Fantastika à la carte

Keď sa nad tým človek zamyslí, analógia medzi literárnou prevádzkou a kulinárstvom nie je taká nemiestna, ako by sa mohlo zdať. A nejde o to, že slovo „kulinárstvo“ označuje umenie prípravy jedál, resp. kuchárske umenie; predsa len nie je umenie ako umenie, čo potvrdzujú napríklad názvy kníh, v ktorých sa hovorí o umení vojny, života (s rôznymi prívlastkami), lásky, upratovania alebo schopnosti mať v p**i. Spisovateľky a spisovatelia sú však svojím spôsobom naozaj kuchárkami a kuchármi; zvŕtajúc sa vo svojich pomyselných literárnych kuchyniach pripravujú slovesný pokrm, do výraznej miery majú v rukách to, čo sa ocitne na tanieri čitateľov, a keď treba, musia sa konfrontovať s nespokojnými stravníkmi.

V rozvíjaní úvah o čiastkových paralelách medzi literárnou tvorbou a kuchárstvom by sa dalo pokračovať (zaujímavé by mohlo byť rozjímanie o školených kuchároch a kuchároch samoukoch alebo o food, resp. book blogerstve a michelinských inšpektoroch, resp. literárnej recenzistike/kritike), špeciálne sa mi však žiada tematizovať dva vzájomne prepojené momenty: 1. Vyskúšaných i osvedčených literárnych receptov sú plné knižnice, antikvariáty a kníhkupectvá, to však neznamená, že ak niekto bude, hoci aj krok za krokom, variť podľa nich, podarí sa mu pripraviť jedlo, ktoré bude pekne vyzerať aj dobre chutiť. Lebo nielen – čo ja viem – crème brûlée, ale aj vyprážaný syr sa dá pokaziť... 2. V kulinárstve i literárnej tvorbe spravidla platí „zákon“, že nielen ingrediencie, adekvátne zvolený postup, ale aj zručnosti, schopnosti a nezriedka aj skúsenosti kuchára zásadne ovplyvňujú výslednú poživeň. A tu sa k slovu dostávajú ďalšie gastronomické výrazy: UHO (univerzálna hnedá omáčka), cesto s nesprávnou konzistenciou, presolené alebo, naopak, nedochutené jedlo, nevhodne zvolené ingrediencie, nevábne servírovanie atď. Vraj nie je jasné, čo sa za tými metaforickými pomenovaniami skrýva. Neoriginálnosť námetu alebo, naopak, prílišné experimentovanie, najmä pri rozsiahlejších prózach nekompaktnosť príbehu alebo celku textu či knihy, nefunkčné postavy alebo trebárs – čo je, mimochodom, nielen problém kuchára (autorky/autora), ale aj pomyselného stravovacieho zariadenia (vydavateľstva) – nezvládnutá formálna, resp. jazykovo-štylistická stránka. A ako sa ďalej v texte ukazuje, niektoré z uvedených literárno-gastronomických neduhov – alebo, ak chceme zostať v medziach jazykovej hry, alergénov – sa vyskytujú aj v pôvodnej slovenskej literárnej fantastike s vročením 2022.

Hoci kníh z kategórie „slovenská fantastika“ vyšlo v minulom roku viac, do tohto výberového jedálneho lístka sa napokon dostalo 24 titulov, konkrétnejšie 18 rozsiahlejších próz (predovšetkým románov) a 6 zbierok kratších prozaických útvarov. Po dohode s redakciou a na základe skúseností z minulých rokov nebola do prehľadu domácej fantastickej literárnej produkcie zaradená časť samovydaní. Niektoré knižky sa ku mne, ako sa ukázalo až príliš neskoro, nedostali. To je prípad podľa všetkého k tradícii literárnych dystopií sa hlásiaceho románu Jána Martona Pod povrchom (HladoHlas), ale aj antológie Prekliata zbierka (Vydavateľstvo Príbeh), na ktorej sa – ako je uvedené aj na knihe samotnej – autorsky podieľalo „spoločenstvo autorov“. Hlavne v druhom prípade to tak však asi malo byť, kniha s takým názvom si napokon priam koleduje o to, aby sa stratila kdesi na pošte alebo aby sa ju potenciálni čitatelia báli vziať do rúk.

