Vyhľadávanie
Mgr. Mária Klapáková, PhD. pôsobí ako odborná asistentka na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Venuje sa najmä metakritike a súčasnej slovenskej literatúre. Je redaktorkou časopisu o poézii a básnikoch Vertigo a tiež knižného portálu košickej Verejnej knižnice Jána Bocatia www.knihynadosah.sk.
Literárna veda sa v roku 2018 množstvom publikovaných prác výraznejšie nevymykala domácemu štandardu. Pravidelne každoročne vychádza okolo dvadsiatky titulov, čo na domáce pomery nie je málo a naznačuje to aj určitú stabilitu v tomto smere. Väčšina kníh pochádza od autorov pôsobiacich v akademickom prostredí, ich tematika či metodika práce by mala zrkadliť, aké problémy či spôsoby výskumu sú v danom období produktívne. Nezanedbateľné a často prínosné sú aj publikácie od neakademických tvorcov. Tie môžu svojou kvalitou a invenciou i predčiť akademické práce, hoci reprezentujú primárne osobný záujem autora či autorky. Tieto tendencie sa ukázali a potvrdili aj minulý rok, no čo je obzvlášť potešujúce, viac-menej som sa nestretla s publikáciou, ktorá by bola vydaná samoúčelne, bez toho, aby aktívne vstupovala do literárnovednej diskusie, otvárala nové problémy či bola zrkadlom dlhodobého výskumu a sústredenia sa na daný problém. Keďže ročné hodnotenie ponúka obmedzený priestor, pokúsila som sa z minuloročnej produkcie vytvoriť pre čitateľov Knižnej revue čo najreprezentatívnejší výber a poukázať primárne na knihy, ktoré môžu zaujať rovnako odbornú, ako v niektorých prípadoch aj širšiu verejnosť zaujímajúcu sa o literatúru aj v odbornej reflexii.
Ak som spomínala autorov a autorky pôsobiacich mimo akademického prostredia, zaujímavým „prípadom“ je Gabriela Rakúsová. Má literárne vzdelanie, no hoci na akademickej pôde nepôsobí, patrí dlhodobo k jedným z najaktívnejších kritikov či recenzentov a pravidelne jej vychádzajú i väčšie publikácie, čím dokazuje, že pôsobenie v tejto oblasti nemusí byť nevyhnutne naviazané na vedecké pracovisko. Aj s tým môže do istej miery súvisieť už stabilné vnímanie recenzií G. Rakúsovej ako hodnotení reprezentujúcich kritiku sympatie. Autorka je špecifická svojím zhovievavým postojom rovnako k etablovaným, ako aj začínajúcim autorom, často aj v rozpore s názorom „akademickej“ kritiky. Za uplynulý rok vyšli autorke dve knihy.
Prvou z nich je Medzi realitou a jej znakom (Interpretačné úvahy o knihách) (Modrý Peter). Ide o súbor krátkych (kritických) úvah, ktoré autorka publikovala v rozmedzí rokov 2015 – 2018 najmä v periodikách ako Denník N, Knižná revue, Pravda, Revue svetovej literatúry a pod. Recenzie sú primárne informačné, „popularizačné“ v zmysle snahy knihu potenciálnemu čitateľovi jasnou a komunikatívnou formou odporučiť. Autorka poukazuje najmä na klady kníh. Pri pokuse odčítať z recenzií Rakúsovej literárny vkus, môžeme vidieť, že ju oslovili najmä knihy s filozofujúcim presahom, bez experimentálnych snáh, ale aj literárnovedné práce, zbierky rozhovorov či esejí predovšetkým strednej a staršej generácie spisovateľov a spisovateliek (J. Briškár, J. Buzássy, E. Gindl, I. Laučík, V. Kupka, P. Zajac, I. Štrpka, Z. Rédey, D. Pastirčák, W. Szymborska a pod.). Autorka však sekundárne neobchádza ani začínajúcich autorov, ktorých knihy rezonovali aktuálne (J. Púček, E. Šimšík a pod.). Až pri čítaní väčšieho množstva Rakúsovej recenzií som si všimla jeden detail. Na rozdiel od väčšiny recenzentov, ktorí v závere hodnotenia ponúknu akési zovšeobecňujúce zhrnutie, Rakúsová niekedy svoj text uzatvára krátkym negatívnym komentárom či upozornením na problém, hoci recenzia ako celok je pozitívna (napr. knihy P. Juščáka, M. Kopcsaya), v kontexte knihy je to pozitívne narušenie prúdu zhovievavých hodnotení. Čo mi však, aj vo vzťahu k týmto úvahám, v knihe chýba, je komentár autorky. Na jednej strane síce môžeme argumentovať tým, že za autorskú poetiku hovoria samotné texty, no v prípade podobných výberov sa priam žiada vysvetliť, na základe čoho boli zvolené práve tieto reflexie, čo od nich môže čitateľ očakávať či ako kniha vznikala. Žiadalo by sa možno priblížiť, ako G. Rakúsová vníma svoje dlhodobé „škatuľkovanie“ do kategórie spomínanej kritiky sympatie, čo sa vo variantnej forme objavuje aj na zadnom prebale knihy, kde sa konštatuje, že autorka svoje „odborné reflexie orientuje na také literárne diela, ktoré sa dajú prijímať afirmatívne“. „Ľudský“ prístup k literatúre a vyberanie si „sympatických“ kníh sú totiž z recenzií zjavné.
