Vyhľadávanie
Mgr. Matúš Mikšík (1988) vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako interný doktorand na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy. Aktívne recenzoval (a dúfa, že ešte bude) pre rôzne literárne časopisy a (občasne) pracuje ako knižný redaktor. Od mája 2016 je šéfredaktorom Knižnej revue.
Využime korpus slovenskej nedebutovej poézie za rok 2017 na uskutočnenie variácie Turingovho testu: Človek_hodnotiteľ (ja) sa bude pokúšať zistiť, či danú zbierku napísal iný človek, alebo by túto úlohu zvládol aj algoritmus „počítač_básnik“. Hypotéza: algoritmy, ktoré vedia veršovať (zatiaľ najmä v angličtine) sú už také sofistikované, že s nízkou pravdepodobnosťou dokážu vytvoriť aj nadpriemernú poéziu (KAT2), s vysokou pravdepodobnosťou zvládnu napísať priemernú zbierku básní (KAT3) a malé percento pokusov vie algoritmus sám vyhodnotiť ako „chybné“ – túto množinu môžeme pracovne nazvať „zlá poézia“ (KAT4). Samozrejme, predpokladáme, že ešte stále existuje poézia, ktorú by počítač_básnik nevedel zostrojiť (KAT1), resp. náležite oceniť – ide o také verše, ktoré s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou týmto Turingovým poetickým testom (TPT) prejdú stopercentne. Zároveň nesmieme opomenúť básne, ktoré vznikli ešte pred spustením inteligentných veršovacích algoritmov (KAT0), tie by tiež veľmi pravdepodobne testom prešli, pre anachronickosť vstupných parametrov však takto hodnotené nebudú – budú iba pripomenuté v Apendixe A.
Vzdávaš hold lyrickým hrdinom a hrdinkám (KAT0)
Toto je Apendix A. V kontexte slovenskej poézie, ktorá nevznikla v roku 2017, ale sa v tomto roku pripomenula, je vhodným aktualizačným momentom (ktorý mi zároveň umožní šalamúnsky si splniť povinnosť informovania o reedíciách bez toho, aby som sa pri týchto tituloch príliš „zakecal“) rubrika Interpretácia, ktorá funguje v Knižnej revue od začiatku môjho pôsobenia v redakcii. Poďme chronologicky:
Mile Haugovej vyšli minulý rok až tri výbery – Rastlina za ohradou sna (ETERNA PRESS) je výberom z autorkinej poézie o láske; Paradiso (Ricordare) (Skalná ruža, občianske združenie) predstavuje zaujímavý bibliofilský počin, v ktorom sa s Haugovej básňami kombinujú obrazy Jána Kudličku; najlepším (berme to ako hodnotenie) výberom však je publikácia Mila Haugová vo výbere Rudolfa Juroleka (Skalná ruža, občianske združenie), z ktorej si Stanislava Repar vybrala báseň Magenta, ktorú interpretovala v texte s názvom Štyri skupenstvá básne (KR 4/2017).
Doplnením palety slovenskej moderny, z ktorej sa v súčasnosti ako-tak v povedomí drží už asi iba tvorba Ivana Kraska, bol v minulom roku výber z poézie Vladimíra Roya Vpísané do noci (FACE), ktorý zostavil Peter Trizna. Zostavovateľ do nášho časopisu napísal aj interpretáciu Royovej básne Upír, text nájdete pod názvom Túžba po svetle v básni Upír Vladimíra Roya (KR 7-8/2017). Ďalším dôležitým doplnením bielych miest slovenskej poézie je antológia Potopené duše. Z tvorby slovenských poetiek v prvej polovici 20. storočia (Aspekt), ktorú zostavila Andrea Bokníková. Báseň Šáry Buganovej Svetlá vo vode sme nemohli zveriť do lepších rúk než do rúk Ivany Hostovej, jej vynikajúcu interpretáciu sme publikovali pod názvom Len svetlo. Len na vode (KR 9/2017).
Jednou z prvých lastovičiek rubriky vôbec bola interpretácia básne Rudolfa Dilonga od Jozefa Brunclíka – dilongovsky dôležitý bol aj rok 2017, v ktorom sa upresnilo autorstvo básnických zbierok Muškát a Môj sen o láske: výber z tvorby Dilongovej múzy a autonómnej poetky Valérie Reiszovej, píšucej pod pseudonymom Ria Valé, vyšiel pod názvom Môj sen o láske (Vydavateľstvo Slovart). Výber zostavovala Kristína Pavlovičová, ktorej interpretáciu jednej z básní Rie Valé nájdete pod názvom Príbeh lásky v lyrike (KR 10/2017). Nemohli sme si nechať ujsť ani kánonickú súčasť slovenskej poézie prvej polovice 20. storočia – Igricovské spevy Valentína Beniaka. Tie sa objavili pod názvom Slovenský Igric sa búri aj žalostí. Tri básnické cykly (OZ Hlbiny) a úlohy výkladu básne Svedectvo Márie o Igricovi z tejto publikácie sa skvelo zhostila Monika Kekeliaková, text je príznačne pomenovaný Beniakovský génius úškľabku (pomalého úsmevu) (KR 11/2017).
Osobne sa veľmi teším z toho, že vyšiel Spevník (OZ Laputa) s textami Deža Ursinyho. Interpretáciu jednej z Ursinyho piesní – konkrétne Prosby – sme zverili Tomášovi Strakovi, výsledok hľadajte pod názvom Hľadanie odpovedí, nachádzanie otázok alebo Prosba Deža Ursinyho (KR 12/2017). Do nového roka sme sa preniesli opäť s etablovaným klasikom, tentokrát to bol básnik pôsobiaci v druhej polovici 20. storočia (pikoška, autor tohto textu je momentálne pôsobiaci v tom istom kabinete ako zmieňovaný básnik) – Milanovi Rúfusovi vyšiel veľkoryso (až bibliofilsky) urobený výber z tvorby A čo je krása? (Perfekt), kúsok z autorovej Ódy na radosť si vybrala Jaroslava Šaková a napísala o týchto veršoch text Radosť bolesťou vrúbená (KR 1/2018).
