Vyhľadávanie
Literárne súťaže mi pripomínajú rovnicu s dvomi premennými. Prvou je zloženie poroty, druhou štatút a renomé príslušnej súťaže. Výslednicu tvoria súťažiaci. Keďže obe premenné sa menia, aj súťaže prechádzajú štádiami vzostupu a poklesu, prípadne vzniku a zániku. Zdá sa, že súťaž pod egidou KK Bagalu s lakonickým názvom Básne 20.. sa začína zaraďovať medzi trvalky. Je to dané najmä premyslenou stratégiou vyhlasovateľa. Na Slovensku máme zopár súťaží s tradíciou a celkom slušnými výsledkami, pokiaľ ide o prechod súťažiacich medzi „knižných autorov“. Niektoré z nich majú vekové obmedzenie do 35 rokov a všetky sú obmedzené tým, že súťažiaci nesmie mať knižne uverejnené básne. (Pravidlo, že autor nepoteší rovnakými textami naraz štyri súťaže, je skôr v etickej samoregulácii dotyčného.) Súťaž Básne 2012 je výnimkou v tom, že sa takpovediac na jednom porotcovskom stole stretnú pomerne skúsení autori, ktorí majú už knihu (knihy) za sebou, a aj čakatelia na knižný debut. Z tohto hľadiska by mala byť táto súťaž pomerne najbližšie k základnej sonde do stavu slovenskej poézie, avšak musíme brať do úvahy aj spomínanú prvú premennú, ktorú tvorí porota…
Ale prejdime k zborníku Básne 2012 (KK Bagala a literarnyklub.sk 2012). Ponúka nám desať autorov, ktorých porota vybrala zo 169 súťažiacich. Hlavnú cenu získala Mirka Ábelová za cyklus básní Niečo originálne. Predseda poroty Peter Šulej sa síce nenápadne voči nej vymedzil („…poniektorí, ako napríklad víťaz, čítali možno až príliš…“), čo však nič nemení na tom, že mladé rozhnevané žieňa vie úspešne použiť vzorce bítnikov, Sylviu Plathovú a (najmä) Bukowského. Drzosť, irónia až sarkazmus, slang, sem-tam korenie vulgarizmu a najmä príbehovosť. Spolu s nesporným extrovertným darom (seba)prezentácie (pre poéziu naskrz potrebnej) ide, či sa nám to páči, alebo nie, jeden z mála viditeľných hlasov, aj keď spieva dosť často už zložené pesničky na upravený nápev. Ďalší protagonisti, ako Matúš Bartko či Alžbeta Brezinová, ponúkajú verše introvertné, niekedy v polohe na kosť slova ohlodaného obrazu, v prípade menovanej poetky s „poetizovaním“ profánneho textu, zhruba tak, ako to robil Peter Macsovszky na začiatku 90. rokov 20. storočia. Táto „rudná žila poézie“ je však už takmer vyťažená a premývanie hlušiny nové zlaté zrná silných básní sotva prinesie. V podobnom duchu, aj keď posunuté občas do slovohry (Martin Kočiš), do kopenia obrazov zahlcujúcich čitateľovu pozornosť (Marcel Lacko, Martin Melicharčík) či do grafického experimentu (už spomínaný M. Kočiš či Daniela Olejníková) pokračujú aj ďalší autori zborníka. Klasickejšie poetické postupy ponúka na záver Martin Vlado a po predchádzajúcich autoroch sú jeho básne čitateľským oddychom.
Ako som spomenul, literárne súťaže na Slovensku, aj keď zaznamenali opatrné oživenie, ešte stále nedokážu ani v sumáre 22 celonárodných podujatí priniesť odpoveď na otázku, aký je momentálny stav, východiská a trendy v našej poézii? Aký je jej zástoj a čo prípadne od nej čitateľ (ak vôbec ešte existuje) očakáva? Ide o to, že takáto otázka nebola zatiaľ položená. Možno niet vôle ju klásť, prípadne chýba platforma na diskusiu. Prinajmenšom však naše verejnoprávne médiá spolu s Knižnou revue, Slovenskými pohľadmi, RAK-om, Dotykmi, Vlnou či Romboidom by si ju mohli položiť. V spolupráci s Literárnym informačným centrom a Národným osvetovým centrom by sa spomínané subjekty k odpovedi na danú otázku azda aj dopracovali…
Maroš M. Bančej
Jeden môj priateľ mi raz povedal: „Nikdy som nemal rád súčasnú poéziu.“ Po prečítaní vyše 260 strán výberu z básnickej tvorby 25 slovenských autorov, tvoriacich svoje texty v ostatných dvoch desaťročiach, som si na úvodný citát spomenul akosi mimovoľne, akoby náhodou. Lebo súčasná poézia vo výbere Päť x päť (Literárne informačné centrum 2012) Jána Gavuru sa do časového rámca vonkoncom nevtesná. Presahuje ho osobitým spôsobom. Chce byť nie moderná – tou bola u nás poézia (a nielen ona) v medzivojnovom období, ale rada by bola – súčasná. Výber z knižne uverejnenej poézie I. Koleniča, J. Litváka, P. Milčáka, V. Puchalu, P. Macsovszkého, P. Šuleja, M. Habaja, M. Solotruka, A. Habláka, N. Ružičkovej, Ľ. Bendzáka, D. Tuyet-Lan Nguyen, E. Luky, L. Eggenhofferovej, M. Grupača, P. Bilého, J. Gavuru, M. Ferenčuhovej, K. Kucbelovej, R. Tomáša, M. Veselkovej, V. Dianiškovej, E. Hidvéghyovej-Yung, P. Garana a J. Palaščáka ale ukazuje, že ona súčasnosť je v základoch bytostne tradicionalistická. Antológia poézie Päť x päť sa tým stáva súhrnom textov, ktoré si môže prečítať nielen ten, kto má rád súčasných básnikov, ale aj milovník moderny, ktorý „nikdy nemal rád súčasnú poéziu“. Nájde v nej rôznorodé variety prepisovania tradičného. S mnohými možno súhlasiť nebude, avšak z prachu medzi listami kníh, v ktorých čítal a vyberal Gavura, je predsa len možné vydolovať aj zarytému odporcovi všetkého súčasného (údajne chaotického, vulgárneho, tvrdého, nelogického atď.) aj zrnko onoho moderného. Aj keby sme sa napríklad dívali staromilskými očami na Macsovszkého „Najmenšou strofou je dvojveršie“ z básne THIS IS A REAL THING, ani tak by sme v nej nevideli viac ako úctu k tradícii. Lebo aj jej popieranie je prejavom úcty. Alebo skôr, je signálom, že s tradíciou pracujeme, a tým si ju ctíme. Práve preto mám rád poéziu Michala Habaja (a Anny Sneginy), lebo mám rád aj poéziu Jána Smreka. Pravda, po kvapkách. Všetkého veľa škodí. Je zásluhou Jána Gavuru, že nám súčasnú poéziu dávkuje po kvapkách. Je znesiteľná. Ba viac, je čitateľná!
Peter Mráz