Z dvojice publikácií G. Rakúsovej za rok 2018 ma viac oslovila jej druhá kniha Fiktívne rozhovory (o autoroch a dielach) (Literárne informačné centrum). Tu sa, paradoxne, viac a jasnejšie ako v zbierke recenzií ukazuje autorkin čitateľský vkus (A. P. Čechov, A. Bagin, Ľ. Groeblová, P. Zajac, J. Briškár, M. Milčák a pod.), ale najmä schopnosť podať ho prístupne, v podstate pre akéhokoľvek čitateľa, s tým, že afirmatívny prístup je vyjadrený skôr implicitne. Kniha môže byť rovnako zaujímavá pre skúseného percipienta, ako môže „poslúžiť“ budúcemu maturantovi. G. Rakúsová sa tu nachádza v pozícii diskutérky, ktorá prostredníctvom fingovaných otázok prepája vecné, napr. aj biografické informácie o autoroch s ich zápiskami či ukážkami z tvorby. Čo pri tomto žánri považujem za najnáročnejšie a s čím sa, myslím, Rakúsovej vo väčšine prípadov podarilo slušne vyrovnať, je prirodzenosť, „autentickosť“ takýchto štylizovaných rozhovorov. Najmä ak sú publikované na pomerne veľkej ploche, nie je ľahké vyberať ukážky a formulovať repliky pýtajúceho sa aj respondenta tak, aby nemal čitateľ pocit, že rozhovory vznikali „surovým“ a účelovým priliepaním jednotlivých pasáží. Rakúsová však volí formu klasického rozhovoru, keď sa pýta na poetiku, autora/autorku priamo oslovuje, resp. sa autori cez ňu oslovujú navzájom. Knihu považujem za invenčnú snahu vstúpiť do priestoru popularizácie umeleckej literatúry aj literárnej vedy, momentálne aj modernou „reportážnou“ formou, pri ktorej si viem predstaviť i jej pokračovanie.
Záujem o staršiu slovenskú literatúru je v našom kontexte, okrem iných, výrazne spojený s menom Eriky Brtáňovej, ktorej minulý rok vyšla kniha Slovo pánovo zostáva naveky. Z kázňovej tvorby slovenských spisovateľov 18. – 19. storočia (VEDA). Ako už napovedá názov, autorka sa tu zamerala na špecifický žáner kázne. V úvodnej kapitole Povolaním kazatelia, dušou spisovatelia približuje jeho rôzne definície, vlastnosti a premeny v historickom kontexte (napr. otázka jazyka a jazykových prostriedkov, aj vo vzťahu k rôznym preferovaným podobám slovenčiny najmä v 18. storočí). Nosnou časťou publikácie sú však prepisy konkrétnych kázní slovenských autorov (a dejateľov), ktorí boli zároveň kňazmi, čo najmä v naznačenom období 18. a 19. storočia nebolo v domácej literatúre zriedkavé (J. I. Bajza, A. Bernolák, J. Fándly, B. Tablic, A. Chalupka, J. Kollár, M. M. Hodža, J. Chalupka, J. Palárik, J. Záborský, K. Kuzmány a J. M. Hurban). Práve na výbere konkrétnych kázní a na ich prepisoch, podriadených jasným a logickým pravidlám (porov. s. 153), spočíva ťažisko knihy. Dalo by sa možno uvažovať o akejsi miniantológii, kde každého z autorov reprezentuje jedna kázeň. Kázne majú totiž nezriedka umelecký charakter a spolu s poukazovaním na dobové, často i dnes aktuálne problémy prispievajú i k čitateľskej zážitkovosti textu. Primárne však kniha napĺňa svoj cieľ, a to dotvoriť, kompletizovať obraz o jednotlivých autoroch, ich spôsobe uvažovania, hodnotách, tvorbách i osobnostiach nielen prostredníctvom ich „voľnočasovej“ umeleckej, ale i „pracovnej“, kazateľskej tvorby.