Posledným reprezentantom prekrytia množín „interpretačná rubrika“ a „slovenské knihy s básňami vydané v roku 2017“ je čítanka/antológia Socialistický realizmus v slovenskej poézii (Univerzita Komenského, vydavateľstvo), zostavená a sprievodnými textami doplnená Valérom Mikulom. Ide o cenný artefakt, ktorý je možno čitateľsky menej príťažlivý (hoci, ak viete tieto propagandisticky angažované minulorežimové básne brať s nadhľadom, tak sa dobre zabavíte – napríklad ja si túto publikáciu užívam, ja sa cítim dobre), o to viac je však neodškriepiteľná potreba jeho začlenenia do (vysokoškolských) učebných osnov. Báseň Milana Lajčiaka Je jeden svet, a predsa dva sú svety interpretoval Ján Gavura a text nájdete pod názvom Červený dáždnik socialistického realizmu (KR 2/2018).
Z ostatných kníh, ktoré prvýkrát vyšli v predstihu pred algoritmami, ktoré by ich možno vedeli napísať, spomeniem ešte niekoľko. Gorazdov odkaz (Spolok slovenských spisovateľov) Teofila Klasa je ojedinelým úkazom nielen v kontexte minuloročnej tvorby, ale aj v kontexte slovenskej poézie 20. a 21. storočia (to samo osebe je skôr konštatovanie ako hodnotenie). Ide totiž o imitáciu epickej skladby založenej na živote a učení Metodovho žiaka Gorazda. Väčšina knihy je písaná v nerýmovaných alexandrínoch (šesťstopový jamb), čo je na jednej strane ozaj úctyhodný výkon, na strane druhej však – ak prihliadneme na všetky kontextuálne okolnosti – márna snaha. Naozaj tým nechcem devalvovať čas a energiu, ktorú autor do skladby vložil, technicky i obsahovo (čo sa týka „štandardných“ prvkov, dikcie i výsledného výrazu) je to vynikajúco odvedená práca, treba však povedať, že takéto typy textov aj v minulosti spĺňali okrem estetickej funkcie aj iné, mimoliterárne – väčšinou išlo o fantazijné zapĺňanie bielych miest, výsledkom čoho bola mýtizácia ústredných postáv textu. To sa dá pozorovať aj tu, v súčasnosti však – z mimoliterárneho hľadiska – je dôležitejšia demýtizácia a racionálne-komplexný prístup k našej histórii oproti monumentalizácii. Knižka zároveň nemá poetologický aktualizačný moment (realizovateľný napríklad formou subverzie – teda ak by hrdina bol „neepický“, alebo by sa skladba písaná v prastarom metre odohrávala v súčasnosti) a na základe vlastnej skúsenosti môžem povedať, že keď už ani študenti slovenskej literatúry nečítajú Svatopluka Jána Hollého, túto knižku vezme do rúk ozaj iba málokto.
Opätovne vyšiel básnický debut Viliama Klimáčka Karamelky (FACE), no zdá sa mi, že knižka veľmi zostarla a čo bolo kedysi radikálne, je dnes... no, vo svojej podstate stále radikálne, len o 25 rokov staršie, tak si predstavte, aký radikálni asi tak budete o 25 rokov vy. Vyšiel aj výber z poézie Ctibora Štítnického pod názvom A predsa ide jar (Regent). Na meno autora vraj znalci poézie „buď obdivom ožijú alebo pohrdlivo ohrnú nosom“, tak sa píše v doslove. Ani zmienka o tých, čo myknú plecom (možno iba nie sú znalci). Každopádne, verše sa mi nezdajú ničím výnimočné, sú remeselne dobre zvládnuté a nájdu sa v nich aj svetlé momenty (najmä vtedy, keď sa ľúbostná téma mieša s fragmentmi vojnových zážitkov), celkovo však v súčasnosti má predložený výber iba malú šancu zaujať. Niečo podobné by sa dalo povedať aj o veršoch Jozefa Darma, ktoré vyšli v dvoch knižkách: Čas s tebou a Tmavý Chlieb (Podoby domova) (obe Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) – ide o štylisticky zvládnutú poéziu, emočne síce nie plytkú, ale ani nie príliš hlbokú, skrátka texty s hladinou takou, aby sa dali považovať za básne, bohužiaľ však už značne zaprášené.
Kurič v letnom kine (OZ BRAK), ktorým bol Augustín Dobrovodský, je knižka, ktorá obsahuje hŕbu rozšafných, hravých, miestami až infantilných (v dobrom) či insitných (v nie až tak dobrom) veršov. Titul zhŕňa poetickú tvorbu autora, ktorý patril za minulého režimu k „brízgalkovskej“ skupine umeleckého disentu/undergroundu. Texty sú okrem už spomínaných adjektív vystihnuteľné istou roztržitosťou a využívajú princíp automatizovanej, foneticky založenej poetiky nonsensu – „vravím, čo mi napadne, tak, aby to znelo“. Problémom takejto poetiky je, samozrejme, miera, ktorú zavše (no dobre, tak skôr často) Dobrovodský ako básnik stráca – ak by som mal byť literárny až do najdôslednejších dôsledkov, povedal by som, že Gusto Dobrovodský by bol so všetkými svojimi vlastnosťami lepšou postavou vo filme než autorom autonómnych poetických textov.
Vidíš náskok pred algoritmom (KAT1)
Najlepšou zbierkou uplynulého roku je pre mňa Kráľ hlad (Skalná ruža, občianske združenie) Jána Gavuru. Je to zbierka prenikavého videnia vecí viditeľných i neviditeľných – toto videnie pritom nie je zneprístupňované prekomplikovanou obraznosťou, je podávané priamo, žiada sa povedať, že až jednoducho, tým by sa však mohla redukovať jeho hĺbka. Je vidieť, že lyrický subjekt sa v týchto básňach svojím svetom pre-mýšľal dostatočne dlho na to, aby svoje pozorovania a úvahy vedel vydestilovať do priezračnej podoby, ktorá sa prejavuje pre autora príznačným gnómickým pointovaním, prípadne silným obrazom s alegorickým pôsobením alebo – v žiarivých momentoch – odzbrojujúcou jednoduchosťou: „Ako si vymýšľať, / keď všetko je tu“ (s. 10). Knižku som recenzoval pre SME (preto sa tu nad ňou nerozplývam), môj text nájdete pod titulkom Priamo na komoru.
