Evanjelium podľa Wolanda

Prvé kompletné slovenské vydanie nám dáva možnosť si opäť a po novom prečítať túto fenomenálnu knihu.

Po mnohých rokoch práce na texte Majstra a Margaréty v podmienkach neustále silnejúceho teroru a cenzúry sa Bulgakovovi podarilo vytvoriť dielo s prvkami novodobej rozprávky. Sám autor ho od samého začiatku nazýval fantastickým románom o diablovi, v ktorom konečne, vďaka ireálnej sile zla, víťazí spravodlivosť. Materializoval tak svoju túžbu po pomste všetkým možným deviáciám spoločnosti, ktoré mu strpčovali život, nútili ho prispôsobovať sa, potláčať seba v sebe a vo svojej tvorbe. Všetko, čo sa v románe deje, má vo svojej všemohúcej diabolskej moci Woland, zlo, ktoré odhaľuje zlo a koná reálnu spravodlivosť. Aj evanjelické epizódy v románe, ktoré v tom čase pre mnohých čitateľov znamenali obrátenie k skutočnej viere, sú v jeho rukách, pod jeho kontrolou a sú textom jeho evanjelia, Evanjelia podľa Wolanda.

Príbeh iného Bulgakova

Príbeh vzniku „románu o diablovi“, ak máme veriť spomienkam Bulgakovovej druhej manželky Ľubov Belozerskej, sa spája s romantickou novelou ekonóma, sociológa, antropológa a spisovateľa Alexandra Čajanova Benediktov alebo Pamätihodné udalosti môjho života. Knihu Bulgakovovi podarovala jej ilustrátorka Natália Ušakovová, Belozerskej blízka priateľka. Dôvodom, pre ktorý Ušakovová knihu podarovala práve Bulgakovovi, bola až mystická zhoda náhod, že rozprávač a hlavný hrdina tejto novely, ktorý sa v Moskve stretáva s diablom a bojuje s ním o dušu milovanej ženy, sa volá Bulgakov. Belozerská tvrdí, že to spisovateľa šokovalo, a vzhľadom na to, že sa Bulgakov neskôr k novele neustále vracal, bola Belozerská presvedčená, že práve táto zhoda sa stala prvotným impulzom pre napísanie románu o diablovi. Bulgakov prvú verziu spálil, podobne ako jeho milovaný literárny učiteľ Nikolaj Vasilievič Gogoľ svoje Mŕtve duše, a text potom ho dlhých desať rokov prepracúval do podoby románu Majster a Margaréta. Výrok Čajanovovho diabla Benediktova: „Bezhraničná je moja moc, Bulgakov, a bezhraničný je môj smútok; čím väčšia moc – tým väčší smútok“ by pokojne mohol poslúžiť ako jeden z leitmotívov Bulgakovovho posledného románu.

Mystický spisovateľ

Michail Bulgakov sám seba nazýval mystickým spisovateľom. Prejavuje sa to v jeho fantasticko-satirických novelách Diaboliáda a Osudové vajcia, ktoré vyšli v roku 1925 v zbierke prózy Diaboliáda, a novele Psie srdce, ktorá vznikla v roku 1925, bola zakázaná a k ruskému čitateľovi sa dostala až v roku 1987 (vyšla v časopise Znamia). Vrcholom jeho mysticizmu sa, samozrejme, stal román Majster a Margaréta, vďaka zložitej kombinácii mystických, fantastických a satirických prvkov dodnes vyvolávajúci množstvo rôznych interpretácií, sporov a diskusií, ktoré sa pretekajú vo svojej originalite a možno nás čoraz väčšmi vzďaľujú od samotného textu, od jeho estetickej hodnoty k mimoliterárnym špekuláciám. Kontext sa tak stáva textom, hľadajú sa – niekedy až bizarným spôsobom – rôzne prototypy (hoci sám Bulgakov napríklad zdôrazňoval, že Woland nemá prototyp, mnohí by v ňom radi videli Stalina), čo zužuje a splošťuje priestor umeleckej hodnoty textu. Z tohto vyplývajú aj rôzne prívlastky románu: „román labyrint“, „román šifra“, „symfonická poéma o duši človeka“, „Evanjelium podľa Bulgakova“, „román iniciácia“ a pod. V románe však možno ide o bolestivú spoveď autora nesúzvučného s dobou a spoločnosťou, v ktorej žil a musel hľadať slová, čo by zostávali slovami spovede a zároveň by boli akceptovateľné vládnucim spoločenským zriadením, ktorému bola forma spovede veľmi vzdialená. Bulgakov bol človek starého sveta, vyznávač tradičných hodnôt, sám tvrdil, že sa narodil do nesprávneho sveta a bolo by preňho najlepšie, keby sa narodil aspoň o sto rokov skôr. Jeho svetom bol svet N. V. Gogoľa, L. N. Tolstého, A. P. Čechova.