Za povšimnutiahodné považujem už dlhodobejšie aj písanie Jany Juhásovej. Autorka u mňa zarezonovala pred pár rokmi, keď začala intenzívnejšie publikovať recenzie poetických textov, najmä z okruhu autorov „spirituálne“ ladeného básnenia. Toto nastavenie sa neskôr premietlo aj v jej monografii Od symbolu k latencii. Spirituálna téma a žáner v súčasnej slovenskej poézii (2016), kde Juhásová dokazuje produktívnosť uchopenia súčasných autorov a autoriek formou interdisciplinárnych presahov do filozofie či výtvarného umenia. To vo vzťahu k špecifickej, v domácom literárnovednom výskume nie práve „trendovej“ téme (na to vo svojej druhej knihe odkazuje aj autorka, keď spomína nadväzovanie na práce Pavla Winczera ešte z 30. rokov 20. storočia), spôsobilo, že Juhásová našla pomyselnú „dieru na trhu“, ktorú viac než úspešne vypĺňa aj svojou druhou, nadväzujúcou monografiou Litanická forma od avantgardy po súčasnosť (Verbum). Autorka v nej interpretuje poetiky slovenských nadrealistov, autorov katolíckej moderny či básnikov druhej polovice 20. storočia, podnetná je časť venovaná využívaniu litanickej formy v období socialistického realizmu, pričom vníma presahy až do súčasnosti (poézia M. Habaja, L. Lipcseia či M. Ábelovej). Ako v recenzii na knihu konštatuje aj G. Rakúsová, pre písanie J. Juhásovej je charakteristická „precíznosť“ (Knižná revue 3/2019, s. 28), čo sa odzrkadľuje na systematickosti výskumu, premyslenom koncepte knihy i presvedčivých interpretáciách, v ktorých autorka pracuje nielen s východiskovým umeleckým textom, ale zapája ho aj do kontextu svetovej literatúry či produktívne pracuje s interdisciplinárnym presahom. Kniha je koncipovaná ako vývinový prehľad využívania litanickej formy a jej premien v slovenskej poézii od minulého storočia po súčasnosť, no odvoláva sa a interpretuje aj východiská zo svetového kontextu (napr. Ch. Baudelaire, A. Breton, F. Halas), pričom autorka teoreticky nadväzuje najmä na výskumy z poľskej literárnej vedy, kde má, azda prirodzene, podobný výskum hlbšie korene. Sekundárne nadväzuje, resp. paralelne, hoci nepriamo „spolupracuje“ s grantovým projektom poľského vedca Witolda Sadowského, ktorý sa venuje výskumu litanickej formy v stredoeurópskom kontexte. Spoločne s autorkou možno konštatovať, že je škoda, že Juhásovej práca sa (zatiaľ) nestala súčasťou podobného výskumného grantu.
Obdobím medzivojnovej literatúry sa dlhodobo a systematicky zaoberá aj básnik a literárny vedec Michal Habaj. Na svoje uvažovanie z monografie Druhá moderna (2005) Habaj nadväzuje antológiou doplnenou profilmi autorov a komentujúcou štúdiou Druhá moderna. Slovenská modernistická próza 1920 – 1930 (Literárne informačné centrum). Ide o reprezentatívny výber z tvorby avantgardných prozaikov z daného desaťročia, doplnený edičnými poznámkami, v ktorých Habaj vysvetľuje, opisuje a dopĺňa pôvodný bibliografický odkaz. Pri výbere jednotlivých textov, ktoré autor do antológie zvolil, nerozhodovala iba kvalita, ale skôr (napr. v prípade Imra Fritsa až príliš modelová a klišéovitá) práca s modernistickými prvkami, resp. modernistickým gestom (s. 493). Do knihy tak vedec vybral prozaické, najmä poviedkové texty J. Alexyho, T. J. Gašpara, J. Hrušovského, I. Horvátha, G. Vámoša, I. Minárika, K. Urbanoviča, M. Th. Mitrovského, Š. Letza, J. Poničana, J. Elena, V. Wagnera, E. Holéczyho a I. Fritsa, ktoré nezriedka vyšli iba v časopiseckej podobe prípadne v zborníkoch či v knižných vydaniach, preto súčasnému čitateľovi nemusia byť dostupné. Ide teda o akési (znovu)objavovanie i zabudnutých či stratených textov, resp. takých, ktoré aj v období svojej aktuálnosti nemuseli výraznejšie rezonovať. Aj z tohto dôvodu možno Habajovu antológiu vnímať jednak ako čítanku k rovnomennej monografii, jej praktickú realizáciu, ale tiež ako snahu overiť platnosť autorovho termínu druhá moderna na konkrétnych textoch.
Kniha môže svojou koncepciou čitateľovi pripomenúť edíciu vydavateľstva Kalligram Knižnica slovenskej literatúry, ktorá zvykne mať prehľadový charakter a priznane môže slúžiť aj ako študijný materiál pri príprave na maturitu, vysokoškolský seminár či samoštúdium. Spravidla sa tiež skladá z úvodnej a najrozsiahlejšej textovej časti, štúdie zostavovateľa či zostavovateľky a biografických údajoch autora, autorov. Habajova kniha je možno akýmsi detailnejším a najmä odvážnejším variantom spomenutej edície, keďže približuje pomerne nový a najmä autorský termín, navyše naviazaný na jedno desaťročie, čo v dejinách literatúry nie je veľa. K tomuto prirovnaniu ma okrem rozsiahlej (istotne ale rozsahom „bohatšej“, než je to zaužívané v spomenutej edícii) literárnej časti motivuje tiež spôsob, akým Habaj koncipoval záverečný oddiel. Čitateľsky ústretovo sú spracované jednak profily autorov, no tiež pasáž nazvaná „Vysvetlivky a komentáre“. Okrem toho, že v nej Habaj uvádza dôležitý bibliografický údaj ku každému textu, v krátkosti približuje aj obsah, resp. akési záchytné body každej prózy. Následne ponúka aj slovníček, v ktorom vysvetľuje čitateľovi predpokladane neznáme pojmy. Asi práve tieto dve časti mi najväčšmi evokujú, že by mohlo ísť o „školskú pomôcku“.
