Vyhľadávanie
Druhú prémiu za esej získala Nina Kadáková z Gymnázia Golianova v Nitre. Je ďalšou esejou, ktorú vám zo súťaže Esej Jána Johanidesa prinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. Ich zverejňovanie ukončíme 4. júna.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Keď som bola malá, každý víkend som spávala v zelenom dome mojich starých rodičov. V záhrade mali čerešňový strom, ktorý pri mne vyzeral vysoko a silne. V skutočnosti ten strom bol tiež malý ako ja. Vedela som sa naň vyšplhať a sedieť na ňom hodiny. Aj napriek tomu, že sa mi každý konár zarezával do tela a bolela ma každá odrenina, aj tak som ďalší víkend prišla k tomu stromu znova. Na jar som pod ním robila piknik a čajové posedenia. V lete som oberala tých pár čerešní, ktoré sa začervenali v zelenej korune. Každý rok ich bolo menej a menej. Nerozumela som tomu. Až raz, keď som počas víkendu opäť prišla, uvidela som len veľkú dieru. Nezostal po ňom ani list. Nič.
Vždy som chcela byť iná. Nie iná ako ostatní, ale iná, aká som. Menej hlučná, čo som zrejme zdedila po dedkovi. Menej tvrdohlavá, čo mám po mamke. Menej prieberčivá, po babke a menej prispôsobivá po druhej babke. Jednoducho, mať po nich viac toho dobrého ako toho zlého. Byť človekom, ktorý vo svojom odraze nebude vidieť ten zlý účes a vlastnosti, ale sám seba. Dobrého aj zlého, ale seba. Niekedy sa cítim ja ako ten list, ktorý na jeseň odpadol z mojej čerešne a odletel cez plot, pri ktorom som bola taká maličká, že som cezeň nedovidela. Stále letím ďalej a každou zákrutou a ulicou som ďalej od rodiny, môjho stromu, po ktorom dnes nie je ani diera. Zarástla trávou a machom a pochoval ju čas tak, ako pochová všetko, od čoho sa snažím odletieť. Možnože letieť je len inak povedané padať. Čas pádu je relatívny. Stále môžem nasadnúť na iný vánok, ale padať smerom hore je nemožné aj pre čerešňové listy.
Počas uplynulých rokov, kedy som rástla, pokúšala som sa vyliezť na veľa iných stromov. Ale marhule mi svoje malé vetvičky zabárali do tela a dlaní a ja som vždy s buchnutím padla na zem. Postupne som bola taká veľká, že už aj stromy vyzerali malo. Niekedy rozmýšľam, aké by bolo žiť sama so sebou a následne viem, že by som to asi nezvládla. Ešte jedna taká ako ja... Každé ráno sa pozriem do zrkadla a dúfam, že tam uvidím niekoho iného. Možno moju krásnu matku alebo modrookého otca a možno moju silnú babku, ktorá by vedela zdvihnúť svet vlastnými rukami. Vždy tam ale vidím dievča so zlým účesom a nakrivo odstrihnutými vlasmi ako zúbkovaná hrana listov. S hnedozelenými očami ako zem, ku ktorej tak rýchlo klesám a ako koruna stromu, z ktorej tak zúfalo unikám. A kam? Do samoty? Do ničoty? Na miesto, kde som len ja a moje ja. Človek, ktorý sa na mňa pozerá v odraze zrkadla. Druhá strana toho istého listu.
V záhrade domu, v ktorom žijem teraz, rastie v strede obrovská čerešňa, ktorá v zime ťahá svoje nahé konáre k čiernemu nebu. Sú holé, bez jediného listu. Osamelé. Obnažené. Každý večer sa na ne mračím. Na ich krásu a samotu. Na to, ako ukazujú, kým sú. Čerešne, ktoré na nej rastú, sú prehnité a bordové ako krv. Je taká veľká, že zaberá skoro celú záhradu. Najradšej by som bola, keby sme ju vysekli. Ale je už taká veľká, že by po nej zostal peň, ktorý by nezmizol ako diera v studenej zemi. Možno jej len závidím krásu a možno to, že ona tu je a bude, zatiaľ čo ja som prišla a odídem ako moja čerešňa, ktorá rástla pri zelenom dome. Zostane po mne len diera, ktorú zasypú a zarastie machom a trávou. Bez stopy.
Tak zúfalo dúfam, že zajtra ráno sa pozriem do zrkadla a neuvidím dievča, čo som stvorila. Samé. A chamtivé ako osamelý krásny strom. Sebecké, lebo nedovolí iným stromom rásť. Chcem tam vidieť človeka, ktorého chcem stvoriť. Človeka, ktorý tam bude vidieť iných, nielen seba. A nebude ich brať ako ľudí, cez ktorých nevidí svoj odraz, ale ako svoju súčasť. Celú svoju rodinu. Dobré aj zlé stránky stromu s koreňmi, na ktorý som hrdá. Možno som teraz len list, v ktorom sa odráža strom, ale raz sa aj ja stanem stromom. Viem, že keď ten čas príde, tak budem človek, ktorý aj vo svojich listoch bude vidieť cestu, po ktorej zostane niečo, čo sa nestratí ako diera zarastená časom.
Esej hodnotí poetka Dana Podracká:
Esej Niny Kadákovej pracuje s reflexiou seba i sveta, ale aj so zrkadlom času. Je to zrkadlo, v ktorom zaznamenáva svoj rast. Čerešňa, rastúca pri zelenom dome starých rodičov, bola svedkom jej dospievania. Najstarším zrkadlom sveta bola hladina vody. Nina Kadáková našla zrkadlá v odrazoch čerešní. Nachádzala v nich odraz matky aj otca, starých rodičov, aj seba samú. Rástla spolu so stromom a jej plodmi. Až do okamihu, keď po čerešni zostala zarastajúca diera. Siahla po skutočnom zrkadle, v ktorom chcela uvidieť nielen to dievča, ktoré vyrástlo, ale aj to dievča, ktoré stvorila. Spoznala, že nie je dokonalá. Má mnoho vlastností, ktoré sa jej nepáčia. Je sebecká, lebo nedovolí iným stromom rásť. Je chamtivá ako osamelý krásny strom. Jedným slovom, nie je so sebou spokojná. Dospieva k poznaniu, že chce byť nie tou, ktorou je, ale tou, na ktorej treba ešte popracovať.
Všetci sa nachádzame v procese duchovného rastu. Rastieme do koreňov aj do koruny. Kadáková dospieva k povzbudzujúcej pointe: „Človek, ktorý vo svojich listoch bude vidieť cestu, po ktorej niečo zostane, sa nestratí ako diera zarastená časom“.