Víťazovi sekundujúca zbierka Veroniky Dianiškovej Správy z nedomovov (Modrý Peter) je citlivou (nie sentimentálnou) výpoveďou o nepokoji človeka v dnešnom svete. Tento hĺbkový ponor do skúmania vzťahov medzi jednotlivcom (ten je často určovaný istým deficitom) a spoločnosťou dodáva zbierke obsažnosť, v kombinácii s remeselne dobre zvládnutým obrazivom a výrazivom ide jednoznačne o prínos do domácej poézie. Melancholickosť (reprezentovaná najmä rôznorodým využitím motívu/symbolu vtáka v časti Vtáčí atlas), ozvláštnená akýmsi postapokalyptickým nádychom môj pozitívny dojem z veršov ešte umocňuje. Silným indikátorom charakteru zbierky je jednak jej názov, jednak názov prvej časti: Uhádni, kto z nich prežije túto zimu. Práve tu sa totiž vytvára onen pocit permanentného ohrozenia, ktoré azda zasahuje celú spoločnosť, i keď v zbierke je pars pro toto zobrazované prostredníctvom marginalizovaných skupín ľudí, najmä bezdomovcov (Vychádzam stále z tých istých dverí, s. 19; Volajú ho D’ Artagnan alebo Kocúr v čižmách, s. 28), čo je však tristnejšie, Dianišková správne naznačuje, že v našej spoločnosti sú marginalizované aj ženy. Práve odkaz žensko-mužskej nerovnosti je v zbierke najsilnejším (i keď možno nie najvýraznejším) posolstvom, dobre je to vidieť v tomto úryvku z básne My zo stanice Nikde: „Sme v zátvorke, ženy ešte v jednej, ženy sú zátvorkou v zátvorke“ (s. 21). Nemenej zaujímavé je aj synekdochické zobrazovanie vylučovania zo spoločnosti cez motív chýbajúcej nohy (napr. vynikajúca báseň Kráčala som po schodoch zo šatníka, s. 25; či Mám ich obe, s. 27). Nedomovy a „poloobydlia“ potom vyjadrujú nemožnosť zakorenenia sa do siete medziľudských vzťahov a atomizáciu spoločnosti, čím sa ešte prevrstvuje bezútešný ráz tohto (zatiaľ?) fiktívneho sveta. Zbierka je veľmi premyslená a starostlivo koncipovaná, postup lyrickej naratívnosti a uplatnenie žánru básne v próze ju sprehľadňuje, takže výsledkom je niečo, čo má potenciál osloviť tak diskurzívneho ako aj naivného čitateľa.
Miroslav Brück vo svojej zbierke Chýbajúce strany (Skalná ruža, občianske združenie) nahliada na okolitú realitu cez detaily, výseky skutočností, ktoré netrénované oko často zachytáva automaticky a nepripisuje im väčšiu dôležitosť. Pre lyrický subjekt v zbierke sa však tieto okamihy stávajú substrátom, základom reflexie sveta a súvislostí v ňom. Uvažovanie na osi impresia – myšlienka sa preto nezriedka končí gnómicky, čo je azda výrazom toho, že s pointou završujeme skúmanie predmetného javu a môžeme sa teda posunúť ďalej. Tento posun je aj jedným z princípov Chýbajúcich strán, zbierku otvára verš: „Podstata myšlienky vzniká v chôdzi“ (s. 11) a v súlade s týmto výrokom môžeme vidieť, ako sa panoráma sveta, ktorý čitateľ i subjekt spoločne sledujú, utvára reťazením detailov. V konečnom dôsledku tak verše poskytujú možno až prekvapujúco komplexnú krajinomaľbu (pod krajinou tu mám na mysli nielen priestor samotný, ale i to, čo ho vypĺňa – hoci táto Brückova poézia je relatívne vyľudnená). Najsympatickejšia na zbierke je jej striedmosť, vecnosť – lyrický subjekt sa neusiluje triumfovať nad príjemcom výpovede, neohadzuje ho „veľkými“ slovami, len ho slušne (azda iba kývnutím hlavy) upozorní na to, čo môže byť povšimnutiahodné.
Aj Atlas biologických žien (Spolok slovenských spisovateľov) Oľgy Gluštíkovej patrí k tomu lepšiemu, čo sa v domácej poézii za minulý rok urodilo. Kompozíciou pripomína Imunitu Márie Ferenčuhovej či Menoslov Alty Vášovej, výrazovo sa mi zdá byť najbližšie k poetke Anne Ondrejkovej. Kľúčovou básňou pre pochopenie zbierky je Sexuológ o Hane (29) (s. 53) či verše: „materstvo ako chodba / do kuchyne“ (s. 50). Gluštíkovej verše sú trýznivým čítaním, potešenie v nich nenájdete – naopak, na ploche celej zbierky sa budete stretávať s pocitom defektnosti lyrických hrdiniek a z neho prameniacou deficitnosťou. Ide o zobrazovanie žien, nenapĺňajúcich archetypálne predstavy o žene v patriarchálnej spoločnosti, pričom tieto ženy následne spochybňujú svoju vlastnú identitu, ktorá sa pod týmto vplyvom brutálne triešti. Výsledkom je redukcia žien na objekt (ale už ani nie na objekt túžby) či dokonca materiál – zaujímavé je potom, že na jednej strane až snová kvalita obrazov (napr. báseň Alexijevič o vojne (68), s. 8, sa dokonca otvára veršom „sníva sa mi“) je vyvažovaná anestetizovaním výrazu, drastickým zvecnením lyrických hrdiniek: „lebo to sme // nevyrovnané zuby / ktoré sa nemôžu presadiť“ (s. 41).