Autor totiž v slovníku vysvetľuje aj slová, mená či pojmy, ktoré, nazdávam sa, sú (nielen) skúsenejšiemu čitateľovi jasné a známe (napr. rty, galiba, kalika, podzim, gobelín, martýr, direktor, dohán, abbé, pitvor, diván, výčapník, obličaj, diadém, panteón, Ján Smrek, samovar, Mozart, cmiter, halena, kalvária, Faun, revue, pokúsať, blues, páža, sultán, Mona Lisa). Tiež autorova záverečná štúdia je, aj v nadväznosti na to, že detailnejšie interpretácie ponúkol už v monografii z roku 2005, koncipovaná viac prehľadovo, vedec čitateľa širšie uvádza do historicko-kultúrneho kontextu, následne približuje jednotlivé charakteristické črty prózy druhej moderny (kozmopolitnosť, mužsko-ženské (erotické) vzťahy, s tým súvisiace, pre Habajovu vedeckú i umeleckú tvorbu už dlhodobo príznačné, modelovanie obrazu ženy, resp. dievčaťa), kde vysvetľuje dôvod ich prítomnosti, ich podobu a funkciu v modernistických textoch. V tretej časti štúdie približuje základné znaky poetiky každého z autorov, ktorých prózy sa do antológie dostali.
Habajovu knihu považujem za dôležitý prínos k výskumu a kontextualizácii slovenskej medzivojnovej literatúry. Problematicky vnímam jedine otázku modelového čitateľa knihy, tá je však, aj vzhľadom na zámer knihy(„Až iba s ohľadom na konkrétne texty môžeme hovoriť o druhej moderne ako o kapitole z dejín slovenskej literatúry, ktorú sa oplatí čítať a o ktorej má význam písať“, s. 493), azda sekundárna.
Jedným z najaktívnejších literárnych vedcov je dlhodobo Ján Zambor, ktorému v ostatných rokoch vychádzajú odborné knihy s takmer ročnou pravidelnosťou. Najnovšia má názov Stavebnosť básne (Literárne informačné centrum) a ide o súbor štúdií venovaných nielen poézii, ktorá je desaťročia centrom Zamborovho výskumu (napr. I. Krasko, M. Válek), a vlastnej tvorby, ale sú tu zaradené aj dve analýzy prozaických textov (konkrétne Stanislava Rakúsa a Júliusa Vanoviča) a tiež reflexie prekladov, ďalšej z oblastí jeho záujmu. To, že čítame knihu J. Zambora, je percipientovi, ktorý sa s jeho písaním už stretol, zrejmé hneď z úvodnej kapitoly. Vstupné texty totiž zvyknú mať podobu priblíženia skúmaného problému, uvedenia do metodiky práce a podobne, no v tomto zmysle u Zambora jasne vystupuje do popredia rozpoznateľná individualita. Už úvod je samostatnou štúdiou, v ktorej autor jednak približuje svoje chápanie poetík napr. S. B. Hroboňa, J. Stacha, J. Mihalkoviča, J. Buzássyho či I. Laučíka, no zároveň analyzuje vlastné písanie, definuje svoj spôsob práce, vymedzuje sa a zároveň akoby implicitne obraňuje, keď vysvetľuje napríklad to, prečo okrem textov iných básnikov zaradil do knihy aj interpretácie vlastných veršov.
Časť knihy, ktorá je pre mňa polemická, sú však práve Zamborove autoreflexie (obsahujúce i, nazdávam sa redundantný, rozhovor s autorom), interpretácie vlastných básní, vlastného uvažovania. Vedec sa priamo priznáva k fascinácii písaním, keď konštatuje: „Nezdráham sa povedať, že písanie je podstatná súčasť môjho bytia. Platí to nielen pre moju pôvodnú tvorbu, ale aj pre prekladovú a pre literárnovednú reflexiu poézie. Aj do nich sa chtiac-nechtiac vpisujem“ (s. 215). Zamborove argumenty sú logické a v podstate presvedčivé, napriek tomu si však myslím, že väčšmi než komentovať vlastnú tvorbu vedcovi svedčí interpretácia iných autorov (i preto, že sa primárne venuje tým mnohoznačným, interpretačne nejasným a náročným). Aj záverečné štúdie M. Andričíka a J. Gavuru (čo tiež nie je štandardom vedeckých kníh) dokazujú Zamborove kvality, presne a jasne definujú jeho vedeckú poetiku, napr.: „Hermeneutický ,hlad‘ po význame sa uňho spája s so štrukturalistickou precíznosťou pri odkrývaní nuáns tvarovej stránky básne a ich vzájomných väzieb“ (Andričík, s. 335) či „Zamborova kniha je celá. Ukazuje, ako sa jeden človek môže ponoriť do poézie až tak, že sa stane jeho najvyššou prioritou. (...) Pri všetkej rôznorodosti sa čitateľovi dostáva až prekvapivo zjednotená predstava o svete poézie“ (Gavura, s. 338). Ak by som Zamborovu najnovšiu knihu vnímala ako báseň, napísala by som, že je, až na spomenuté dopovedanie, objavná a nadčasová.
