Bubliny, ktoré neprikrášľujú ani nezatajujú

Aktuálne politické paralely medzi Iránom a (nielen) naším ďalším možným smerovaním z komiksu Persepolis nemo kričia malými literami v bielych bublinkách uprostred čiernobielych okienok. Satrapi pritom nekáže, iba ticho spomína a komentuje vlastné zážitky.

Už viac ako rok žijeme v štáte, za ktorého bezprostrednými hranicami sa odohráva vojnový konflikt. Dlhé desiatky rokov bol pre nás pojem vojna čosi vzdialené, zvyčajne umiestnené kdesi v hĺbke našej histórie, alebo na blízkom východe v jednej z mnohých krajín s podobnými menami, ktoré sme tak celkom od seba možno ani nevedeli odlíšiť. Je preto až temne poetické, že vydavateľstvo Brak konečne vypustilo do sveta slovenskú verziu svetoznámeho komiksu Persepolis Marjane Satrapi, v Iráne narodenej a vyrastajúcej francúzskej autorky, komiksovej kresliarky a režisérky.

Dospievanie na stránkach komiksu

Persepolis je v mnohých kruhoch známy autobiografický príbeh tejto autorky. Či už vďaka jeho českému vydaniu z roku 2013, alebo animovanému filmu z roku 2007. Ja som sa s ním stretol však až teraz. A pohltil ma od prvej stránky až po tú poslednú. Persepolis je totiž osobným vyznaním Marjane Satrapi. Od jej ranného detstva až po dospelosť s ňou prežívame postupný prerod svetsky zameraného Iránu pod vládou jediného muža na teokratickú republiku plnú zákazov a obmedzení voči vlastnému obyvateľstvu, následnú vojnu so susedným Irakom, strach pred neustálym bombardovaním, kult mučeníkov, všadeprítomnú mravnostnú políciu, udávanie a ďalšie obmedzenia ľudských práv a slobôd, ale aj osobnú rebéliu voči systému, dvojitý život v súkromí a na verejnosti a húževnatú schopnosť nielen autorky, ale aj jej okolia prispôsobiť sa.

Satrapi hovorí o svojom úteku do Rakúska, kde sa, často jej vlastným pričinením, mnoho vecí pokazí. O jej postupnej strate národnej i osobnej identity a jej znovuobjavení. Ako aj o zahanbenom návrate do rodného Iránu, náročných štúdiách na vysokej škole pod dohľadom režimu, nevydarenom manželstve až po bod, keď Irán opúšťa ako dospelá žena, tentoraz už definitívne. Nič pritom neskrýva a zároveň nič nehodnotí. Síce nám prezrádza svoje pocity, hovorí o veciach, za ktoré sa sama hanbí alebo na ktoré je hrdá, zároveň však necháva čitateľa, aby si vytvoril vlastný názor na jej osobu a konanie. Je to osobná, priam intímna spoveď, ktorá sa aj napriek odlišnému kultúrnemu zážitku približuje každému aspoň trochu vnímavému recipientovi.

Každá časť Satrapiovej dospievania je popisovaná spôsobom a pohľadom, aký mala v danom období svojho života. Ako komiksová Marjane dospieva, mení sa aj jej vyjadrovanie, vnímanie a opisovanie udalostí, spôsob premýšľania a spolu s ním sa mení aj čitateľovo poznanie jej sveta. Napriek odlišným kultúrnym reáliám sa tak čitateľ necíti stratený, ale všetko odhaľuje a učí sa postupne spolu s komiksovou verziou autorky.

Tomu pomáha aj jednoduchá kresba, redukujúca zložité politické a spoločenské situácie a vnútorné prežívanie autorky do síce jednoduchých, ale silných obrazov. Je to práve simplistická čiernobiela kresba, ktorá umožňuje čitateľovi dofarbiť jednotlivé obrazy do subjektívnejšieho zážitku. Ktokoľvek sa tak dokáže s komiksovou Marjane bez problémov stotožniť.

Komiks obsahuje minimum abstraktných obrazov. Isteže, občas sa tu objaví niekoľko scestných či skôr detsky prehnaných predstáv hlavnej hrdinky, vo väčšine prípadov však vidíme skôr reálne situácie a zážitky. Okienka dej skvele časujú, výborne oddeľujú jednotlivé dni, týždne, mesiace a celé životné obdobia. Tu dám Persepolis do priameho kontrastu s komiksovým spracovaním Denníka Anny Frankovej, ktorý, naopak, mnohými abstraktnými obrazmi, predstavami a snami hlavnej hrdinky takmer prekypoval, až stieral hranice medzi skutočnými zážitkami postavy a výplodmi jej fantázie. Satrap je jednoducho omnoho faktickejšia, priamočiarejšia, jednoznačnejšia a jej komiks sa aj preto číta omnoho ľahšie. Tu sa však zrejme najväčšmi prejavuje fakt, že sama svoj osobný príbeh nakreslila, napísala a rozdelila do okienok. Aj preto je nám Satrapiovej príbeh taký blízky. A v súčasnej lokálnej aj geopolitickej situácii je azda ešte aktuálnejší ako doposiaľ.

