Pavel Matejovič
Ladislav Mňačko, spisovateľ, novinár, dramatik a scenárista, sa narodil 29. januára 1919 vo Valašských Kloboukoch na Morave. Detstvo prežil v Martine, vyučil sa za predavača v lekárni, pracoval ako stavebný robotník, v roku 1939 sa pokúsil emigrovať do Sovietskeho zväzu. Za pokus o prekročenie holandsko-nemeckých hraníc bol v roku 1940 väznený v nemeckom koncentračnom tábore, neskôr pracoval v Nemecku na nútených prácach, táto etapa jeho života však nie je celkom známa. V roku 1944 ušiel z Nemecka a zapojil sa do partizánskeho odboja na Valašsku. V roku 1945 vstúpil do Komunistickej strany, v rokoch 1945 až 1953 bol redaktorom Rudého práva a Pravdy, v roku 1956 sa stal šéfredaktorom Kultúrneho života, v 60. rokoch sa aktívne zapojil do tzv. reformného procesu. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 emigroval do Rakúska. Po novembri 1989 sa vrátil na Slovensko a 24. 2. 1994 zomrel v Bratislave.
Ladislava Mňačka možno vnímať z dvoch perspektív: ako kritického novinára a spisovateľa, a ako charizmatickú a kontroverznú osobnosť s dobrodružnou povahou. Pohľad z druhej perspektívy prevažuje v monografii Taký bol Ladislav Mňačko (2008), ktorej autorom je Jozef Leikert. Ak chceme hovoriť o Mňačkovi, mali by sme začať práve touto prácou.
Leikertov opus je veľmi zaujímavou sondou do života človeka zaplneného osudovými zvratmi a prelomovými historickými udalosťami, prelínajú sa v ňom malé a veľké dejiny, pričom on je nielen ich pasívnym divákom alebo obeťou, ale aj aktérom, priamo sa na nich spolupodieľa, formuje ich a priamo či nepriamo rozhoduje o osudoch iných. S tým súvisia aj politické a morálne konzekvencie takéhoto rozhodovania. Pre Mňačka sú v tejto súvislosti veľmi citlivé najmä 50. roky, a to nielen obligátne ich prvá polovica. Ešte v roku 1956, dávno po Stalinovej smrti a v čase očakávaní po nástupe Chruščova k moci a po jeho odhalení Stalinových zločinov, v Kultúrnom živote v básni Rozsudok nájdeme tieto Mňačkove verše: „Ale keď zradím teba, strana rodná / na ktorú život prisahal, / namierte dobre, kamaráti moji! / ty vlastný brat, daj povel: ‚Páľ!‘“ V prvej polovici päťdesiatych rokov mal aj Mňačko za sebou „povinné jazdy“, keď ako angažovaný spisovateľ spolu s inými podľahol čaru socialistického realizmu (je autorom básnickej zbierky Piesne ingotov, Bubny a činely), no v roku 1956, keď v Kultúrnom živote Tatarka vydával Démona súhlasu a viacerí otvorene písali o kritike kultu osobnosti, vyznievajú tieto verše ako politická anomália. Nemožno sa totiž v čase politického uvoľnenia vyhovárať na strach, ani všeobecnú hystériu súvisiacu s odhaľovaním záškodníkov a sprisahancov, ktorá ovládla obdobie inscenovaných politických procesov zo začiatku 50. rokov. Treba oceniť, že Leikert v práci otvorene upozornil práve na tento neuralgický bod Mňačkovej tvorby, pričom cituje slová V. Mináča: „V každej chvíli bol Ladislav Mňačko prenasledovateľom i prenasledovaným.“ Tá čierna škvrna, žiaľ, nie je jediná. V jeho živote však nájdeme aj biele miesta.
Mňačkov životný príbeh je jedinečný, podobne, ako je jedinečný každý ľudský život, no v istom zmysle je aj tuctový – je podobný osudu iných spisovateľov jeho generácie, mohli by sme začať Tatarkom, Mináčom, Hečkom, pokračovať slovenskými nadrealistami, zoznam by bol veľmi rozsiahly. Pre literárneho historika sú 50. a 60. roky 20. storočia jedným z najvďačnejších období na výskum, v priebehu niekoľkých rokov sa vystriedali nielen názory, ale aj poetiky – zo svätej veci sa stala podlosť, všetci si sypali popol na hlavu a mysleli si pritom, že tvoria veľké dejiny. Tieto tristné a banálne fakty rámcujú aj Mňačkov životný príbeh. Leikert vo svojej práci možno až príliš podľahol Mňačkovej sugescii, na viacerých miestach sa nedá rozlíšiť, kde končí realita a začína sa fikcia, všetko sa stráca v spleti dobových kuloárnych bizarností, rozličných dokumentov či vyslovene klebiet (forma „oral history“), menej sa však už v nej hovorí o Mňačkovej tvorbe, o tom, čo si zaslúži aj pozornosť dnešného čitateľa.