Marta Součková pripravuje každoročne konferenciu, na ktorej sa systematicky sleduje súčasná slovenská literatúra, v ostatných rokoch i so sekciou venovanou populárnej či žánrovej literatúre a interdisciplinárnym presahom k divadlu či filmu. V jej editorstve vyšiel aj minulý rok zborník K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 V. Zborník materiálov z medzinárodnej vedeckej konferencie, konanej 27. – 28. novembra 2017 na FF PU v Prešove (Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove). Primárnym zámerom podujatia a následne aj zborníka je diskutovať o aktuálnych problémoch domácej literatúry, čo sa ako produktívne ukazuje najmä priamo pri diskusiách na konferencii, možno by stálo za zváženie publikovať v zborníku aj najrelevantnejšie prepisy úryvkov z nich. Časom sa pritom ustaľuje „komunita“ vedcov, ktorí sa konferencie zúčastňujú pravidelne. Popri domácich účastníkoch (napr. J. Gavura, I. Hostová, P. Karpinský, M. Kendra, P. Markovič, G. Mihalková, M. Mitka, J. Rusnák, M. Součková, L. Šafranová) tvorí väčšinu prispievateľov širší diapazón generačne i záujmom odlišných autorov (napr. J. Šrank, Z. Rédey, E. Urbanová, D. Rebro, K. Csiba, V. Nádaskay, Z. Stanislavová, T. Gintli, P. Jílek). Za špecifikum tohto zborníka považujem jednak to, že pribúda štúdií pokúšajúcich sa o syntézu, no tiež fakt, že hoci sa témy jednotlivých príspevkov „dotýkajú“ a implicitne komunikujú, platí to najmä pri štúdiách venovaných poézii, je to jeden z mála zo série Součkovej zborníkov, kde sa viackrát neobjaví interpretácia rovnakého diela či, s výnimkou V. Klimáčka, autora. Cez viacnásobný výskum rovnakého textu sa doteraz zvyklo potvrdzovať, ktoré diela v danom roku najviac rezonovali. Ide možno o náhodu, no rovnako to môže znamenať, že slovenská literatúra po roku 2000 ponúka stále viac autorov a tém, ktoré stoja za pozornosť.
Už zabehnutým projektom z okruhu vedcov „prešovskej školy“ je aj TOP 5 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2014 v odbornej reflexii) (FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania), zostavovateľmi boli Marta Součková a Ján Gavura a za výtvarnú zložku Richard Kitta. Ide o dlhodobý projekt, pričom reflexia roku 2014 je výročným piatym ročníkom. Na to zostavovatelia implicitne poukazujú už úvodom, miesto ktorého sú v knihe uvedené zoznamy kníh a autorov štúdií, ktoré v rámci „projektu“ doteraz vyšli. TOP 5 pravidelne reflektuje päť najlepších či najvýraznejších literárnych a výtvarných diel, zakaždým s odstupom dvoch rokov, čo by mal/mohol byť dostatočný čas na vytvorenie si dištancie od diela a zároveň aj od aktuálnych kritík, ktoré najčastejšie vychádzajú bezprostredne po vydaní knihy.
Predošlé vydania boli autorsky „obsadené“ výraznejšie vedcami z prešovského literárnovedného okruhu, výročný ročník sa viac otvoril, okrem stálych mien (J. Gavura, M. Součková, M. Kendra, I. Hostová, P. Markovič) reflexie písali renomovaní vedci ako J. Šrank, M. Šimáková Speváková, M. Kekeliaková, P. Zajac a K. Csiba. Autori reflektovali diela J. Briškára, A. Vášovej, V. Šikulovej, P. Vilikovského, R. Pupalu, D. Podrackej, K. Zbruža, T. Uleja a P. Macsovszkého. Z výtvarnej zložky dostali priestor aj širšie známi výtvarníci L. Dovičáková, M. Knížová, Pixel Storm, Š. Balázs a B. Sirka. Aj napriek tomu, že projekt už v názve evokuje jednoznačné afirmatívne hodnotenie, za jeho pozitívum považujem, že štúdie majú nezriedka kritický charakter a autori sa nevyhýbajú ani explicitnej kritike (napr. keď J. Gavura konštatuje pri zbierke P. Macsovszkeho Santa Panica autorské ustrnutie). Tento rok sa to ukázalo primárne na poetickej zložke, kde implicitne čítame, že nie každý rok vychádza päť výnimočných básnických zbierok, čo je azda i prirodzené.
Projekt je zároveň implicitne obrazom toho, akým spôsobom domáci literárni vedci uvažujú, akým typom textov sa zaoberajú, niekedy dokonca ich aktuálny vedecký záujem „prerazí“ aj očakávaný zámer štúdie. Narážam konkrétne na štúdiu P. Zajaca, otvárajúcu celú knihu, ktorá je venovaná knihe Juraja Briškára Sprievodca nezrozumiteľnosťou. Na rozdiel od ostatných autorov sa tu totiž Zajac azda väčšmi než na Briškárovo písanie sústredil na vlastné uvažovanie o probléme, ktorý ho momentálne zaujíma, a to otázka tzv. novej poetiky. Briškárov text sa pre neho stal skôr pokusným materiálom túto teóriu aplikovať a komentovať, než podnetom, ktorý by vedca zaujal sám o sebe. Projekt TOP 5 potvrdil svoje stabilné miesto a pokračuje ďalej, keďže vydaný je už i nasledujúci ročník venujúci sa literárnej tvorbe v roku 2015.