Ešte mi nedá nespomenúť jeden titul, ktorý tiež priamo nie je súčasťou predloženého jedálneho lístka. Celkom nenápadne, bez zbytočného huriavku (čo mi je, mimochodom, sympatické) vyšlo, hoci len v podobe e-knihy, pokračovanie znamenitého fantasy románu Slepý život (2020) autorského subjektu H. J. Bornemisza, ktoré má názov Nemé prežívanie I. (samovydanie). Zdá sa, že autorke sa podarilo udržať kvalitatívnu úroveň prvotiny, čo je výborná správa nielen pre sériu samotnú a jej čitateľov, ale aj pre pôvodnú slovenskú literárnu fantastiku ako takú. Lebo, veď vieme, že – keď zostanem v kontextoch gastronómie – nielen chlebom je človek sýty.

Poznámka na záver úvodu: Umiestnenie konkrétnych titulov v jedálnom lístku – proporčne po osem titulov v každej z troch sekcií – nijako neodzrkadľuje ich literárne kvality, nie je prísľubom labužníckeho čitateľského zážitku, ba ani len obyčajného čitateľského zasýtenia.

Predkrmy a aperitívy

Na povzbudenie chutí, resp. vyvolanie ešte väčšieho apetítu (v tomto prípade na pôvodnú slovenskú fantastiku) sú z minuloročnej literárnej produkcie vhodné napríklad dva romány dvoch rôznych autoriek – jednej už etablovanej a jednej „čerstvej“, začínajúcej.

Protagonistka série Gwind Lívie Hlavačkovej si prešla dlhou cestou. Vo svete mágie sa dievča z „nášho“ sveta naučilo prežiť, osvojilo si tajomné sily čarodejníctva a z Cudzinky sa pomaly stala žena, ktorá prijala Moranu za svoj domov. Napriek tomu, že je príbeh záverečnej časti, nazvanej Nechcená kráľovná (Artis Omnis), trochu predvídateľný – čo si čitateľ nedomyslí, to mu prezradí obálka knihy –, posledná časť rozprávania o Anne je aj do tretice pútavá. Kto si postavu obľúbil v prvých dvoch dieloch, ten sa v treťom jednoducho chce dozvedieť viac o tom, ako sa to s ňou skončí a či sa rozhodne nadobro zostať alebo sa pokúsi o návrat domov. Skvelé je, že hlavná hrdinka sa už nespráva nepochopiteľne, jej konanie má zmysel aj pádne dôvody. Hlavačková si pre čitateľov pripravila pár prekvapení, takže je čím urobiť si chuť. Ako zbytočný sa javí len epilóg: nadbytočné vysvetlenie, v ktorom sa oslabuje výnimočnosť hlavnej postavy, urobilo sérii ako celku medvediu službu. Autorka je vedkyňa a, ako sama priznáva, „táto kniha vedome ignoruje dve skutočnosti“ (s. 434). A obe si v epilógu čitatelia, žiaľ, až príliš naplno uvedomia.

Nie zakončením, ale naopak „otvorením“ novej série je možno až prekvapujúco vydarený debut Natali Fox Katja – Prebudená mágia (Enribook). Tento YA román presne vie, akému segmentu čitateľov je určený, a hoci sa v ňom nájdu azda jazykovo-štylistické aj vyslovene elementárne chyby, nie je napísaný zle. Čo je však asi najdôležitejšie, je to vyslovene kniha, ktorá sa na nič nehrá. Mladí dospelí čitatelia, resp. mladé dospelé čitateľky, lebo na ne Natali Fox prioritne mieri, sa pri nej zabavia, nechýba v nej totiž láska ani intrigy. Prvotina tejto, podľa všetkého, resp. podľa doslovu Pár slov na záver... pokornej autorky miestami pripomína trochu Pána prsteňov a trochu Pieseň ľadu a ohňa, našťastie, len názvami a menami.

Pokračovania sa, zdá sa, dočká aj fantasy román Filipa Filatova Fionn. Tajomstvo nesmrteľnosti (Shield). Filatovova kniha má kostrbatý začiatok, ale keď sa autor po niekoľkých desiatkach strán pisateľsky „chytí“, ide o príjemné čítanie. Fionn je mladý čarodej, ktorého osobný rast čitateľov dokáže vtiahnuť, a to aj preto, že motívy vyrovnávania sa s láskou a stratou, nutnosti bojovať a nachádzania mieru im môžu byť povedomé. Plusom knihy je legenda na záver, register postáv a miest. Vo fantasy príbehoch, najmä tých príbehovo a (časo)priestorovo rozkošatenejších, by čosi také možno malo byť povinnosťou, pretože pri toľkých postavách a mestách s podobnými menami a názvami môžu čitatelia bez problémov stratiť prehľad, kto je kto a kde sa vlastne ten príbeh práve odohráva. Mínusom knihy je z môjho pohľadu záver – opäť platí, že lepšie je nevysvetľovať, ako to urobiť tak, že čitatelia zostanú sklamaní.  Vzhľadom na to, ako autor evidentne rád používa neukončené výpovede a tri bodky, ma v istom zmysle jeho potreba dovysvetľovať prekvapila, podobne ako zoznam patrónov jeho tvorby...