Kde končia prašné cesty
Smrť sa volá Engelchen (1959) iste patrí medzi najzaujímavejšie prózy s povstaleckou tematikou. V prípade toľko oceňovaných Oneskorených reportáží z roku 1963, to už také jednoznačné nie je, skôr by sme mohli hovoriť o efekte „spätného“ zhodnocovania. Oneskorené reportáže totiž vyšli doslova oneskorene, v čase, keď už v druhej polovici päťdesiatych rokov vydali kritické, satirické a pamfletické prózy Tatarka, Karvaš a Bednár, v tomto smere Mňačko prišiel s krížikom po funuse. Stalinove zločiny boli už sedem rokov odhalené a aj „neprávosti“ prvej polovice 50. rokov boli už dávno na pranieri. Možno viac než literárna je dôležitá ich faktografická hodnota – literárne štylizované príbehy sa opierajú o reálne udalosti, často sú len zmenené mená aktérov a niektoré detaily. Zaujímavejšia je v tomto smere kniha literárnych reportáží pod názvom Kde končia prašné cesty z toho istého roku, ktorá je interesantným čítaním aj dnes. Prejavil sa v nej ako autor, ktorý má špecifickú citlivosť pre okrajové a marginálne fenomény, v tomto prípade zastrčené a bohom zabudnuté regióny východného Slovenska. Niektoré poviedky sa vyslovene čítajú ako zbierka bizarností a absurdností s až mysterióznym nádychom magického realizmu, čo neskôr literárne tematizovali Patarák alebo Pankovčín. „Reportáž“ z Novej Sedlice pod názvom Zakliata dolina akoby evokuje Pišťankovu poetiku, hoci Mňačkova paródia je nechcená, jeho úlohou nebolo parodovať, ale kritizovať. V istom smere nadväzuje na Mináčovu zbierku próz Tmavý kút, ktorá vyšla v roku 1960, aj v Mňačkových reportážach nájdeme priame či nepriame odkazy práve na slovenské tmavé kúty, ktoré „zaostali“ za technickým pokrokom a „svetlom“, ktoré prináša socialistická prítomnosť. Dnes však viac zaujme ich regionálno-kultúrna osobitosť, ktorú v ére ekonomickej a kultúrnej globalizácie netreba „osvetliť“, ale uchovať, resp. uchrániť.
Ako chutí moc
K vrcholným Mňačkovým dielam však patrí bezpochyby román Ako chutí moc z roku 1966. Svojho času provokoval predovšetkým pre svoju kritickú politickú otvorenosť a odvážnosť, mieru dobového kriticizmu touto prózou Mňačko značne rozšíril. Ako chutí moc je však zaujímavo napísaná aj po formálnej stránke. Na začiatku príbehu je mŕtvy štátnik prázdnou množinou, jeho obraz si čitateľ dopĺňa a rekonštruuje na základe výpovedí jednotlivých aktérov prózy, osoby a udalosti sú nasvecované z rôznych uhlov pohľadu. Mňačko tu využíva synoptický princíp (pohľad objektívu a kamery), ktorý sa dnes často objavuje aj v postmodernej a populárnej literatúre a filmoch. Mňačkova próza je prototypom dobre napísaného politického trileru, je u nás akýmsi priekopníkom tohto žánru, ktorý je dnes viacerými autormi populárnej literatúry využívaný (prepojenie mafie a štátnej moci). Mňačko však nepotrebuje ohurovať kulisami, násilím a politickými konšpiráciami, dej nie je žánrovo preexponovaný, preto o to viac uveriteľný, doložený faktami. Próza je zároveň akousi zbierkou socialistických kuriozít, absurdností a bizarností, ktoré ako anekdoty kolovali dávnejšie pred a aj po vydaní tohto románu. Občas v súvislosti s románom zaznieva otázka, ktože je tým mŕtvym na katafalku? Často sa spomína Bacílek, s ktorým Mňačko údajne hrával karty a orodoval u neho za viacerých spisovateľov. V románe však nájdeme vedľajšiu postavu pod menom Galovič, ktorý je sivou eminenciou a akýmsi tieňom mŕtveho, v próze má prezývku Vitnam. Takúto prezývku mal v skutočnosti Pavol David, ktorý ju získal vďaka svojej výslovnosti (Vietnam totiž vyslovoval ako Vitnam). David bol široko ďaleko známy ako najortodoxnejší stalinistický fanatik, člen NKVD, ktorý nenávidel spisovateľov a intelektuálov. Osobné skúsenosti s ním mal aj Vladimír Mináč.