Toto ponorenie sa do pojmu novej poetiky sa odzrkadlilo primárne v publikácii Poetika textu a poetika udalosti (Trnavská univerzita, Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave), ktorú zostavili literárni vedci René Bílik a Peter Zajac. Napriek tomu, že slovenská literárna veda dlhodobejšie hľadá nové metodologické východiská, snaží sa inšpirácie získavať zo svetových výskumov, nateraz je to skôr vo fáze objavovania nových možností, ich postupného overovania. Z ponúkaných možností sa mi ako najzaujímavejšia a zároveň najkomplexnejšia javí práve idea tzv. novej poetiky, ktorú teoreticky i prakticky reprezentuje predložená publikácia. „Náš výskum zakladá pojem novej poetiky a vymedzuje ju voči tradičnej poetike. (...) Zahŕňa do poetiky nielen poetiku textu, ale aj performatívnu poetiku udalosti. Poetologicky sa zaoberá celým rozľahlým poľom intermediálnych a interdisciplinárnych vzťahov a transgresií vo všetkých ich podobách a polohách. Nová poetika je existenciálna. (...) Nová poetika textu prekračuje rozhodujúcim spôsobom tradičnú poetologickú predstavu, že do ,sféry záujmu‘ poetiky patria len texty umeleckej literatúry. Ide v nej nielen o skúmanie textových pravidiel a algoritmov, ale aj o poetiku inkorporácie textov vedenia do literárnych textov v najrozmanitejších modoch a modalitách. Do novej poetiky však patria aj texty osobných svedectiev, samotné texty vedenia, esejistické a vedecké texty, komentáre, návody, diagnózy, doklady a dokumenty, operatívne texty reklamy, propagácie a propagandy. Nová poetika reflektuje mediálnu povahu textov. Tým prekračuje formy poetiky textu a kultúry reprezentácie do performatívnej kultúry prezencie a pojmom scény písania otvára cestu k poetike udalosti. Poetika udalosti je obrovským priestorom rozličných performatívnych, často kontroverzných foriem manifestovaných udalostí, v prvom rade dvoch kľúčových typov festivít, reprezentatívnej a ,kalendárovo‘ pevne fixovanej sviatočnosti socialistického sveta a ,pohyblivých sviatkov‘ ľudskej každodennosti, výrazom ktorých sú v nami sledovaných rámcoch festivity špecifických kultúr a subkultúr. Udalosti v tejto oblasti (do nej patrí aj oblasť popkultúry) sa stávajú jedným z kľúčových fenoménov novej poetiky“ (s. 6 – 7). To sú len čiastočné definície novej poetiky, z ktorých je však zrejmý jej zámer. Zdá sa, že novú poetiku bude možné aplikovať na každý text akéhokoľvek druhu, formy, hodnoty, zámeru. Malo by ísť o akúsi univerzálnu teóriu a zborník je dôkazom, že by sa mohla v domácom kontexte uchytiť (aj v nadväznosti na to, že pri nej možno badať podobnosť so zajacovským pulzovaním literatúry, ktoré má už v našom výskume svoje stabilné miesto). Po tom, čo v roku 2017 vyšlo číslo časopisu Slovenská literatúra venované práve tomuto výskumu, je predložený zborník druhým, určite však nie posledným, výstupom novej poetiky.
Produktívnym projektom je aj zborník Minulosť, súčasnosť a perspektívy literárnovednej slovakistiky (Platforma pre literatúru a výskum), ktorého editorom bol literárny vedec Radoslav Passia. Ide o výstup z Medzinárodného sympózia literárnovednej slovakistiky, ktoré sa konalo 20. až 24. novembra 2017 v Bratislave a stretli sa na ňom slovakisti z viacerých krajín. Kniha, ako výstup z prvého podobného podujatia, je parciálnym naplnením ambície ÚSlL SAV, „byť pracoviskom koordinujúcim domáci aj zahraničný výskum slovenskej literatúry, ktorú (...) nemožno skúmať a interpretovať izolovane od medzinárodného, primárne stredoeurópskeho kontextu“ (s. 11). Publikácia sa začína príspevkom I. Taranenkovej, ktorá sleduje literárnohistorické východiská našich významných historikov pred rokom 1989. Text otvára priestor pre nasledujúce príspevky, ktoré sa venujú rôznym (možno) produktívnym líniám slovakistického výskumu, autori sa pokúšajú ten-ktorý prístup vysvetliť, obhájiť či objasniť jeho možnú produktivitu. Objavuje sa tu napr. kognitívna literárna veda, konštruktivizmus, komparatívny výskum, koncept spojivového tkaniva a pod. Reflektovaný je tiež preklad. Kniha mapuje „doteraz málo známe problémy našej vednej disciplíny, predstavuje niektoré jej výrazné postavy a viaceré príspevky ponúkajú aj novú reflexiu niektorých teoretických problémov a načrtávajú teoreticko-metodologické perspektívy v 21. storočí“ (s. 17). Podstatné však je, nakoľko a ktoré z postupov sa ukážu ako funkčné aj v praxi, ktoré sa ustália, možno aktívnejšie vstúpia do zaužívaného spôsobu uvažovania o literatúre a bude sa im venovať väčšia pozornosť.