Exotiku v rámci predkrmov a aperitívov v tomto jedálnom lístku reprezentuje na jednej strane experimentálna „zbierka zvláštnych zvestí“ Adriána Berecza Zemämor (samovydanie) a na druhej strane osobitá slovenská literárna kváziodpoveď na ikonický koprodukčný dokumentárny film Mikrokozmos z roku 1996, teda kniha Na povrchu Martina Martinku (samovydanie).

Experimentálnosť Bereczovej knihy spočíva v tom, že texty v nej obsiahnuté sú koncipované aliteračne. Autor sa síce čitateľom na začiatku prihovára slovami „niektoré vety berte s nadhľadom“ (s. 9), treba však dodať, že ak by si ktokoľvek chcel tieto zvláštne fantastické zvesti naozaj vychutnať, musel by s nadhľadom brať viac ako len niektoré vety. Ono totiž nie je náhoda, že sa aliterácia ako tvorivý postup spája predovšetkým s krátkymi útvarmi, napr. básňami. Bereczov text je tak experimentálny vyslovene extrémne – každé jedno slovo v jednotlivých textoch sa totiž začína na jedno konkrétne písmeno (áno, aj predložky, spojky atď.), a tak sú čitatelia vystavovaní nie práve čitateľným príbehom, vytvoreným pomocou všetkých písmen abecedy okrem – asi logicky – Q, W, Y a X (X autor v predhovore explicitne nespomína). Výsledok Bereczových tvorivých snáh je rozporuplný – na jednej strane je to, na čo sa podujal, obdivuhodné. Na druhej strane zbierka funguje skôr ako hranice jazyka preverujúca hra či cvičenie v rámci kreatívneho písania než ako literárny text určený na ozajstné a iné ako úmorné čítanie. Texty obsiahnuté v zbierke nemajú rytmus a tempo, sú neprehľadné a účelové, vytvárajú dojem fragmentárnosti a dôrazu na detail, nie celok, miestami to navyše pôsobí tak, že autor chcel spájať čo najviac slov začínajúcich sa na jedno písmeno, aby text pôsobil nasýtenejšie, a tak sa napríklad uchyľuje k hromadeniu prívlastkov a synoným. Keby sa Berecz nerozhodol ísť cestou extrému a aliteráciu by vo svojich poviedkach využíval dostatočne identifikovateľne, ale s mierou, Zemämor možno mohol dopadnúť ako zaujímavý literárny experiment.

Zatiaľ čo Bereczov debut je hodný povšimnutia pre svoju formu, Martinkov debut zaujme najmä obsahom. Táto kniha kdesi na pomedzí novely a románu (bližšie k novele) sa totiž zameriava na životné osudy vybraných reprezentantov hmyzej ríše. Martinka využil ako východisko svoje študijné záujmy a čitateľov pozval, aby nahliadli do sveta, ktorý je iný ako ten náš, a predsa nie úplne odlišný: „Čo tak na chvíľu zabudnúť na svet našej veľkosti a namiesto toho nazrieť do života tvorov často nepoznaných, tajomných a fascinujúcich?“ (citované z prebalu) Zopár desiatok strán síce trvalo, kým sa autor „rozbehol“, kým jeho písanie prestalo pôsobiť ťažkopádne, ale potom ma jeho rozprávanie vtiahlo, dokonca som sa prichytila pri tom, že knihu čítam tak nejako symbolicky, ako alegóriu. Martinka síce napísal text o hmyze, ale text o hmyze, ktorý – okrem toho, že je žánrovo hybridný (niekde akčný a dobrodružný, inde vtipný, miestami existenciálne dojímavý) –, je veľmi človečenský: „Sme len Atropodi, snažiaci sa žiť v divokej búrke sveta.“ (s. 184)

Napašmať na čítanie pôvodnej slovenskej literárnej fantastiky by mohli aj dve poviedkové antológie – Vianoce, zas Vianoce (Hydra) a Slovenské temno (Hydra) – a jedna autorská zbierka próz, konkrétnejšie kniha Nade Vojtekovej Z krajiny tieňov (Hydra).