Občas hlavou uznanlivo pokýveš (KAT2)
Poéziu Jána Buzássyho poznáme ako kultivovanú a premýšľavú, rovnakým spôsobom autor pokračuje vo svojej básnickej púti aj v zbierke Nábrežie (PETRUS). Pôdorys tvoria útvary zložené z dvoch kvartet s občasnou variáciou (tá je zaujímavá napríklad pri básňach Uspávanka, s. 54; či Útržky, s. 66). Prvé kvarteto je pritom expozíciou, ktorá je založená na postrehu – či už sveta okolo nás (vtedy nadobúda podobu impresie, momentky) alebo vnútorného sveta lyrického subjektu (v takom prípade ide o načrtnutie myšlienky), druhá polovica básne je potom prehĺbením, rozvinutím predmetu expozície. Sympatická je aj istá dvojdomosť zbierky – lokálne je ukotvená do priestoru bratislavského dunajského nábrežia s charakteristickým travertínovým múrikom, napriek tomu sa na tento priestor neobmedzuje a táto konkrétna časť hlavného mesta sa pre lyrický subjekt stáva odrazovým mostíkom pre rozlet do iných, fiktívnych či skutočných svetov. Meditatívnosti a reflexívnosti zbierky sekunduje jej grafická úprava i typ použitého papiera, takže v konečnom výsledku – hoci básne samotné zrejme nie sú natoľko výrazné, aby vo svojej celosti ostávali čitateľom v pamäti – ide o veľmi príjemný a poetický zážitok.
Martinovi Solotrukovi vyšla v minulom roku básnická knižka Metafyzická domácnosť I (Ars Poetica). Ide o pomerne rozsiahlu zbierku, v centre pozornosti ktorej stoja každodenné predmety, pozdvihnuté na úroveň objektov vyššieho záujmu, objektov s presahom z fyzickej reality do metafyzickej (kozmickej) nadreality. Základný tón predstavuje akási uvravená výpoveď lyrického subjektu, v ktorej sa mieša (zhruba v pomere 1:1) spirituálne, resp. metafyzické a vedecko-technologické. Výsledkom je nevážno-vážna poézia (prevažne nevážna), ktorá na občasný prienik do hlbších rovín využíva transformáciu a aktualizáciu frazém a ustálených slovných spojení – toto je viditeľné napríklad v básňach Kľučka (s. 22 – 32) či Vešiak (s. 35 – 39). Nájdu sa tu aj vskutku dobré verše – napríklad v básni Odpadky: „Nedali sme im, / tej kope podivuhodných vecí, / v celku hmatateľne úžasnej hmote, / už ani zlomkovú šancu / vnútri sa vystrieť do krásy“ (s. 41); aj celé texty ako Vlaky medzi dvoma zábleskami (s. 119 – 125) –, akokoľvek však chápem, že rozmach lyrického subjektu a jeho nadmerné rečnenie je zámerom, mám pocit, že v konečnom dôsledku je potom v zbierke viac konceptu ako obsahu, čo je trochu škoda.
Veľmi osviežujúco pôsobia básne Pavla Garana v zbierke Šla Pavla šalviou (FAMA art). Autorovi totiž rýmovanie ide, takže využitie viazaných foriem je pre zbierku prínosné, nie zbytočne zošnurovávajúce – sem-tam sa síce niečo preženie, ale je to akceptovateľné. Výrazovo sú verše zavše až frivolne privoľné, možno dokonca sexistické, básne však zámerne pripomínajú pijanské piesne, budiž im preto v rámci tohto žánru nekorektnosť odpustená. Navyše, Garanova hravosť a systematické uplatnenie poetiky nonsensu jasne ukazuje, že tak, ako sa lyrický subjekt neberie príliš vážne, by sme privážne nemali vnímať ani verše ako: „Dievčatá, mestom zurčíte / rytmickým zurčaním, / inšpirované určite / Viliamom Turčánym“ (s. 22). Oddychovka ako lusk (a neomrzí ani v tých niekoľkých vážnych polohách, v ktorých sa dosť ojedinele subjekt ocitne).
Zbierka Jaroslava Rezníka Keď stíchne naša krv (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) je mi v mnohých ohľadoch sympatická. Ide o zaujímavého reprezentanta tradičnej, dalo by sa povedať, že až staromilskej poézie. Rezník je v tomto poli jeden z mála autorov, ktorí využívajú rým tak, že nie je v básni na prekážku. Náznak konceptu sa dá odčítať aj z názvu zbierky – ide o výpoveď v istom zmysle generačnú, v istom zmysle synekdochickú pre skupinu ľudí, ktorí zdieľajú s lyrickým subjektom hodnotovú príbuznosť. Zbierka je členená na viacero tematicky rôznorodých oddielov – čitateľ postupuje od príležitostných dedikovaných básní cez intímno-ľúbostné texty až k lokálpatriotickým a patriotickým pokusom. Knižku uzatvára časť Z básní Jána Literáta, ktorú považujem za zámerne monumentálne a pateticky štylizovanú, čo na jednej strane čitateľovi môže osobne prekážať, na strane druhej sa to dá vnímať ako naplnenie autorského zámeru (ak to tak je). Oceňujem, že hoci v básňach vidíme starnúceho lyrického hrdinu (reprezentovaný je implicitným motívom odchádzania, ktorý sa viaže na názov zbierky), verše neskĺzavajú do apokalyptických vízií úpadku. Je škoda, že zbierka nemá aktualizačný moment, preto je aj napriek svojej vnútornej kvalite skôr archaickým mementom než výpoveďou, ktorá bude ovplyvňovať budúcich básnikov a poetky.
Erik Šimšík pre mňa bol vždy zábavno-provokatívnym autorom, preto sa teším, že v zbierke Čabajka a iné údeniny (OZ BRAK) svoju formu ešte vyladil. Hĺbkový pohľad odhalí pod poetikou nonsensu a postmodernistickými poetickými postupmi možno až nepredpokladanú obsažnosť. Obsahom zbierky je v konečnom dôsledku kritika spoločnosti, resp. jej kritické uvažovanie o nej – našťastie nejde o kritiku nijak reduktívnu, Šimšík upozorňuje na nevyhnutnosť paralelného pohľadu na spoločnosť ako na celok, ale i na jej jednotlivé detaily. Je pravda, že človek sa v tom ľahko zamotá, ak sa však dostatočne sústredíte, vytiahnete spomedzi zmesi textov a vizuálnej poézie znepokojivú správu o stave sveta.