Súčasťou rovnakého širšieho projektu ako predošlé dve knihy a jednou z jeho realizácií je aj kolektívna publikácia pod vedením editorov Vladimíra Barboríka a Radoslava Passiu Spisovateľ ako sociálna rola (VEDA). Ide o literárnosociologický výskum, ktorý vychádza z premisy, že autor a spisovateľ sú dve odlišné roly. „Autor je podmienkou alebo predpokladom diela a zároveň sa za vytvoreným dielom stráca“, zatiaľ čo spisovateľ „často stojí medzi dielom a čitateľom. A môže aj zavadzať – aj ,dobrý‘ autor môže byť ,zlý‘ spisovateľ, ak nesplnil dobové nároky kladené na túto sociálnu rolu“ (s. 7 – 8). Práve vedci z okruhu SAV sa výskumu v oblasti literárnej sociológie a kontaktu domácej literatúry so svetovými vplyvmi venujú systematicky a produktívne, čo dokazujú aj predošlé tri spomenuté knihy, ktoré sú výsledkami konferencií a seminárov z tohto organizačného okruhu. Podľa autorov „ambíciou publikácie je rozšíriť typologický register podôb spisovateľa a zároveň ich historicky konkretizovať prostredníctvom vzťahu k súdobému literárnemu a sociálnemu poľu“ (s. 10), pričom tieto podoby sa skúmajú na príkladoch konkrétnych spisovateľov (napr. J. Alexy, autori publikujúci v časopise Elán, L. Novomeský, D. Tatarka, J. Červenák), predovšetkým z 20. storočia po súčasnosť. Príklady zvolených autorov sú vybrané reprezentatívne a prostredníctvom nich dobre vidno, ako sa postupom času menila pozícia, funkcia, sebavnímanie i vnímanie spoločnosťou spisovateľa ako verejne činnej osoby. O to viac, ak ide o politika, straníka či príslušníka národnostnej menšiny. Taktiež sledujeme to, ako spisovatelia ne/reflektovali spoločenské zmeny, nakoľko a z akých dôvodov ne/podliehali cenzúre, ne/prisluhovali dobe, nakoľko tematiku svojich diel prispôsobovali aktuálnym požiadavkám a potrebám doby, do akej miery mala na nich vplyv zahraničná literatúra, či akú úlohu môžu pri prezentácii roly spisovateľa zohrávať médiá, cez ktoré o sebe hovorí sám či sa hovorí o ňom (napr. aj súčasná prezentácia autorov na sociálnych sieťach). Metodologicky viacerých autorov štúdií prepája nadväzovanie na myšlienkové východiská sociológa P. Bourdieua. Prostredníctvom podobného výskumu teda možno sledovať do akej miery aj mimoliterárne okolnosti zasahujú do výslednej podoby textu a nakoľko to, kým je spisovateľ mimo svojej literatúry, ovplyvňuje jej percepciu.
Dlhodobý záujem o tvorbu S. H. Vajanského možno zaznamenať u literárnej vedkyne Ivany Taranenkovej. Ďalším z jej výstupov k tejto téme, tentoraz aj v pozícii editorky, je kolektívna monografia Svetozár Hurban Vajanský. Na rozhraní umenia a ideológie (VEDA). Ako je naznačené na zadnom prebale, publikácia má byť určená pre odbornú aj širšiu verejnosť. Práve tá si vďaka knihe môže upraviť „stredoškolský“ idylický obraz Vajanského ako „,monumentu‘ slovenského národného a kultúrneho života“, keďže to so sebou „prináša aj prehliadanie a ospravedlňovanie jeho problematických polôh“ (s. 10). „Príťažlivé“ pre súčasného percipienta môže byť aj spojenie umenia s ideológiou, keďže i v aktuálnej spoločenskej situácii ide o pertraktovanú tému. Kniha prezentuje S. H. Vajanského ako rozporuplnú osobnosť, pričom „špecifická hodnota Vajanského pre slovenskú kultúru je založená práve na tejto rozporuplnosti. Hovoriť o ňom neznamená len hovoriť o minulosti, ale znamená aj reflektovať rezíduá mentálnych schém, ktoré on sám reprezentoval“ (s. 11). Kniha je rozdelená do troch častí, prvá (autorkami štúdií sú M. Mikulová, I. Taranenková a D. Hučková) poukazuje na rozpor či kooperáciu medzi Vajanského otvorenými estetickými názormi a nacionalistickou osobnosťou, zaoberá sa primárne jeho literárnou tvorbou, otázkou národovectva v jeho prózach či vplyvom modernistických smerov na jeho tvorbu. V druhej časti nazvanej „Národné a ideologické modely“ (K. Hollý, M. Szabó, R. Holec) nájdeme štúdie vnímajúce Vajanského názory na národné dejiny, mladú generáciu hlasistov a tiež jeho antisemitskú polohu. „Polemiky“ (A. Draganová, M. Bystrzak) sú treťou časťou knihy a autorky v nej reflektujú medzigeneračný konflikt s hlasistami a tiež dobovú kritiku A. Matušku. Vďaka jednotlivým príspevkom môže čitateľ vnímať Vajanského osobnosť vo väčšej ľudskej i tvorivej komplexnosti.