Vo vzťahu k obsahu súboru próz Vianoce, zas Vianoce je na prvý pohľad zrejmé, čo jednotlivé texty spája. Napriek tomu sa nemôžem zbaviť dojmu, že toto samo osebe nestačí a že by antológii prospel nejaký koncepčný rámec zachytený v slovách – chýba mi tu jednoducho nejaký úvod alebo záver kohosi, napríklad zostavovateľa. Čitatelia tak napríklad nevedia, či jednotlivé texty osemnástich autoriek/autorov boli napísané vyslovene pre túto knihu, netušia, aký bol kľúč ich výberu, prípadne zaradenia a zoradenia, nepoznajú ani len meno zostavovateľa. Nevedia nič, môžu len čítať... Spomedzi vianočných textov sú niektoré zabudnuteľné, iné nie, niektoré zaujmú menej, iné viac. Pokiaľ ide o mňa, za prečítanie určite stojí napríklad príbeh Anny Olejárovej Poľovačka na Santu, v ktorom Santa nie je práve dobrou postavou, o čom sa presvedčí pätica chlapcov z bandy Zajačia labka, či poviedka Do nekonečna a ešte ďalej Miňa Tichého, v ktorej jeden nedoručený list Santovi spustí boj o odznak intergalaktického doručovateľa Galaktickej poštovej služby.

Ako celok je ešte o kúsok problematickejšia antológia Slovenské temno. Vianoce ako téma nepustia, ale temno je príliš široké. Ak sa túto skutočnosť zostavovateľ (neviem, je to Anton Stiffel, ktorý sa k obsahu vyjadruje na prebale?) snažil kompenzovať podtitulom Gotické príbehy z našich končín, veľmi to nepomohlo. Trinásť textov je v zbierke zoradených bez nejakej čitateľnej logiky, a pritom platí, že hoci všetky sa viac či menej dotýkajú Slovenska a snažia sa vyznievať temne, nie všetky sú vydarené. Najmä pokiaľ ide o atmosféru, ktorá by pri gotických príbehoch mala byť kľúčová, výborné kusy (predovšetkým Vlci na šibeničnom vrchu Jozefa Harendarčíka, Prdimucha Mira Švercela či Hlad na Dunaji Andreja Oška, ale aj ďalšie) sú miestami prerývané vyslovene ťažkopádnymi písačkami, generickými (sub)žánrovými obsahmi či nezaujímavým spracovaním námetov, nepresvedčivosťou a pod.

Rámcový komentár akéhokoľvek druhu, chýbajúci pri spomínaných antológiách, obsahuje pokus o autorskú koncepčnú zbierku próz V krajine tieňov. Vojteková – a v tom sa dá súhlasiť s Antonom Stiffelom, ktorý zbierku uvádza akýmsi predslovom, nazvaným Mráz dýchajúci spomedzi riadkov –, evidentne je schopná tvoriť „nefalšovanú hororovú zábavu“, je rozhodne schopná voliť si zaujímavé námety a písať jazykovo „čisto“ a atmosféricky presvedčivo (ako hodné zmienky sa mi v týchto ohľadoch javia texty Netvor, Zberateľ úsmevov a Kufor), ale nie vždy. Kde-tu sa snaží až príliš (za celkom nadbytočný považujem komentovaný obsah na stranách 23 až 25, mikropoviedka Ruka je až príliš mikro atď.) a niektoré texty sú predvídateľné, takže žánrovo nie úplne funkčné. Táto podľa všetkého ambiciózna kniha by určite vyznela o niečo presvedčivejšie, keby prešla starostlivejšou redakciou (v texte je napríklad veľa bohemizmov).

