Vyhľadávanie
Olga Tokarczuk: Stratená duša
Ilustrácie: Joanna Concejo
Preklad: Karol Chmel
Bratislava: Artforum, 2020
Obrázková kniha nobelistky Olgy Tokarczuk a ilustrátorky Joanny Concejo fenomenálne zreálňuje čosi také osobné a nepriehľadné, ako je duša človeka.
Minimum textu, kresby na štvorčekovom papieri, akoby zachytávali niečiu kreativitu počas hodiny matematiky, slová ako pokračovanie obrázkov; stoly, stoličky a okná ako jeden súzvuk. Stratená duša nič nepreháňa, nevnucuje, nepatetizuje.
Duša nie je len vianočná záležitosť
Olga Tokarczuk sa pustila do bolestivej témy, ktorá na nás vyskakuje dennodenne. Vzťah k nám samým a hektická doba. Fenomén strácania kontaktu so svojou dušou hučí zovšadiaľ. Svoje rozprávačské majstrovstvo už laureátka Nobelovej ceny za literatúru za rok 2018 zasvätila viacerým fenoménom, napríklad cestovanie – motivácia cestovať prostredníctvom oduševneného výskumu ruskej pravoslávnej sekty Běguni v rovnomennej knihe či ochrana prírody a zvierat v knihe Svoj voz i pluh veď cez kosti mŕtvych. V oboch prípadoch ide o zrelý a výnimočný záujem o aktuálne témy.
O tom, že doba, v ktorej žijeme, neumožňuje ani hĺbavé prežívanie vecí okolo nás a v nás, dobre vieme, ba akceptujeme to čisto ako nezmeniteľný fakt. Všetko rýchlo a veľa – to je fenomén dnešných konzumných dní. Nie je čas na dialóg so svojím vnútorným ja. Hovoriť o spomalení, zastavení sa pred Vianocami je často strategické a limitované len vianočným obdobím, atmosférou kozuba, deky a knihy.
Pre Tokarczuk však téma koncentrácie na silu a originalitu prežívania jednotlivca znamená niečo prirodzené a bytostne dôležité. Už hlavná postava v spomínanej knihe Svoj voz i pluh veď cez kosti mŕtvych (vyšla len v českom preklade) sa volá Janina Duszejko, teda jasne obsahuje slovo duša a ešte k tomu Duszejko číta z hviezd. Duša je vesmír – bez duše stratíme smer, meno aj svetlo. Duša nie je len vianočná záležitosť, kúsok kapra, na ktorom si pochutíme pri štedrovečernom stole či vianočný pozdrav, ktorý si vystavíme vedľa dreveného soba do konca decembra.
Rozkvitnuté čakanie
Olga Tokarczuk reflektuje túto nemilosrdnú skutočnosť prostredníctvom muža, o ktorom nevieme nič konkrétne, len to, že „veľmi veľa a veľmi rýchlo pracoval“. A to celkom stačí – stotožníme sa so štýlom jeho života. Začiatok je rozprávkový: „Bol raz jeden človek.“ No situácie, ktoré ho postihnú, zďaleka nenesú punc rozprávočky pred spaním.
Uprostred noci zisťuje, že nemá čím dýchať, zároveň zabúda, kde je, a čo je najhoršie – aj svoje meno. Vyhľadá starú a múdru lekárku (starú a múdru – symbolika rozprávky tu, samozrejme, funguje, ale skôr ako odveká pravda než mágia) a tá vie iba o jedinom lieku na diagnózu stratená duša: „Musíte si niekde nájsť svoje miesto, pokojne si tam sadnúť a počkať na svoju dušu.“
Niekde odísť, vypnúť telefóny a siete (doslova sa zbaviť sietí), byť sám so sebou – nie je to presne potreba všetkých prepracovaných?
