Vyhľadávanie
Ján Jánošík z Gymnázia Metodova v Bratislave sa so svojím textom ocitol na stupni víťazov.
Počas stredoveku bola Európa v podobnej situácii ako iné kontinenty. V priemere boli technologické, politické a vojenské schopnosti všetkých štátnych útvarov podobné. Od tej doby však starý svet prekonal sériu spoločenských zmien, vďaka ktorým Európa okolité civilizácie nielen prekonala, ale si ich aj podmanila. Od dôb kolonializmu určovali európske štáty politický a kultúrny vývoj celého sveta, pričom z technologického hľadiska ďaleko prekonávali svojich susedov a tento stav trvá v podstate až dodnes. Môžeme za to vďačiť rýchlym zmenám, prevratom a nestabilite, ktoré prinútili európske štáty prispôsobovať sa stále novším výzvam. Zatiaľ čo arabský svet bol homogénnou civilizáciou s nespochybniteľnou autoritou islamu a v Číne bol politický vývoj limitovaný na výmenu vládnucich dynastií, v Európe súperili desiatky štátov o nadvládu nad územím a zdrojmi.
Bolo by chybné nazdávať sa, že Európania boli talentovanejší a mali lepšie nápady ako iné národy, koniec koncov z technologického hľadiska bola Čína až do renesancie vyspelejšia ako ktorýkoľvek európsky štát a teórie ako konfucianizmus alebo náboženské zdôvodňovanie vlády v Indii a v Perzii boli porovnateľné s politickou filozofiou Tomáša Akvinského. To, čo odlišovalo Európu, bol fakt, že po určitom období bola každá idea nahradená inou, a aj najnespochybniteľnejšie idey ako napríklad neomylnosť katolíckej cirkvi boli konfrontované s protikladnými názormi. V skratke, celý svet stál, zatiaľ čo Európa napredovala.
Čo viedlo Európanov k tomu, aby opustili stredovek? Ostaňme na chvíľu v oblasti náboženstva. Spomínaný Tomáš Akvinský a iní scholastici zdôvodnili existenciu Boha a Cirkvi. Spoločnosť bola presne nalinajkovaná, každý človek patril buď medzi duchovenstvo, šľachtu alebo obyčajný ľud. Tento systém však nebol udržateľný, pretože klérus, ktorý sa mal starať o náboženstvo, neostal iba pri duchovnom živote. Katolícka cirkev začala zasahovať do záležitostí jednotlivých štátov a využila svoj vplyv na získanie finančného bohatstva. V pôvodne duchovných úradoch sa objavila korupcia a kedysi duchovná filozofia sa začala využívať na obhajobu politickej moci.
Samozrejme, pomery v Cirkvi vzbudili kritiku racionálne zmýšľajúcich kresťanov a vznikli rôzne reformačné hnutia. Martin Luther, Ján Kalvín a iní pôvodne nechceli vytvoriť samostatné cirkvi, ale zmeniť vtedajšiu štruktúru a zaviesť poriadok medzi hodnostármi, o čom svedčí aj názov reformácia z lat. reformatio, čo znamená pretvorenie. Po ich neúspešnom pokuse o zmenu si vytvorili vlastné cirkvi a zdalo sa, že vznikla alternatíva k vtedy skorumpovanému katolicizmu. Protestantizmus však využili ríšsko-nemecké kniežatá, ktoré pod zámienkou viery zabrali kláštory a cirkevné územia. Tak sa reformácia stala podobným politickým nástrojom ako Cirkev, proti ktorej pôvodne bojovala.
Podobný osud stretol francúzske osvietenstvo. Veľkolepé idey filozofov, ako bol Montesquieu, Voltaire alebo Diderot, sa spočiatku tešili priazni celej európskej inteligencie. Zásady osobnej slobody a rovnosti všetkých ľudí sa stali aktuálnymi najmä na konci 18. storočia počas Francúzskej revolúcie. Odkaz filozofov pomáhal mobilizovať francúzsku verejnosť a dodal argumenty tým politickým silám, ktoré sa snažili o konštitučnú monarchiu. Po určitej dobe sa začali objavovať prvé náznaky autoritárskeho režimu a ľudia ako Robespierre a Danton zneužívali myšlienky o slobode na získanie osobnej moci. Postupne utvrdzovali svoj republikánsky režim a nakoniec zaviedli diktatúru ešte krutejšiu ako bývalý Ancien Régime. Zároveň obchodníci bohatli na problémoch so zásobovaním a rôzni pochybní literáti sa snažili zaistiť si slávu písaním pamfletov a brožúr venovaným oslave režimu.