Hlavné chody

V roku 2022 zohral, súdiac podľa objemu výskytu jeho mena v rôznych vydaných tituloch, v kontextoch slovenskej fantastiky významnú úlohu Anton Stiffel. Završujúco to potvrdzuje jeho zbierka poviedok Časonauti (Hydra). Niektoré z autorových príbehov by mohli fungovať aj samostatne, resp. mimo rámca celku (jeden z nich sa napokon ocitol v zbierke Vianoce, zas Vianoce), niektoré nie, pretože sú natoľko vzájomne prepojené, že pri čítaní bez kontextu by čitateľom chýbalo poznanie pozadia vzťahov a súvislostí. Výber jednotlivých námetov, zápletiek a motívov je miestami trošku predvídateľný, v spojitosti s cestovaním v čase sú predsa len niektoré udalosti spravidla exponované častejšie ako iné (napr. výbuch atómovej bomby v Hirošime, Nežná revolúcia alebo Kennedyho vražda), celkovo vzaté to však kvalitu zbierky zásadnejšie neznižuje. „Seriálový“, resp. epizodický charakter jednotlivých textov je plusom, núti totiž čítať ďalej a chcieť vedieť viac. Stiffel si základy látky vystaval umne a funkčne: Časonauti, cestovatelia v čase, ktorí strážia nemennosť základného časového prúdu a konzistentnosť časovej línie, žijú na základni mimo bežného času a priestoru. Verbovaní sú tesne pred smrťou, ide pritom o ľudí, „ktorých stopa sa v základnom časovom prúde definitívne strácala. Boli to väčšinou obete najničivejších katastrof, tragédií alebo holokaustov. (…) Adept na agenta bol zo svojho časového toku vytrhnutý okamih pred smrťou, takže chýbajúce telo potom nerobilo nikomu starosti.“ (s. 9) Prvky hard sci-fi a autorova preukazná znalosť techniky spolu s fungujúcimi zápletkami robia z tejto zbierky počin hodný zreteľa, a teda celkom výdatný literárny hlavný chod. Výdatne inak, aspoň pokiaľ ide o rozsah, pôsobí aj autorov doslov k tomuto súboru próz, nazvaný Pár slov o pozadí vzniku zbierky a jednotlivých poviedok.

V roku 2022 vyšiel aj prvý román z cyklu Šarkanove poklady, ktorý nesie názov Zakliaty kláštor (Artis Omnis). Juraj Červenák vo svojom žánrovo hybridnom texte spojil trochu dobrodružného divokého Západu s mysterióznou detektívkou a hororovými motívmi. Adam Šarkan sa po 13 rokoch vracia z Ameriky domov na rodný Gemer a pomáha svojej sestre Júlii nájsť manžela, ktorý záhadne zmizol pri honbe za strateným pokladom červených mníchov. Pri čítaní sa opäť raz potvrdzuje, že autor má naštudované – v tomto prípade to, ako Gemer pred takmer 150 rokmi vyzeral a v akých pomeroch vtedy ľudia žili. Prvá časť novo konštituovanej série je väčšmi detektívkou, podľa záveru si však dovolím odhadovať, že pokračovanie bude skôr mysterióznym románom, resp. temnou fantastikou. Gurmánov pri tomto chode poteší nielen plasticky pôsobiace zachytenie Gemera druhej polovice 19. storočia, ale aj sýte ilustrácie Michala Ivana.

Americkí bohovia na slovenský spôsob? Aj tak môže po prvých stránkach vyznievať kniha Jozefa Mikloviča Všetko zlato Kremnice (Hydra). No napriek tomu, že sa v nej spájajú príbehy a postavy z rôznych mytologických systémov, Miklovič sa vydal svojou vlastnou cestou. V prípade jeho knihy predsa len ide o príbeh lásky plný zbraní, odohrávajúci sa v permoníckom meste v podzemí Kremnice. Celkovo si autor pre čitateľov pripravil pútavé rozprávanie plné detailov o kovoch, tvorbe zbraní a podzemnom meste, ktoré je natoľko zaujímavé, že by doň človek azda rád nazrel aj naozaj. Knihe v každom prípade dosť škodí nedôsledná redakcia a nie najlepšie zvládnuté korektúry textu. Elementárne chyby typu „kyslím“ (s. 132), „pižamka“ (s. 283), „veľkú mysu“ (s. 302), „mŕtvy satanisti“ (s. 398) či „typujem“ (s  445) vyslovene kazia zážitok z čítania. Šťastnou voľbou nebol ani výber rozprávača. Ja-rozprávanie považujú síce mnohí autori za najľahšiu cestu, ak ho však nevedia uchopiť správne a funkčne a nedokážu, takpovediac, myslieť ako postava v danom veku, môže to mať nepriaznivý vplyv na celkové vyznenie knihy. V tomto prípade je miestami veľmi ťažké uveriť, že román je rozprávaním 19-ročného chlapca, akokoľvek inteligentného a v istých veciach skúseného (metalurgia, zbrane). Nie práve presvedčivo napríklad pôsobí, že Jakub vo svojom veku nemá dostatočné skúsenosti s erekciou.