Olga Tokarczuk všeobecne vo svojich dielach využíva vlastnú psychoterapeutickú prax. Existuje praktická metóda, ako predísť syndrómu vyhorenia. Treba si v priebehu dňa pripomenúť, aj keď len v krátkosti, kde práve sme a čo fyzicky vykonávame. „Som tu. Práve teraz prekračujem prah ordinácie/kancelárie/svojho domu.“
Autorka už Běgunov otvára slovami: „Jsem tady.“ (s. 5, Host, 2019) To je ten najdôležitejší impulz k plnohodnotnému prežívaniu a spolunažívaniu duše a tela. Uvedomiť si prítomný okamih, uvedomiť si, že čakanie má význam, že v trpezlivosti rastie pokoj, že duša našim telám v posledných časoch technického pokroku nestačí. Ona nás volá do ticha, medzi kvitnutie rastlín a kvetov, do samoty.
Stratená duša ilustráciami čitateľovi nenásilne odporúča možné aktivity, ako dušu nestratiť – tráviť čas nad fotografiami s rodičmi, so starými rodičmi, pýtať sa, kto je toto, čo robil, koho miloval; zadívať sa do ilustrácií; mať čas zakresliť si, zapísať si, čo práve prežívame; chodiť do prírody a pozorovať, čo kde rastie a čo už vyrástlo; sadnúť si a čakať, čo v nás prehovorí, objavovať svoje túžby. A ako vo viackrát spomínaných Běgunoch Tokarczuk píše, objavovať možno, keď sme osamote. Sami v sebe.
Ilustrácie ako meditácia
Olga Tokarczuk nechala veľký priestor úchvatným ilustráciám – aj to je implicitná ukážka toho, že pri práci na sebe je dôležité vzdať sa slov, len počúvať a dívať sa vôkol seba a do seba. Aj keď si myslíme a veríme, že máme čo povedať. Lenže v ilustráciách Joanny Concejo je povedané všetko, čo by v rámci textu mohlo vyznieť klišéovito či pateticky.
Na jednej ilustrácii trávi Ján prvé dni čakania pekne za stolom s výhľadom na cestu, po ktorej môže prísť jeho duša. Lenže stále je vedľa okna rušivý element zo „sveta tela“ – televízia. Na ďalšej už Ján nemá televíziu a aj kvety na stole podrástli. V poslednej ilustrácii pomyselnej trilógie sedenia a čakania sú kvety na stole veľmi vysoké, Ján má už dlhé vlasy a číta! A obklopil sa novým životom, iným než televíznym – mačiatkom. Spolu jedia z toho istého stola určeného na meditáciu.
Mnohé ilustrácie Stratenej duše zobrazujú sedenie. Stoličky v kaviarni, lavičky v parku, dokonca aj kvety majú svoje stoličky – ony sú predsa v celej knihe najvýraznejším obrazom trpezlivého čakania. Teda fyzický priestor na premýšľanie. Treba ho hľadať. Nádhernou pointou vizuálnosti Stratenej duše je predposledná ilustrácia, na ktorej je Jánova izba zarastená zeleňou, no tá okno nezatarasila.
Ilustrácie Joanny Concejo sú podmanivé, ako stvorené na meditáciu a rozhovor so sebou samým.
Čítanie/čakanie bez čísel
Stratená duša. Len sa posaďte. Otvorte knihu a vnímajte. Odvážte sa čakať. Dokonca vás nebudú rušiť čísla strán. Číslovanie strán tu absolútne nezohráva žiadnu odpočítavaciu funkciu, napríklad, zo strany 71 sa dostaneme po prehrnutí stránky na stranu 105. To je to čakanie. Zastaviť sa pri jednej ilustrácii a meditovať tak dlho, akoby bola nakreslená prinajmenšom na dvadsiatich stranách. Iba duša sa počíta...
Dominika Madro (1990)
Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave, následne dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. Vyhrala Martinus Cenu Fantázie 2019 i Poviedku pre deti 2019. Debutovala románom Svätyne (2019). Píše recenzie i rozhlasové rozprávky (O pyšnej vlne, Agátka a jej dobrodružstvo).
Foto knihy: Artforum