Desivo presné paralely

Persepolis ukazuje, že situácia, v ktorej sa aktuálne nachádzame, nie je jedinečná. Stala sa už mnohokrát v mnohých častiach sveta. Spoločenské nálady voči ukrajinským utečencom v našich krajinách nie sú nepodobné spoločenským náladám iránskeho obyvateľstva voči utečencom z inej časti ich vlastnej krajiny. Politické extrémy v našej vlastnej vláde, ako aj vo vládach okolitých krajín, nie sú nepodobné politickým extrémom, ktoré zaviedli Irán do desiatky rokov trvajúceho teokratického režimu, z ktorého sa aj napriek snahám bežného obyvateľstva dodnes nedostal. Iránsky teokratický režim a všetky jeho prejavy sú až príliš podobné režimu, ktorého sme sa z väčšej časti zbavili pred tridsiatimi rokmi. Teokratické smerovanie Iránu, hlavne v prvých mesiacoch po úspešnej iránskej revolúcii, nás varuje pred naším vlastným možným politickým smerovaním.

Tieto paralely z komiksu nemo kričia malými literami v bielych bublinkách uprostred čiernobielych okienok. Satrapi pritom nekáže, neodsudzuje, nevhadzuje nám to do očí. Iba ticho spomína a komentuje vlastné zážitky.

V tejto súvislosti stojí v miernom kontraste informačne bohatý doslov Juraja Malíčka, ktorý na jednom mieste parafrázuje Roberta Crumba a jeho vyjadrenie, že komiks je „ideálna umelecká forma na to, ako byť osobný, čo najosobnejší, a pritom čitateľa neunavovať ani narcizmom, ani samožerstvom, ani falošnou úprimnosťou,“ potom, čo v úvode svojho textu všetky tieto vlastnosti ukazuje. Na druhej strane tým dokonale ilustruje práve toto tvrdenie. Možno vďaka tomuto kontrastu je to vhodná bodka za veľmi osobným rozhovorom, ktorým Satrapiovej príbeh rozhodne je. Doslov zároveň vysvetľuje zaujímavé reálie týkajúce sa nielen vývoja komiksu ako formy a autobiografického komiksu ako žánra, ale predovšetkým francúzskeho vydavateľstva L’Association, ktoré vydalo prvý diel série Persepolis v roku 2000.

Pravda, láska, sloboda?

Celým komiksom sa ťahá jedna neustále sa objavujúca idea. Je to idea slobody, ktorá nie je samozrejmá. Slobody, za ktorú treba neustále bojovať. Slobody nielen verejnej, nielen viditeľnej, ale aj osobnej v súvislosti so vzťahom k sebe samým. Slobody ako univerzálneho pojmu. Persepolis vyvoláva neustále otázky a núti k zamysleniu. Dokazuje tak, že komiks je skutočne samostatne stojaca umelecká forma, ktorá, ako to píše Juraj Malíček v doslove, „znesie veľa“.

Persepolis je stále aktuálny. Jeho dôležitosť časom  nielenže neklesla, ale predovšetkým pre nás v „strednej“ Európe je ešte väčšia ako doposiaľ. Brak si na jeho slovenské vydanie skrátka vybral najvhodnejšiu dobu. Marjane Satrapi nás svojím životným príbehom učí, že keď veci vyzerajú beznádejne, treba sa snažiť najväčšmi. Že o slobodu a pravdu treba neustále bojovať. Že nie každá revolúcia musí byť verejná a nie každé rebelantstvo musí byť viditeľné. Predovšetkým však to, že ide o univerzálne idey, ktoré prekračujú hranice, kultúry aj náboženstvá.

Komiksový Persepolis by mal byť povinným čítaním. Prístupne, ľahko, zároveň však osobne a hlboko diskutuje o vážnych témach a na prvý pohľad zložitých konceptoch a nastavuje zrkadlo nielen celej našej spoločnosti, ale predovšetkým osobne každému čitateľovi, ktorý ho dostane do rúk. Či sa nám ten obraz páčiť bude alebo nie, už záleží od nás samých.

Marek Čabák (1991)

Vyštudoval žurnalistiku. Publicistike sa venuje predovšetkým v oblasti literatúry, hier, filmov a seriálov. V súčasnosti pôsobí ako vedúci popkultúrneho spravodajského webu Nerdfix.cz.

Marjane Satrapi: Persepolis

Preklad: Mária Ferenčuhová

Bratislava: Brak, 2022