Nová kniha pribudla v roku 2022 aj do bibliografie Jána Gálika. Temný román zo školského prostredia Kriedou alebo mečom (Artis Omnis) je žánrovo ťažké nejako jednoznačne zaradiť a práve to je z môjho pohľadu jeho najväčší problém. Rozprávanie má akoby dve vrstvy, naozaj funkčná sa mi však zdá byť iba jedna – tá, v rámci ktorej je Gálikova próza dystopickou (a sčasti parabolicky interpretovateľnou) špekulatívnou fikciou. „Ozajstné“ fantastično, presnejšie všetko to, čo sa týka metasféry a na ňu viazaných obsahov, je v knihe nadbytočne, čo by neprekážalo, keby sa tým neoslabovala sila výrazu práve tej nosnej, mrazivo pôsobivej „kostry“ rozprávania. Hoci si spoločne s autorom – inak učiteľom z povolania – myslím, že učiteľky a učitelia si zaslúžia všetok rešpekt (a nielen jednotlivcov, ale aj spoločnosti ako takej), knihe aj vo vzťahu k tomuto „podpovrchovému“ leitmotívu neprospieva objem pátosu, sentimentálnosť a melodramatickosť, miestami dokonca vyslovene gýčovosť. Celkom posledná veta románu znie: „Nevábny kabinet naplnila vôňa jablka, škorice a lásky.“ (s. 257)

V kategórii hlavných chodov sú zaradené aj dva romány, ktorých autorom sa – každému iným spôsobom a v inom kontexte – podarilo to, čo Gálikovi, žiaľ, nie. V jednom prípade je reč o preukázanom zmysle pre mieru v kontexte celku a predovšetkým v záujme jeho vnútornej, ale aj vonkajšej koherentnosti, v druhom o vytvorení pôsobivej dystopie, zrkadliacej viac či menej realitu, ktorú poznáme, pretože v nej žijeme.

Hlavným chodom par excellence – a vonkoncom nielen pre svoj rozsah – je štvrtý a záverečný diel fantasy tetralógie Pustovník Vlada Štefaniča s názvom Slzy rytiera (Kumran), ktorý je tentoraz venovaný „pôvodcovi všetkých príbehov“. Kto vie, čím je Štefanič v nespisovateľskom „civile“, ten si asi dokáže domyslieť, o kom je reč... V predchádzajúcich svojich dvoch bilanciách som už podotýkala, že Štefaničovo dielo má v sebe pátos, sentimentálnosť, ako aj isté moralizátorstvo, lenže v kontexte celku nič z toho neprekáža, a to okrem iného preto, že celá séria drží pokope a je v tom, aká je, konzistentná od začiatku do konca. Navyše platí, že Štefanič má ako „slovotepec“ zmysel pre mieru. Aj keby sme sa zamerali len na funkčnosť dramatického oblúka celého rozprávania či, povedzme, vývoj postáv (a najmä hrdinského protagonistu), Pustovník patrí k tomu najlepšiemu, čo v kontexte fantasy doma máme, a na úrovni poetiky je jedinečnou a vynikajúco skonštruovanou, vyrozprávanou a napísanou žánrovou fikciou.

V roku 2022 sa v kontexte široko chápanej slovenskej fantastiky, resp. žánrovej literatúry, o slovo znovu prihlásil aj dramatik a spisovateľ Viliam Klimáček. Jeho retrofuturisticky pôsobiaci dystopický a alternatívno-dejinný román Márnosť (Marenčin PT) je v kontexte autorovej prozaickej tvorby návratom k poetike jeho najvydarenejších kníh, napríklad románu Naďa má čas (2002). Hoci Klimáček, inak mimoriadne zručný spisovateľ, pracuje s komikou a jej rôznymi módmi (grotesknosť, ironickosť, satirickosť a pod.) – a robí to tak, ako to v slovenskej literatúre vie hádam iba on – a hoci hlavnou postavou príbehu je iba 15-ročný chalan, na mrazivosti a presvedčivosti to jeho dystopickej vízii vonkoncom neuberá: „Už od prvej triedy nás učili, že všetko na svete vymysleli Rusi, ktorí v Ruskej náruči (Rússkoje objátije) objali menšie národy okolo seba a vytvorili ríšu, nad ktorou slnko nezapadá. Nakoniec pritúlili aj Slovákov, ktorí sa po Celkovej vojne iba preto, že na svojom území objavili ložiská unikátneho prvku, ktorý rozšíril Mendelejev, Pavlovovu tabuľku psychickej sily prvkov, stali súčasťou ríše, a teda víťazmi.“ (s. 83)

Mimoriadne šťavnatým a výdatným hlavným chodom je, hoci to možno na prvý pohľad nevyzerá, knižka Petra Jelínka Tekeli-li (Enribook). Okrem toho, že ide (sub)žánrovo o vyslovene štýlový (steam)punk, drzý a šibalský, dynamický a „čerstvý“ a – čo je veľmi dôležité – vnútorne i vonkajškovo koherentný, osobitne sa mi žiada zdôrazniť, že Jelínek disponuje čímsi, čím mnoho z iných autoriek a autorov u nás nie – schopnosťou efektne, ale aj efektívne využívať bohaté výrazivo a neskutočne bohatý jazyk. Próza Tekeli-li nie je bez chýb, to rozhodne nie, napriek tomu funguje bezo zvyšku. Od Jelínka si toho musím, lebo chcem, prečítať viac.