Jedna kniha, jedna dráma

Za svojho tvorivého života bol Bulgakov, dá sa povedať, autorom jednej knihy a jednej divadelnej drámy. V 20. rokoch, prevažne prozaických, mu knižne vyšla iba Diaboliáda. Ostatné prózy ako poviedky zo Zápiskov mladého lekára alebo Zápiskov na manžetách či román Biela garda vyšli iba časopisecky, niektoré, napr. novela Psie srdce, nevyšli vôbec. V 30. rokoch Bulgakov písal divadelné hry, ktoré sa buď vôbec nehrali, alebo boli po krátkom čase stiahnuté z repertoáru. Jediná hra, ktorá Bulgakovovi priniesla na jednej strane veľkú divadelnú slávu a na druhej strane ostrú kritiku (ktorá do istej miery ešte prispievala k jej popularite), obviňujúcu autora z propagácie buržoázneho spôsobu života a bielogvardejského hnutia, z melodramatickosti a podobne, bola vojnová dráma Dni Turbinovcov, napísaná na motívy románu Biela garda. Hra bola v repertoári MChAT-u od premiéry v roku 1926 až do roku 1941, s výnimkou rokov 1929 – 1932, keď bola v dôsledku literárnokritickej a ideologickej štvanice proti autorovi z repertoáru stiahnutá a potom na priamy Stalinov zásah opäť uvedená (existuje legenda, že sám Stalin videl predstavenie šestnásťkrát).

Diela ozajstné a diela umelé

V súčasnosti sa zdá, že Bulgakov je autorom jedného románu, románu Majster a Margaréta, ktorý zatienil všetku ostatnú jeho tvorbu. Za autorovho života však nevyšiel ani knižne, ani časopisecky, iba postupne vznikal v ťažkých tvorivých mukách. V jednom liste svojej sestre Viere v roku 1928 ešte na samom začiatku svojej spisovateľskej cesty Bulgakov napísal, že svoju tvorbu rozdeľuje na dve časti: na diela ozajstné, autentické a na diela umelo vytvorené, silené. Román Majster a Margaréta vznikol pravdepodobne ako vnútorný zápas medzi týmito dvoma polohami. V románe napríklad vidieť, s akou ľahkosťou a prirodzenosťou sú napísané satirické časti spojené hlavne s postavou Wolanda a jeho suity a scény s Ješuom a Pilátom (možno je to preto, že pre Bulgakova bolo prirodzené divadelné videnie sveta) a aké umelé, mdlé, bezfarebné, sentimentálne a neživé sú časti spojené s príbehom Majstra (ktorý je Majstrom nevedno pre aké literárne zásluhy) a jeho nekritickej obdivovateľky Margaréty. „Vystrádanosť“ románu priniesla svoj efekt. Obraz Majstra, ktorého často stotožňujú so samotným autorom, prispel k obrazu Bulgakova ako spisovateľa mučeníka za literárnu vieru. A v Rusku mučeníkov, ktorým za života radi pripravovali dobré podmienky pre mučenícku cestu, potom často vyhlásili za svätých.