Dalo by sa citovať ešte mnoho príkladov, kedy sa Európania spreneverili svojim názorom. Spomeniem ešte nacionalizmus, ktorý prešiel zmenou od práva na sebaurčenie po nadradenosť rasy, od Andreasa Hofera až po Adolfa Hitlera. A netreba zabúdať na komunizmus, ktorý si pôvodne dal za cieľ vytvoriť spoločnosť bez tried, ale v praxi v socialistických režimoch vždy len jedna vládnuca skupina nahradila inú, a triedna nespravodlivosť bola zachovaná. Každá idea dostatočne silná na to, aby nadchla masy, sa zákonite stala prostriedkom pre iných na získanie moci, peňazí a vplyvu. Európania nemali patent na vývoj, to len ich nastavenie zapríčinilo, že akákoľvek myšlienka, s ktorou prišli, bola zakrátko nepoužiteľná a museli si nájsť novú.
Zneužívanie myšlienok a vášní pre osobné blaho, a to sa týka aj oblasti technológií, keďže podnikatelia a vynálezcovia pracovali práve pod motiváciou prospechu, je podľa môjho názoru základnou vlastnosťou Európanov. Nie sme múdrejší, ale chamtivejší ako iné civilizácie, moslimský imám alebo budhistický mních nikdy nedokázali získať zo svojho náboženstva toľko, koľko európsky kňaz a konfuciánsky úradník nikdy nenašiel cestu ako odstrániť súpera pomocou svojej filozofie tak, ako to našli francúzski revolucionári. Európa je charakteristická vášňou za peniazmi a vďaka tomu ušľachtilé myšlienky vždy skončili iba ako prostriedok na obohatenie. A spoločnosť musela začať odznova.
Esej hodnotí poetka Eva Tomkuliaková:
Musím sa priznať hneď na úvod tohto hodnotenia, že z trojice tohtoročných myšlienok Jána Johanidesa, ktoré sme ponúkli v súťaži tento rok na inšpiráciu, bola práve myšlienka o vášniach Európy tá, ktorá vo mne vyvolávala najviac pochybovačných otáznikov o svojej platnosti. Očakávala som, že možno natrafím medzi tohtoročnými esejami na takú, ktorá bude nad myšlienkou polemizovať spolu so mnou. Opak bol pravdou. Bola som milo prekvapená, koľko príkladov pravdivosti myšlienky vedeli stredoškoláci a stredoškoláčky vo svojich esejach uviesť. Celkom ma presvedčili. Medzi týmito esejami bola aj esej Rovnaké konce európskych vášní od študenta Jána Jánošíka. Autor v nej ako príklady uviedol: rozklad hodnôt katolíckej cirkvi, zneužitie základnej myšlienky protestantizmu, fiasko Francúzskej revolúcie a toho, čo po nej nasledovalo, nacionalizmus, komunizmus... Čo ma však na eseji zaujalo najviac, je autorova snaha vypátrať spoločnú príčinu tohto fenoménu. Vyberám z eseje: „Každá idea dostatočne silná na to, aby nadchla masy, sa zákonite stala prostriedkom pre iných na získanie moci, peňazí a vplyvu“. Ako píšem toto hodnotenie (hoci slovo hodnotenie sa mi nie celkom páči), spomenula som si na pesničku speváka Riša Müllera, v ktorej sa spieva, že štěstí je krásná věc, ale prachy si za nej nekoupíš. Esej Jána Jánošíka (mimochodom, autor eseje ma rovnaké iniciálky ako Ján Johanides) naznačuje, že idey, ktoré mali ľudstvu všeobecne zabezpečiť väčšie šťastie v podobe dôstojnejšieho života, spravodlivejších podmienok, či rovnosti príležitostí, boli veľakrát po čase skorumpované, od základu popreté za účelom obohatenia sa jednotlivcov. Toto je to, za čím bažíme v európskych bažinách? Samozrejme, netreba úplne zovšeobecňovať, nie každý Európan, či Európanka majú chamtivosť vo svojej povahe, ale sociologický prieskum na takúto tému by bol rozhodne zaujímavý. Ak už náhodou nevznikol – a iba sa k nám výsledky nedostali.