Naozajstným literárnym eintopfom je v tomto jedálnom lístku antológia fantastických poviedok Fantázia 2022 (Fantázia media), ktorá vznikla pod zostavovateľskou gesciou Ivana Aľakšu a ktorá je reprezentatívnym výberom z literárnej súťaže Martinus Cena Fantázie. Vyše päťstostranová kniha obsahuje 26 textov nielen rôznych autoriek a autorov, ale aj – a to treba priznať – rôznej kvalitatívnej úrovne. Špeciálne ma zaujala napríklad atmosférická próza Andrey Farkašovej Hluk, sofistikovane reinterpretačná poviedka Dies Irae Michala Hruškoviča, originálny text Jána Ďuriníka Zatratení na mori (inak víťazný text celej súťaže), mimoriadne zrelo pôsobiaca práca Beaty Dömeovej Vrkoče či kreatívna a absurdná literárna koláž Dušana Šustera the golden age of kapusta obyčajná. Určite platí, že táto zbierka próz je zo všetkých, ktoré vyšli v roku 2022, najpresvedčivejšia – obsahovo i formálne. A to je len dobre; predsa len, súťaž Martinus Cena Fantázie je „najprestížnejšou slovenskou literárnou súťažou zameranou na fantastiku“. A ešte jednu vec mi nedá nespomenúť. Vo svete, v ktorom žijeme, sú asi čoraz väčšmi na mieste obavy z umelej inteligencie. Antológia Fantázia 2022 ma v tomto smere upokojila – väčšina ilustrácií vytvorených umelou inteligenciou sa mi totiž – na rozdiel od znamenitej obálky Jána Kurinca – zdá absolútne bez duše.

Dezerty a digestívy

Posledná časť tohto jedálneho lístka je určená predovšetkým tým, ktorí stále nemajú dosť alebo potrebujú ešte nejaké to zakončenie či čosi, čím si podporia trávenie.

Zo štvanca trestancom – aj tak sa dá v totálnej skratke zhrnúť, ako sa v knižnej sérii Ajriš Martina Benkoviča medzi prvým a v roku 2022 vydaným druhým dielom s názvom Trestanec (Artis Omnis) vyvinuli osudy „hrdzavého“ protagonistu so slabosťou pre melódie zeleného ostrova. Iná alternatíva zhrňujúcej skratky, ktorá sa už dotýka aj môjho vnímania kníh ako celkov, teda nielen príbehu, by mohla znieť „z dažďa pod odkvap“. Druhý diel je síce asi o niečo lepší ako ten prvý, napriek tomu platí, že Benkovičovej sérii som – aspoň zatiaľ – jednoducho nedokázala prísť na chuť. Do veľkej miery má na tom podiel skutočnosť, že celá séria na mňa pôsobí obsahovo, ale aj formálne nie práve presvedčivo.

Ako sa hovorí, keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté. Čo ak to isté robí jeden autor? Michal Škombár v knihe Ida a jej neznáma cesta (samovydanie) venuje kapitoly striedavo trom hlavným postavám – Ide, Igorovi a Šavolovi, kým sa ich cesty nespoja a nezačnú tvoriť jednu. Jedenásťročná Ida so sršňom Igorom Veľkým a Šavolom Tarzenským spolu bojujú proti temnote, ktorá chce rozšíriť svoje pôsobisko a pohltiť svet. V magickom svete sa objavuje obľúbený motív – zlo a dobro, ktoré nemôže priamo zasahovať, len jemne ťahať za nitky: „Nemôžeme sa zapájať priamo do diania sveta. Ľudia dostali možnosť výberu. Sami si zvolia svoj cieľ cesty.“ (s. 157) Príbeh románu je, nanešťastie, nedovysvetlený. Ida sa napríklad nestretne s rodičmi a čitatelia sa ani nedozvedia, prečo presne musela skončiť v hostinci, ktorý od sveta oddeľovalo bludisko.