Pästiarsky list (Drewo a srd – OZ Vlna) autora s pseudonymom Ä môžeme pripísať na vrub ďalšieho pseudonymu – údajný editor Agda Bavi Pain sa k svojmu autorstvu priznal v rozhovore pre KR 10/2017. Zbierka je úderná (ha!), treba však povedať, že pre svoj rozsah a nízku variabilitu textov môžu verše čitateľa časom nudiť. Rozumiem tomu, že takáto šírka výrazu a uvravenosť sú súčasťou autorského konceptu, v konečnom dôsledku ich však vnímam skôr kontraproduktívne. Tak či onak, oceniť treba najmä nekompromisne protitotalitaristický postoj a vymedzenie sa voči konzumizmu, ďalej vydarené slovné hračky (napr. „ľudová zlovestnosť“ na s. 98) a v neposlednom rade aj vizuálne vložky z cyklu Výstražný exponát, ktoré punkovo-undergroundovo-antiestablišmentovú poéziu dobre dopĺňajú.
Knižka Pavla Maloviča Tvar mojej tváre (F. R. & G.) je zložená z troch oddielov: Piesne, Básne, Omrvinky. V prvej časti sa nachádzajú piesňové texty, z ktorých však viaceré po separácii od hudobnej zložky ukazujú, že ako autonómne básne fungujú o čosi slabšie. Za vydarenejší považujem napríklad úvodný text Zabili, zabili (s. 11) či Tri variácie na tému „sneh“ (s. 44). A čo poézia? Verše sú reprezentantom hovorovej poézie, ktorá je – podobne ako zo svojej podstaty piesňové texty – veľmi operatívna, teda v konečnom dôsledku nejde ani tak o sebarealizáciu subjektu, ale skôr o prehovor smerom k čitateľovi; základnou premisou tu je myšlienka zdelenia istého naratívu. Texty sú miestami zjednodušujúce, explicitné, nenechávajú čitateľovi toľko priestoru, aby v ňom podnecovali dlhotrvajúcu odozvu. Ak chce niekto čítať tieto básne, musí ho zaujímať osud lyrického subjektu – to sa dá, samozrejme, povedať v podstate o hocijakej poézii, v tomto prípade je však problémom istá nevyhranenosť, ktorá minimálne u mňa spôsobuje nezáujem, teda: ako čitateľ som sa nedokázal nechať uniesť. Posledný oddiel Omrvinky je zbierkou sentencií, niektorých viac, iných menej vydarených.
Muž na peróne Igora Hochela (Skalná ruža, občianske združenie) predstavuje v kontexte slovenskej poézie čosi ako mierny, ničím nie výnimočný nadštandard. Každá „veľká“ báseň je tu nasledovaná variantom (podtitul zbierky je ostatne Básne a fragmenty), vytvoreným extenziou niektorého z veršov – strohosť výrazu týmto poetickým fragmentom v niektorých prípadoch svedčí tak, že tvoria najlepšie miesta celej zbierky: „vojaci prečesávajú krajinu / s istou dávkou nehy / takmer so smútkom v duši“ (s. 54). Celkove je však Muž na peróne zbierkou prevažne nevýbojných, krotkých, nevzrušivých veršov, ktoré príliš pohodlne spadajú do básnického výraziva (napríklad obrazmi mesiaca-luny je zbierka vyslovene presýtená). Vo výsledku teda básňam chýba iskra, konflikt alebo náznak problematizovania – niečo, čo by čitateľa prekvapilo, zasiahlo, trochu vykoľajilo, posotilo.
Zbierku Divadlo (Norami) Zuny Chmúrnej považujem taktiež za ľahko nadpriemernú – na jednej strane musím uznať, že popri oveľa horších počinoch obstojí (to znamená, že som pri čítaní necítil frustráciu), na strane druhej vidím niekoľko problémov. Ak vezmem zbierku ako celok, mám pred očami obraz, ktorý je veľmi mdlý a skladá sa z monotónnosti, fádnosti a repetície. Príčina azda spočíva – po prechode na mikroúroveň – v tom, že v textoch absentuje druhý plán, de facto som nenašiel nič, čo by ma tak zaujalo, že by som bol túto knižku ochotný otvoriť ešte raz. Divadlo vajatá kdesi na neutrálnej úrovni, nejde ani do pozitívneho, ani do negatívneho extrému, a to v akomkoľvek zmysle, preto je zbierka nevýrazná až bezvýrazná. Ak by som mal predsa len vyzdvihnúť jednu báseň, bolo by to Spojenie (s. 14).
Zborník Básne SK/CZ 2017 (literarnyklub.sk) obsahuje básne debutantov i etablovaných, českých i slovenských autorov a autoriek. Nájdeme tu, samozrejme, texty lepšie a texty horšie. Za lepšie celky považujem Noční převádení mláďat Simony Rackovej, Přiblížení Petra Mezihoráka, Nové básně Jana Těsnohlídka a cheppott schramot Martina Vlada. Celkovo z toho vychádzajú lepšie české príspevky do súťaže, azda však ešte jednou vetou k Vladovi (áno, pretože náleží do domáceho kontextu): jeho tvorba sa vyznačuje (dô)vtipom, v tomto ocenenom cykle je pozoruhodné, že autor dokázal byť ešte úspornejší ako obvykle, výsledkom čoho sú komplexné miniatúry na pobavenie i zamyslenie.
Prelistuješ, zatvoríš, zabudneš (KAT3)
Básne už zosnulej Radky Berešíkovej vyšli v knižke s názvom Noc bielej fantázie (Ján Šindléry – TESFO). Texty sa pohybujú na hranici vypätej existenciálnej situácie, zároveň je vypätosť azda ten výraz, ktorý ich vystihuje najlepšie. Svet je z autorkinho uhla pohľadu podávaný ako zápas dobra a zla, prípadne lásky a nenávisti/smrti. Treba dodať, že oscilovanie okolo oboch extrémnych pólov predstavuje výrazné zjednodušenie chápania sveta, čo má svoje kladné i záporné stránky – medzi tie kladné môžeme zaradiť ostrosť veršov, teda ich jednoznačne odčítateľnú hodnotovosť, skôr negatívne však vnímam redukciu spektra farieb na čiernu a bielu, teda básnenie bez sivej zóny (ktorá predsa len poskytuje lyrickému subjektu možnosť komplexnejšej výpovede). Táto zbierka je teda osobnou spoveďou a aj rezonancia s čitateľom prebehne skôr po osobnej než po univerzálnej línii.