Róbert Gáfrik pripravil publikáciu Zobrazovanie Indie v slovenskej literatúre (VEDA). Ide o prácu, ktorá má skôr prehľadový charakter, invenčná je primárne svojou témou. V domácom literárnovednom kontexte je skôr zaužívané sústrediť sa na istý problém, nie tému. Zameranie na tému totiž so sebou prináša dve vzájomne prepojené riziká. Jedným je možná „povrchnosť“, vynára sa tu možnosť, že téma bude spracovaná skôr „referátovito“, prehľadovo, aj tomu sa však dá predísť, ak autor preukáže „encyklopedický“ talent, schopnosť kontextualizácie, prípadne schopnosť rozlišovať kvalitu pri výbere analyzovaných textov. S tým súvisí ďalšie riziko, pre ktoré tematické práce môžu vyvolať v čitateľovi pochybnosť. Tým je absencia problému, toho, čo vlastne chce autor prácou vyriešiť, akú otázku chce otvoriť, pretože ju považuje za dôležitú. Ak však výskumníka zaujíma výlučne téma, zdanlivo pred podobným problémom nestojí. Jednoducho potrebuje „len“ poznať čo najviac a čo najrelevantnejších zdrojov, ktoré sa danou témou zaoberajú, v tomto prípade ide o texty tematizujúce indické prostredie či Indiu a motívy s ňou spojené v slovenskej literatúre, ktoré usporiada podľa istého kľúča. Najčastejšie, ako je to aj v Gáfrikovej knihe, historicky. Tým by mali byť splnené predpoklady na to, aby vznikla plnohodnotná prehľadová publikácia.
Vo vzťahu ku Gáfrikovmu písaniu stojí za zmienku i fakt, že v roku 2017 v spolupráci vydal aj populárno-náučnú knihu Farebná India. Sklon k uvoľnenejšiemu, zážitkovejšiemu písaniu sa ukazuje aj v monografii (napr. podnázov kapitoly na s. 46 – Maharádžovia v Piešťanoch, Piešťanci u maharádžu), čo je v žánri odbornej monografie tenký ľad. Pri naznačených problémoch by sa dalo protiargumentovať tým, že ide jednak o prvý výstup venovaný tejto téme, ktorý je zároveň ovplyvnený tým, že v domácom kontexte nie je až také veľké množstvo výskumného materiálu. Kniha je však napriek tomu pre mňa primárne zaujímavým zdrojom informácií o téme, ktorej sa v domácom kontexte nevenuje pozornosť. Azda aj napriek faktu, že „v 21. storočí bude každý šiesty človek Ind“ (s. 19, cit. podľa Varma, 2004, s. 1), našu literárnu scénu zatiaľ táto kultúra zasiahla iba okrajovo. Práve okrajové, neprebádané témy často v autorovi môžu povzbudzovať potrebu zaujať či zjednodušiť, čo ale nemusí byť zakaždým funkčné. Riziko takéhoto písania sa u Gáfrika najvýraznejšie ukázalo v záverečnej kapitole mapujúcej indické vplyvy v literatúre po roku 1989. Vedľa seba autor na základe témy postavil texty J. Litváka, D. Nvotovej, J. Banáša, slovenského veľvyslanca v Indii L. Volka či trénerky jógy Alany Dev Priye. Ide o zámerom, hodnotou i kvalitou neporovnateľné knihy, na čo však Gáfrik neprihliada a vzniká tak mix autorov, ktorí síce o Indii píšu, ale, nazdávam sa, nie vždy sú to texty aj s inou než oddychovou funkciou. Polemizovať by sa dalo aj o tom, či vôbec presvedčivo slúžia aspoň na tento účel. Aj v tomto kontexte sa ešte viac vynára otázka, či spoločná téma stačí na to, aby sa ukázali relevantné výsledky. Áno, stačí, ak nám ide o vytvorenie prehľadu. To Gáfrik zvládol, keďže jeho orientácia aj v oblasti sekundárnej literatúry venovanej orientalistike je zjavná. No zároveň nestačí, pokiaľ od literárnej vedy očakávame aj viac ako opis. Gáfrikova kniha preto zaujme primárne ako zdroj nových informácií pre čitateľa bez hlbšej skúsenosti s indickou kultúrou.
Myslím, že to bol pre slovenskú literárnu vedu dobrý rok. Vyšli knihy, ktoré boli realizáciou dlhodobých projektov a prostredníctvom ktorých sa otvárajú nové možnosti a príležitosti pre ďalší výskum. Zároveň pokračujú už dobre rozbehnuté výskumy, ktorých kvalita je stabilná či má aj stúpajúcu tendenciu. A objavili sa tiež texty začínajúcich literárnych vedcov. Stále výraznejšia je aj snaha literárnej vedy komunikovať nielen interne, ale aj prístupne a so širšou verejnosťou, čo považujem za pozitívne. Minulý rok som písala o nie práve ideálnych podmienkach, v ktorých slovenská literárna veda pracuje. Na tom sa, bohužiaľ, veľa nezmenilo, no o to viac som považovala za dôležité hovoriť tento rok o tom, čo sa podarilo, čo aj napriek náročným podmienkam funguje a prináša relevantné výsledky. A, našťastie, prečítala som dostatok kvalitných vedeckých kníh na to, aby sa dalo povedať, že chváliť, hoci niekedy i s prirodzenými výhradami, nebolo tento rok náročné.