Jedným z najväčších problémov kníh je, keď nie je zrejmé, komu sú určené; autor(ka) by jednoducho mal(a) presne vedieť, komu chce svoj text primárne adresovať. Možno ešte o niečo horšie je, ak to autor(ka) vie, ale nedokáže to adekvátne napísať. Vietor severu. Stratený kalich (Enribook) miestami pôsobí ako fantasy a miestami ako rozprávka a nie, nie každé fantasy je rozprávkou a nejde ani o fantasy rozprávku. Banálne rýmovačky pôsobia ako z knihy pre deti, no motivicky či tematicky by malo ísť o epické fantasy pre tínedžerov. Posolstvo knihy je pri tom všetkom pomerne zrejmé: Nie každý, kto sa proti tebe postaví so zbraňou, je nepriateľ, a nie každý, kto sa tvári ako tvoj priateľ, ním aj skutočne je. „Cesta“ príbehu je pridlhá a koniec useknutý, to, či hlavný hrdina našiel, čo hľadal, resp. či splnil svoj cieľ, ako sa ukázalo, nebolo vôbec dôležité.

Dark fantasy Lukáša Zeleňaka Posledný z temných (Enribook) sa príbehovo „roztiahlo“ na niekoľko stoviek strán, ale bez toho, aby to bolo naozaj potrebné. Príbeh kazia zbytočne detailné opisy, pričom dej akosi viazne. Na toľkých stranách toho autor čitateľom prezrádza primálo, problémom tejto prózy sú aj neprirodzene pôsobiace dialógy.

V roku 2022 uzreli svetlo sveta aj druhá a tretia časť trilógie Adriany Bolyovej Hierarchia svetla a Hierarchia šera (Ikar). Druhá časť sa nesie v podobnom duchu ako prvý diel z roku 2021 Hierarchia tmy. „,Ty sprostá krava!ʻ vykrikovala démonologička desať centimetrov od jej tváre. ,Máš byť jedna z tých najmocnejších a najinteligentnejších vo sférach! To je nejaký debilný žart! Ty si úplne šibnutá!ʻ“ (s. 289) Autorka slovami jednej z postáv trefne vystihla svoju hlavnú hrdinku a dôvod, prečo ma akosi nedokázala zaujať. Jej rozhodnutia často nedávajú zmysel a nedajú sa ospravedlniť ani tým, že je spolovice človekom a napoly démonom, nedá sa s ňou stotožniť a len ťažko sa jej držia palce. Celá knižná séria pôsobí nedomyslene a priveľmi detinsky, čo je problém, keďže zrejme malo ísť o YA prózy.

Podobne ako Bolyovej trilógia sa minulý rok uzavrela aj séria Pokrvní Valentíny Sedilekovej, a to v podobe románu Nový rod (Artis Omnis). Vzhľadom na to, že prvý diel vyšiel v roku 2017 a druhý v roku 2019, čitatelia si musia oprášiť spomienky, inak sa môžu v príbehu trochu strácať. Text je v každom prípade dostatočne solídne napísaný a stále dostatočne pútavý, aby si svojich „fanúšikov“ udržal.

Posledným z dezertov, možných zakončení fantasticko-literárnej hostiny za rok 2022, je sídlisková robinzonáda, resp. survival story Panelák – Stratégia prežitia (Hydra) Lenony Štiblaríkovej. Na túto prózu sa dá dívať dvojako: ako na neoriginálnu vykrádačku všetkých zombie-naratívov, ktoré kedy vznikli, alebo ako na extrakt toho, čo tvorí akési univerzálne motivicko-tematické jadro zombie-naratívov. Tak či onak, knihe škodí priveľa slov a skutočnosť, že zbytočne upozorňuje na to, že je konštruktom. A keď sa čitatelia definitívne naladia na to, s čím majú dočinenia (dobrodružný príbeh, ktorý stojí predovšetkým na dynamickej dvojici postáv), príde na rad rušivo sentimentálny záver.

Keďže v literárnej – a osobitne žánrovej – strave nachádzam potešenie, ochutnala som všetko z predloženého jedálneho lístka. Musím povedať, že pokiaľ ide o pôvodnú slovenskú literárnu fantastickú produkciu, cítim sa teraz sýta, možno dokonca až prejedená.

Kristína Jantisová

Za kryptonymom K. J. sa skrýva autorský subjekt definovaný celkom bytostne nadšenectvom vo vzťahu k populárnej kultúre, záľubou k žánrovej fikcii všetkého druhu a „knihožrútstvom“.

Ilustrácia Jána Kurinca z obálky antológie fantastických poviedok Fantázia 2022.