Niežeby som o tom špiritizovala každý večer polhodinu pred spaním, ale asi naozaj prostredníctvom svojich riadkov, fotiek a mediálneho účinkovania vytváram taký alebo onaký dojem zo seba. Môžem len naslepo strieľať, aký vlastne je a či sa príliš nelíši od reality, resp. od vlastnej ilúzie o sebe. Stavila by som sa však hádam aj o bližšie neurčenú sumu, že by ste ma – ako (údajne) krehkú a (určite) citlivú knihomilku – netipovali na čitateľku Osudnej cesty (Vydavateľstvo Slovart 2012) Kathy Reichsovej a príležitostnú diváčku seriálu Kosti. A predsa nimi som. V rámci bulváru „zo života literátov“ spomeniem, že Soňa B. Karvayová si herečku v role antropologičky Temperance Brennanovej obľúbila pre jej štýl, etnošperky a niektoré výroky. Ja priznávam aj trpezlivosť so žánrom občas zručne, inokedy hrkotavo neautenticky žonglujúcim s motívmi kriminálneho vyšetrovania a forenznej práce. Aj napriek násiliu, efektne naaranžovaným nevábnym rekvizitám, logickým lapsusom, americkým reáliám či bizarným zápletkám. Alebo práve pre ne? Skrátka, je to len „akože“ a ešte ani v týchto pár postrehoch nemienim predstierať intelektuálne elitárstvo, ktoré by mi bránilo siahnuť po Osudnej ceste a príbehu so záhadou chodidla, čo vypadlo z papule kojota a nepatrí žiadnej z obetí tragickej havárie letu Air TransSouth 228 v lesoch Great Smoky Mountains. Pre prípad, že by ste po ňom chceli siahnuť aj vy, dôsledne utajím, v akom kontexte sa v knihe vyskytuje trifluorperazín v krvi, Svätodušný dom Božej svätosti Večného svetla, Saturn pojedajúci vlastné deti, prípadne šesťdesiatdvaročná diplomovaná sestra so slabosťou pre rebarborový koláč s posýpkou. Vytáram len, že Brennanovej ani zákaz Larka Tyrella, hlavného súdneho lekára Severnej Karolíny, nezabráni vyriešiť prípad, zistiť, že potrebuje Ryana, a spoznať Cicerov výrok: „Esse Quam Videri – Radšej byť, než sa zdať.“
