45-tisíc vriec

Vtedy, takmer deň pred začiatkom invázie, ma to definitívne presvedčilo, že veľká vojna nás neminie. Myslím, že to presvedčilo nielen mňa: Rusi sa pripravujú na kruté boje a zásobujú sa vrecami pre vlastných vojakov, ktorí v týchto bojoch zahynú.

Ale už čoskoro sa ukázalo, že Rusi vstupovali na Ukrajinu takmer v slávnostnom marši, plánovali obsadiť Kyjev za tri dni a ktovie, či vôbec rátali s nejakými výraznejšími stratami. Stovka, maximálne stopäťdesiat mŕtvych. Aj v priebehu niekoľkých ďalších dní vyvolávali myšlienky na 45-tisíc vriec v mojej hlave disonanciu. Nijako som nemohol pochopiť, pre koho vlastne boli. Ak sa ruská armáda pripravovala na malú víťaznú vojničku, načo im bolo toľko vriec na mŕtvoly? A mobilné krematóriá, ktoré presúvali k hraniciam?

Táto disonancia však netrvala dlho.

Začiatkom marca novinár Sergej Sumlennyj oznámil, že v septembri 2021 Rusko vypracovalo a 1. februára 2022 uviedlo do účinnosti štandardy okamžitého a masového pochovávania mŕtvol vo vojnovom stave. Pri spätnom pohľade sa čudujem, že som si to nevšimol hneď. Po Mariupoli a Buči to už bolo až do detailov očividné: všetky tieto vrecia boli pre nás. Kyjev za tri dni, slávnostný pochod na Chreščatyku, koncert Gazmanova a potom – vraždenie. Popravy politikov a úradníkov, dobrovoľníkov a veteránov, žurnalistov a blogerov. A ešte, určite aj lekárov, učiteľov, vedcov, lebo ak by šlo len o samotných aktivistov, na 45-tisíc vriec by ich bolo primálo.

Odvtedy túto myšlienku neviem dostať z hlavy: 45-tisíc čiernych plastových vriec. Pre Ukrajincov. Jednoducho preto, že sú Ukrajinci. V rovnakom čase, keď sa ľudstvo snaží vrátiť na Mesiac, skúma termonukleárnu reakciu a úspešne testuje lieky na Alzheimera.

V dôsledku sa potom vynára ešte jedna myšlienka. Ak som ja, ktorý dobre viem, čím je súčasné Rusko, nepochopil hneď, že do týchto vriec mali ukladať Ukrajincov, o koľko ťažšie tomu uveria moji priatelia z USA či Európy. Osemnásteho marca som na Facebooku uverejnil status v angličtine, väčšinou aj adresovaný práve týmto priateľom, v ktorom som opísal svojich ruských príbuzných, ktorí rozhodne podporujú to, čo na západe volajú „Putinovou vojnou“. Skúsil som im vysvetliť, že to oni sú Putin. Ich odpoveďou bolo namiesto podpory a pochopenia len ostražité mlčanie. Vážne: po zverejnení postu mi ani Ján, s ktorým som dva roky študoval v Štokholme, ani Miguel, s ktorým som býval počas štúdia, nenapísali ani raz. Nijaká správa v Messengeri viac ako pol roka. Hoci sa predtým pravidelne zaujímali, ako sa mám a čo sa deje.

Úprimne, nemám im to za zlé. Ak bol niekto vychovaný na západe v liberálnom prostredí, ľahšie uverí, že uprostred vojny dehumanizujem nepriateľa, ako to, že v 21. storočí existuje národ, ktorý cieľavedome vraždí svojho suseda. Nie je to prvýkrát. Táto nevinná slepota, táto dráždivá neschopnosť rozpoznať zlo, keď ho máš rovno pod nosom, sa vyskytla už dávno. Britský historik Max Hastings v knihe A rozpútalo sa peklo... Svet vo vojne v rokoch 1939 – 1945 píše, že po skončení druhej svetovej vojny málokto zo spojencov uznával reálnosť holokaustu. Malo to svoje objektívne dôvody: sovieti, napríklad, skrývali fakty systematického vraždenia Židov, lebo podľa nich sa to priečilo tézam o ZSSR ako krajine, ktorá si toho od nacistov vytrpela najviac. A potom Briti, ktorí vedeli o plynových komorách, krematóriách a táboroch smrti, ako bol Osvienčim. Ale odmietali uveriť, že Nemci, civilizovaný európsky národ, zavraždil v týchto táboroch milióny ľudí.

Neobviňujem svojich priateľov, ale aj tak sa hnevám. Lebo napriek všetkému s nimi musím rozprávať. A rozprávať veľa. Keď si uvedomím, koľkokrát budeme musieť v budúcnosti vysvetľovať zjavne očividné veci a nakoľko bolestivá skúsenosť to bude, je mi z toho ťažko. Doteraz si neviem usporiadať myšlienky a odhodlať sa napísať o maminej kamarátke, ktorá dva mesiace žila v okupácii v Kupjansku. Aby ste pochopili, aké strašné to bolo, stačí ju počuť, s akým nadšením rozpráva, ako je teraz v Charkove dobre. Trikrát som si už sadol, že napíšem post o Volodymyrovi Vakulenkovi, básnikovi a autorovi kníh pre deti z Izjuma, ktorého koncom marca odhalili Rusi a odvtedy o ňom nemáme nijaké správy.* Neboli sme si blízki, občas sme si písali. Volodymyr odchádzal a prichádzal, hádali sme sa online, už si nespomínam prečo, ale potom prišiel na prezentáciu a po nej dlho a s nadšením rozprával o knihe, ktorú mal vtedy rozpísanú. Román Čistič bol o indigových deťoch. Viem, že by som mal napísať o Volodymyrovi, ako už o ňom napísali mnohí moji kolegovia, ale zakaždým, keď zapnem notebook, nasilu zo seba dostanem dve-tri kostrbaté vety a pri nich aj skončím. Tie správne slová lezú a výstižné frázy, ktoré ešte pred chvíľou akoby držali pohromade, sa rozpadnú – a zdá sa, že potrvá roky, kým ich poskladám nanovo.

Je to ťažké. A smutné. A bolí to.

Napriek tomu musíme v sebe nájsť silu hovoriť. Napriek bolesti, urážkam a hnevu. Musíme sa naučiť pozbierať dokopy potrebné slová – teraz aj po vojne. Predovšetkým po vojne.

Lebo vojna sa určite raz skončí. Ale túžba Rusov vláčiť tu vrecia na mŕtvoly – nie.

*Spisovateľ Volodymyr Vakulenko bol popravený a jeho telo sa po oslobodení Izjumu našlo v hromadnom hrobe.

Maks Kidruk (1984)

Pochádza z malého mestečka Volodymyrec v západnej Ukrajine. Študoval vo Švédsku a je vášnivým cestovateľom. Jeho cestopisy a trilery vychádzajú vo vysokých nákladoch.

Foto: Mstyslav Chernov / Wikimedia Commons