Majakovského omyl

Mýtus o Bulgakovovi sa stal základom nevídanej popularity jeho posledného diela. Reálne však Bulgakovov život neprebiehal až tak tragicky, s výnimkou rokov 1929 – 1930, keď sa naňho hlavne za Dni Turbinovcov a zakázanú drámu Útek zniesla vlna agresívnej kritiky (Bulgakov poctivo zbieral všetky kritiky a negatívnych narátal 298). Nedá sa to však porovnať s osudmi oveľa väčšmi štvaných spisovateľov, jeho súčasníkov B. Piľňaka, O. Mandeľštama, I. Babeľa, N. Kľujeva, N. Alejnikova, D. Charmsa, A. Vvedenského, ktorí boli koncom 30. rokov popravení alebo zahynuli v stalinovských lágroch, či V. Šalamova, ktorý v lágroch strávil sedemnásť rokov svojho života. V priebehu strašných, represívnych 30. rokov zostal Bulgakov nedotknutý.

Bulgakov sa rád hral na aristokrata a mnohí v ňom videli malomeštiaka, bol to však predovšetkým ironik a ťažko znášal, keď sa irónia dotýkala jeho osoby (takto si pokazil vzťahy s V. Šklovským, J. Olešom, urazil K. Stanislavského a pod.). Na druhej strane mnohých iritoval svojou apolitickosťou, nezávislosťou, hraným aristokratizmom, bohémskosťou, dojmom človeka starého sveta. Vladimir Majakovskij, ktorý Bulgakova ostro kritizoval, ale zároveň s ním hrával biliard, vo svojej fantasticko-satirickej hre Ploštica z roku 1929, ktorej dej sa odohráva najprv v období NEP-u a potom o päťdesiat rokov neskôr, vniesol Bulgakova do Kompletného slovníka mŕtvych slov. Jedna z postáv hry, Profesor, hľadá v slovníku vtedy už neznáme slovo brajgel: „Brajgel... Brajgel... Brajgel... Byrokacia, bohohľadačstvo, brioška, bohéma, Bulgakov... brajgel – druh činnosti ľudí, ktorí prekážali akémukoľvek druhu činnosti.“ Zdá sa, že sa Majakovskij vo svojom proroctve poriadne zmýlil.

Michail Bulgakov (1891 – 1940) bol ruský prozaik a dramatik. Narodil sa v Kyjeve v rodine profesora Kyjevskej duchovnej akadémie. V r. 1916 ukončil Lekárku fakultu Kyjevskej univerzity. Po skončení občianskej vojny v Rusku, počas ktorej pôsobil ako lekár v Bielej garde, sa v r. 1921 presťahoval do Moskvy, kde pracoval ako novinár a fejtonista. Písal najmä pre časopis Gudok a pre emigrantské noviny Nakanune. V 20. rokoch vznikli aj jeho prózy: zbierka poviedok Zápisky mladého lekára, zbierka fejtónov Zápisky na manžetách, novelový cyklus Diaboliáda, novela Psie srdce a prvý román Biela garda. V r. 1926 debutoval aj ako dramatik svojou najvýznamnejšou hrou Dni Turbinovcov, následne napísal ďalšie drámy: Zojkin byt, Útek, Purpurový ostrov. V r. 1928 – 1940 pracoval na svojom najúspešnejšom románe Majster a Margaréta, popritom sa živil písaním divadelných hier, inscenácií, libret. Viaceré jeho diela neboli za jeho života publikované a k ruskému čitateľovi či divákovi sa dostali až v 60. rokoch alebo až koncom 80. rokov.

Valerij Kupka (1962) je básnik, prekladateľ a pedagóg. Prednáša dejiny ruskej literatúry a kultúry na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Je autorom šiestich kníh poézie, prekladá z ruštiny, ukrajinčiny a do rusínčiny.