Nakladanie svetla do octu (FAMA art) Jána Petríka je na prvý pohľad veľmi zaujímavá zbierka. Autorova remeselnícka finesa je na vysokej úrovni a miestami pripomína poetiku Miroslava Válka či možno skôr Jozefa Mokoša – musel som dlhšie rozmýšľať, kým som prišiel na to, prečo intuitívne v porovnaní s týmito dvoma básnikmi z toho vychádza Petrík v oboch prípadoch horšie. Problémom je to, že básne zbierky často nikam nesmerujú, autor volí ako výstavbový princíp reťazenie obrazov, ktoré sú do textov nadhodené nezriedka anaforicky, teda začínajúc tým istým segmentom, čo po niekoľkých použitiach pôsobí repetitívne. V celej svojej šírke potom básne pričasto predstavujú iba sled (hoci vydarených) obrazov, ktorých spojenie však neposkytuje takú pridanú hodnotu, akú by čitateľ mohol očakávať. Vo výraze cítiť isté príliš poetické staromilstvo, čo v súčasnosti už pôsobí veľmi nefunkčne – akceptovateľné sú potom zväčša tie texty, kde je táto poetickosť vyvažovaná hravosťou cez (dô)vtipné obrazy alebo slovné hračky. Inak sa to môže zvrhnúť na melodrámu, pričom priťažujúcou okolnosťou môže byť aj nadužívanie takých konotačne stabilizovaných (ba až lexikalizovaných) výrazov ako „jeseň“ alebo „anjeli“. Samozrejme, treba povedať, že zbierka má aj veľmi dobré básne, k tým najlepším podľa mňa patrí Korešpondencia (s. 11) a Čakanie (s. 32) – aby som to zhrnul, jednotlivo vedia texty zaujať a azda i nadchnúť (no možno len v nich spomínaný objekt túžby), ako celok však Nakladanie svetla do octu nenadchýna.
Po prečítaní zbierky Emila Babína Čítanie tváre (PETRUS) mám zmiešané pocity – textom sa nedá uprieť istá literárna zručnosť, viaceré majú dobrý náboj, či už vo forme myšlienky, pointy, alebo hravého či poetického prevedenia, málokedy sa však tieto atribúty stretávajú v tom istom texte. Napríklad báseň Zaľúbený kat (s. 47) má myšlienku aj vtip, len prevedenie značne kríva; alebo iný text má dobrú pointu: „A ešte drobná závisť netopierom: / Človek visí inak“ (s. 55) – lenže potom sú tu tie menej vydarené, či dokonca nevydarené verše: „Dážď vytiahol svižné paličky / a bubnuje z oblohy“ (s. 26); „Kamene... / Putujúce v putách. / Odkiaľ a kam? / Ťaží ich zemská tiaž, / kým zádrapčivý prúd v potoku / ich stále kamsi postrkuje / a pred každou notou vody husľový kľúč“ (s. 34); „Už praská krehký pancier súmraku“ (s. 37); „na nebi oblaky sa pasú“ (s. 69). Máme niečo považovať za dobrú poéziu iba preto, že je to pekné? A ešte k tomu iba gýčovo pekné? Viaceré obrazy v tejto zbierke majú totiž charakter preornamentalizovaných impresií – resp. diskutabilné je už nazvať ich impresiami, keďže obraz s takouto kvalitou by mal vyvolať istý dojem pri spojení s čitateľskou skúsenosťou a nemal by byť zahádzaný „poetizujúcimi“ prívlastkami. Autor často osciluje medzi takýmito impresiami a básnením o veľkých, abstraktných veciach, teda vlastne skôr stavia impresie a „veľké veci“ ako dva významové póly svojich textov, zriedka to však funguje, pretože oháňanie sa ohromujúcimi slovami namiesto naznačovania hĺbky predstavuje veľmi nefunkčný prístup, občas ústiaci až do nechcene smiešneho (upozorňujem na odlišnosť výrazov „smiešny“ a „vtipný“) výsledku: „A bezbrannosť spiacej sýkorky / sa ma zrazu dotýka viac / než osud celého lesa“ (s. 54).
Zbierka Krajina Kaina (FAMA art) Jozefa Puchalu trpí nevyváženosťou obsahu a formy – obzvlášť frustrujúco môže pôsobiť samoúčelné titulovanie básní slovnými hračkami: Záklonom chránená (s. 18), Piata pieta (s. 28), Story z Tóry (s. 34) či Mailovanie v husej koži (s. 54). Džízs. Čaro nechceného spočíva v tom, že výsledné tvary pripomínajú poetiku nonsensu, ale básne sú zrejme myslené vážne; úsilie doplniť druhý člen rýmovky pričasto vytvára ruptúru medzi tým, ako texty znejú po fonetickej stránke (dobre) a ako vyznievajú po stránke sémantickej (nepatrične): „Vrháme tieň / na kaluže // Boh nemá fén / tma neluže“ (s. 60). Puchalova poetika sa mi nezdá úplne márna, zbierka má aj svetlé momenty, autor by však k básneniu mohol postupovať striedmejšie – takpovediac menej exhibične.
Zuzana Szatmáry napísala zbierku veľmi rôznorodých básní, ktoré sa rozhodla spojiť do knižky s názvom Čiernidlo (OZ Krásny Spiš). Práve heterogénnosť a absencia akéhokoľvek jednotiaceho princípu či aspoň zrozumiteľného členenia na menšie celky podľa tematicko-sémantických okruhov je azda najslabšou stránkou titulu. Nájdu sa tu výrazovo vážne kúsky, ale aj pomerne insitné rýmovačky, ktoré sú skôr simplicitné ako jednoduché. Je mi jasné, že väčšina básní sa nemá brať vážne, ale ich nevážnosť, ktorá sa prezentuje ako nezáväznosť až rozšafnosť či frivolnosť, pôsobí veľmi lacno, občas prvoplánovo a niekedy dokonca trápne. Uvedené symptómy sa najtransparentnejšie ukazujú pri tých básňach, ku ktorým je pripísané určenie „(Pesničky prešporskej kofy)“. Aby som nebol vyslovene negatívny, našiel som aj dobré texty – Run a poem (s. 38), Kontrakultúra (s. 41), Pohoršená láska (s. 42 – 44) či Veľký piatok (s. 47) – na dobrú zbierku je však toho málo.