Za vyleštenou fasádou
Najzaujímavejšou postavou je však „vládny“ fotograf Frank s jeho utajenými fotografiami, ktoré si voyersky archivuje nie preto, aby nimi niekoho kompromitoval alebo vydieral, ale uchováva si ich ako zbierku kuriozít. Pred jeho fotografickým objektívom defiluje plejáda postáv vtedajšej spoločenskej smotánky, objektív fotoaparátu pôsobí priam magicky, až pred ním si fotografovaní uvedomujú svoju dôležitosť a stávajú sa niekým. Mňačko prekračuje dobový rámec, štylizovanie sa do rôznych spoločenských rol, svet politických oficialít, prenášanie bezduchých oficiálnych prejavov a vôľa k moci je charakteristickým znakom každého politického režimu. Mňačko tak vlastne opisuje odvrátenú tvár politického establišmentu a sily médií, ktoré konštruujú novú realitu: „Frank to pozoruje dennodenne, len čo zazrú namierený objektív, už sa tlačia k nemu, chcú byť na snímke, chcú byť čo najbližšie.“
Okrem moci je hlavnou témou prózy súkromie. Za fasádou vyleštenej oficiálnosti sa skrývajú obyčajné životy ľudí, pričom banálne osobné krivdy sa prenášajú aj do vysokej politiky a menia tak osudy iných. Hoci v tomto smere neprišiel s novou témou (Ján Johanides so svojím súborom próz Súkromie totiž debutoval už v roku 1963), dal tejto téme explicitnejšie politický rozmer. Niektorí zvyknú Mňačkovu prózu dávať aj do súvislosti s Orwellovým románom 1984 už preto, že obe diela tematizujú problém moci. Zo žánrového hľadiska však ide o dve úplne odlišné prózy, Orwellova je dystopiou, Mňačkova trilerom. V Orwellovi nájdeme množstvo esejistických digresií, je to sčasti filozofické dielo, Mňačkova próza takéto ambície nemá. Z dnešného pohľadu by sme ju mohli zaradiť do korpusu tzv. populárnej literatúry, súčasné diela podobného žánrového zamerania však vysoko prevyšuje. Mňačko sa mohol okrem iného inšpirovať aj Mináčovými pamfletickými prózami Z nedávnych čias (1957), ktoré komunistická cenzúra zakázala (vyšli ako Zakázané prózy v roku 2015). Sú rovnako o moci a jej zneužívaní a po zakázaní kolovali medzi spisovateľmi ako samizdat. Okrem toho Mňačko na viacerých miestach vo svojich spomienkach uvádza, že sa s Mináčom dobre poznali a rozumeli si.
Mňačko a 60. roky
Ak hovoríme o Mňačkovi, musíme spomenúť aj koniec 60. rokov. V čase arabsko- izraelského konfliktu počas tzv. šesťdňovej vojny v roku 1967 sa postavil na stranu Izraela, čo bolo v rozpore s oficiálnym stanoviskom našej vtedajšej vlády. Na protest proti útokom voči svojej osobe emigroval do Izraela, na jar 1968 sa do Československa na prechodný čas vrátil. Jeho meno sa v tom čase stalo doslova ikonickým, objavuje sa v súvislosti s vtedajšími turbulentnými rokmi v čase vrcholiaceho tzv. reformného socializmu. Mňačko niektoré kultúrne kauzy priamo inicioval (redakčná kauza okolo Kultúrneho života). Tu sa ukázali jeho žurnalistické a rétorické schopnosti, vedel pracovať s médiami, využiť ich a ich prostredníctvom upriamiť na seba záujem verejnosti. Stal sa centrom politického diania na tri roky, ešte na jar 1969 Mňačka spomínal vo svojom referáte, ktorý bol zverejnený v Literárnom živote, spisovateľ Ivan Kupec. Krátko po tom Literárny život normalizačná moc zakázala. Bolo to symbolické, Mňačko po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 emigroval a na dvadsať rokov sa v normalizačnom Československu stal postavou non grata. Svoje pocity po invázii a rozhodovanie emigrovať do zahraničia veľmi sugestívne opísal v diele Siedma noc. Žiadnemu spisovateľovi sa nikdy predtým v histórii nepodarilo, aby bol tri roky centrom a hlavnou témou verejných diskusií.
To všetko už prekryl čas, ostávajú však Mňačkove prózy. Niektoré z nich prekročili rámec svojej doby a sú stále čitateľsky inšpiratívne. Nielen pre literárnych historikov. Mňačko zostáva najsilnejší tam, kde je osobný, čitateľský odkaz môže byť preto v rozpore s autorským zámerom spoločensky angažovanej výpovede. Ale to sa v literatúre často stáva.
