“. Vojna psov sa pokladá za prvý akčný slovenský román. Ide priam o politický thriller, a zdá sa, že práve na takúto tému je autorov literárny talent stavaný – v beletrii zameranej na politiku sa môžu najlepšie uplatniť jeho vlastnosti prozaika. Slepé uličky obsahujú dve novely a šesť poviedok. Šesť poviedok s podtitulom Poviedky o samote a pití pritom tvorí samostatný príbeh podaný vo fragmentoch. V novelách ukázal, že ak rodičia pokladajú starosti svojich detí za „pubertálne pletky“, výsledok môže byť tragický. Haratík neraz balansuje na pokraji grotesky či karikatúry, inokedy – najmä v poslednej knižke, v zbierke poviedok s lekárskou tematikou MUDr. Láska – zasahuje do satiry. Svoj literárny svetonázor v nej obnažil na najvyššiu možnú mieru. Niektoré prózy zostávajú kritickými črtami, no možno z nich vyčítať, že aj lekár je len človek, robí podobné chyby ako ostatní ľudia, tiež ho všeličo bolieva. V poviedkovom súbore sú hlavnými postavami lekári (zubárky, chirurgovia, gynekológovia, pediatri i vojenský lekár) – zdôraznená je pritom vždy ich ľudská stránka. Autor si dal záležať na odbornom jazyku v jeho slangovej podobe, ukáže nám svoje postavy v práci, no dôraz kladie na ich súkromie. Naznačuje nám – v tomto zmysle bol výstižný pôvodný názov jeho próz – že aj Hippokrates bol len človek.