Vysoké očakávania nedokázala naplniť zbierka Sonáta pre zem Kataríny Mikolášovej (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) – latku si pritom autorka nastavila sama, na prvých stranách zbierky sa totiž nachádzajú (aj) dve veľmi dobré básne: Chvíľa absolútneho ticha (s. 10) a Tvárou k zemi (s. 11). Potom sa však verše príliš sentimentalizujú a splošťujú – spovrchnievajú. Príkladom nech je tu báseň Bozk (s. 20): „tichý prienik svetov / a po ňom – // utajený tlkot srdca / na úteku“, alebo verše: „nespíš / lebo chvíľa snovaná snami sa ukladá / do tvojho lona ako spiaca nevesta“ (s. 28). Nechcem tým však povedať, že zbierka je zlá, len podľa môjho názoru nie je výnimočne dobrá, pretože na poéziu nestačí pospájať poetické obrazy a tešiť sa z toho, aký je výsledok poetický – takisto na krásu nestačí pospájať krásne veci a tešiť sa z krásy krásy. Na margo doslovu Vlasty Krajčovej: trochu opatrnejšie by som v súvislosti s predmetným titulom narábal s výrazom „majstrovský“.
Chcel/a by si zabudnúť (KAT4)
Zbierku Jany Bodnárovej Uprostred noci sa chcem ísť prejsť (Perfekt) otvára zaujímavý text, ktorý vzdialene evokuje Pustatinu T. S. Eliota, aktualizovanú do tragicky konkrétnej podoby alúziou na Divného Janka Kráľa. Ten, kto po takomto úvode očakáva ponuré pásmo (zbierka totiž nemá obsah a jednotlivé básne nedisponujú samostatným nadpisom, takže sa prirodzene zlievajú do väčšieho celku) imaginatívnych a emočne nabitých obrazov, však bude sklamaný – výsledný tón totiž veľmi kazí spôsob vyjadrenia, a to až do takej miery, že sa zbierka stáva v podstate nečitateľnou. Ide predovšetkým o gramatické a rôzne iné rýmy, ktoré sú technicky na veľmi slabej úrovni a v kontexte tejto knižky akurát tak kazia jej atmosféru. Tomuto nefunkčnému rýmovaniu sekunduje miestami prazvláštny slovosled, nadužívanie abstraktných substantív a redukcia počtu slovies – veršami sa treba doslova nasilu prehrýzť, napríklad: „stretla som modernú Evu / na javisku v Arche. / vzala si masku klaunky, rebelky. / nie je v diaľke. / sníva o starom Edene, / dráždi Adama v župane / s fotoaparátom pre imidž“ (s. 14). Celkovému dojmu by určite viac pomohla hovorovosť výrazu než snaha o takúto kostrbatú artistnosť.
„V opičom cirkuse klauni nemajú svoje bambuľkovské nosy na gumičke. Ich nosy sčerveneli od pádov na zem, od prílišného pitia a pritrafených pästí, ktoré presne trafili. Zvieratá občas krotiteľom odhryznú hlavu a žongléri vymenia loptičky za granáty“ – citovaná pasáž pochádza z najlepšieho textu zbierky Opičí cirkus Maroša M. Bančeja (Vydavateľstvo Matice slovenskej), ktorým je... doslov Petra Uličného. Problém samotných veršov je v tom, že ich rebelantsko-expresívny tón pôsobí skôr deklamatívne ako autenticky a skôr lacno ako ozajstne, posúďte sami: „Keď mykne riťou / ktorej je načim vykať / prídu mi na um / výroky môjho strýka / Len veľká riť / vie očariť / (Ona má najväčšiu v chotári)“ (s. 28) – úryvok pochádza z básne, ktorá nesie „originálny“ názov Koriťnačka. Treba povedať, že napríklad Rozprávka (s. 53) je vydarená miniatúra, a teda sa zdá, že čím viac lyrický subjekt rozpráva, tým viac tára. A vlastne ide o také krčmové básne – dá sa na ne, hádam, aj niekoho zbaliť, ak ale dotyčná nie je opitá, je to veľmi nepravdepodobné.
Zbierka Silvie Gelvanicsovej Divé Maky (Spolok slovenských spisovateľov) ma o svojej kvalite nedokázala presvedčiť. Štylizácia lyrickej subjektky do polohy divožienky či dokonca archetypu lesnej víly totiž ešte z riadkov textov ozajstné verše básní nerobí – dokonca by som povedal, že to vyznieva ako neúprimná póza (uznávam však, že to môže byť len nešikovné). Vskutku nič objavné ani nekonvenčné – nič divé – v zbierke nenachádzam, iba už toľkokrát recyklované obrazy ako „vinič si šepká s vánkom“ (s. 21) či: „Som to ja / kto píše tieto riadky. / Len v inom živote“ (s. 46).
Veterné mesto (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) Kataríny Džunkovej považujem za neúspešný pokus o oživenie poetiky, ktorá už dnes azda ani nemôže fungovať. Epicky rozsiahle verše nemajú rovnakú epickosť v obsahovej stránke (niežeby v nich nebolo veľkých slov, aj k tomu sa dostanem), výsledok pôsobí verbalisticky, samoúčelne ornamentalizovane a veľmi sentimentálne a pateticky – dalo by sa to nazvať superlatívnou či pompéznou poéziou, prípadne... hm... áno, je to typ „božskej“ poézie, ktorá je tak vysoko, až na ňu smrteľník nevidí, vďaka čomu sa stráca akákoľvek skúsenostná hodnota. Text potom nie je výpoveďou bytostne zaangažovanej lyrickej hrdinky, ale iba prozaicky neosobným vyjadrením mohutnosti či monumentality. Šírke výrazu pomáha nadmiera prirovnaní, básnických prívlastkov, metafor a na seba sa vŕšiacich poetických obrazov, takže zbierka je prepoetizovaná až príliš. Kde je skromnosť a neisté hľadanie pravdy a krásy vo svete? Tu rozhodne nie, no ani opačný pól – oslava pravdy a krásy – neznie čisto, skôr falošne: „Ako len dupocú stáda sĺz po pustej zemi, / keď zaniká a keď sa znovu rodí plač / a očistná jar nezarobí nič, / keď vietor ako črepiny / napokon rozveje lupene kvetov“ (s. 12).
Dve zbierky Jána Liteckého Švedu napísané ešte pred rokom ’89 vyšli pod názvom Majstri labyrintu a Majstri pokroku (Post Scriptum), doplnené sú o nové básne zhrnuté pod časť Majstri Babylonu. Z týchto troch častí sa mi zdá byť relatívne obstojná časť druhá, no celkovo pôsobí poézia v tejto publikácii prvoplánovo, zatrpknuto, prvoplánovo zatrpknuto a miestami pózersky či povrchne – rebelantstvo v prvej časti a kritika spoločnosti vo zvyšných dvoch vyznievajú plocho (hoci sa dajú považovať za autentické). Popri umelecky nepresvedčivých textoch za veľký mínus považujem niekoľko dedikovaných básní: 14. marec (s. 77), 18. IV. 1947 (s. 78) a 11. IX. 2001 (s. 89) – áno, viažu sa k tým udalostiam, ktoré vám zídu na myseľ, nie, v záujme veci z nich nebudem citovať.
„Indivíduum nerozvíja seba, osobnosť áno“ (s. 57), píše sa v zbierke Tibora Kočíka Rok zasvätenca (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Takýchto zábavných dichotómií je v knižke viac – subjekt tu hovorí: „takto to je“, no potom je zatrpknutý, pretože ak on tak skvelo rozumie svetu, prečo ten zlý svet nerozumie jemu, (starnúcemu) básnikovi? Alebo inde – tiež s istou dávkou bohorovnosti (či básnickej demiurgickosti?) – hovorí: „poézia je lovecká vášeň“ (s. 31). Teda zbytočný narcistický mačizmus? Lovecká vášeň totiž nie je neprekonateľná túžba po celistvom poznaní alebo aspoň chvíľkovom uchopení sveta a nie je to ani permanentne mučivé uvedomovanie si nemožnosti dosiahnuť počas života viac ako iba niekoľko momentov jasnozrivosti... Baudelaire sa predsa nespíjal a nedrogoval z roztopaše, ale práve pre toto – lenže autor má aj v otázke Baudelaira jasno: „Rozžiaril sa neónový nápis: / Fin de siècle“ (s. 40). Možno je to celé iba grandiózna subverzia – mne sa však zdá, že sa tu nebásni, ale o básňach iba rozpráva, rozpráva, rozpráva...
Zošitok s básňami Evy Bachletovej, ktorý nesie názov Vo večnosti slobodná (ViVit) a má podtitul Výber z duchovnej poézie, obsahuje texty prevažne modlitebného charakteru. Bohužiaľ, publikácia nemá z čitateľského hľadiska žiadnu hodnotu – problémom je používanie takých veľkých slov, ktoré nenechávajú priestor recipientovi nielen na imagináciu, ale dokonca ani na interpretáciu. Verše sú písané s istou definitívnosťou, smerom k ich prijímateľovi sú nepriepustné, z uhla pohľadu Ecovej teórie by sa dalo konštatovať, že ide o uzavreté dielo. Povedanému sekunduje deskriptívny rozmer – ten je dokonca taký silný, že ak sa zavše objaví básnický prostriedok, tak je buď lexikalizovaný (teda vyvoláva reakciu „toto som už niekde počul“), alebo pôsobí príznakovo, nepatrične, ako päsť na oko. Predkladaný titul je teda ukážkou toho, ako sa aj hlboké prežívanie dokáže sploštiť pri prepise do slov.
Lyrický subjekt zo zbierky Mariána Šidlíka Len tu žiť (Vydavateľstvo PECTUS) si žije vo vlastnom svete – ten, pravda, neoplýva ani ohromujúcou imagináciou, ani neukazuje trecie plochy v spojení s realitou. Ide o pateticko-sentimentálne-romantický svet, ktorý je mylne považovaný za doménu poézie. Vzdušné zámky, stavané s pomocou básní nazvaných napr. inkontinencia vášne (s. 50) či harakikirikí (s. 58), veršov ako „okrové kontúry neba / bronejú ako slivky“ (s. 47); a melodramatických s veľkým začiatočným písmenom písaných výrazov „Čas“ (s. 50), „Túžba“ (s. 59), „Neha“ (s. 71), sa rozpadávajú jedna radosť.
No a na ilustráciu toho, akú poéziu môžeme nájsť v zbierke Viktórie Laurent-Škrabalovej Spiatočný lístok na západ (Art Floyd), azda postačí niekoľko názvov básní: Hľadanie spriaznenej duše, Žijeme pre moment, Neprestať snívať, Zahanbená, Polnočná múza. Že nestačí? Pre otrlejších ponúkam niekoľko veršov: „Od Seiny dobiehajú ma rybie prsty / Zastoknuté do tela utopencov“ (s. 86), „Na medenej osnove tratí / uchvátil ju pohľad / na zmŕtvychvstanie cieľov“ (s. 98). Neúnosná je tu miera silene príznakových poetizmov, obsedantné používanie prívlastkov, ktoré už dávno stratili atribút „básnický“ (samozrejme aj v genitívnej väzbe) a celkovo nič neprinášajúci, vyprázdnene konvenčný výraz, ktorý nezachraňuje ani invokácia Paríža či veľkých francúzskych básnikov.
Ešte čosi
Na záver ešte k jednému fenoménu, ktorý som pracovne nazval „algoritmus starnúci_básnik“ (ASB). Ide o typ básnenia, v ktorom obvykle starší lyrický subjekt často prvoplánovo kritizuje súčasnosť, najmä mladšie generácie, prípadne sa ešte nadôvažok obracia za „starými zlatými časmi“. Súčasne vo veršoch takéhoto subjektu silne rezonuje nekompatibilita so svetom dneška, ktorá je však dotovaná nielen rýchlo sa meniacim, vyvíjajúcim sa prostredím, ale i veľkou neochotou lyrického subjektu prispôsobiť sa – hrdina takýchto básní by neraz chcel (ach, keby len mal sily ako zamladi!) strhnúť svet smerom do blízkej či vzdialenejšej minulosti, alebo mu aspoň zabrániť v ďalšom posune vpred, ktorý podľa neho nevyhnutne ústi do apokalypsy. Teda starnúci_básnik sa riadi heslom „dobre už bolo“. Samozrejme, tento typ poetiky existuje odnepamäti, teraz je nekriticky kriticky (čiže až hejtersky) zameraný na to, čo si ešte stále najmä staršie ročníky predstavujú pod postmodernou.
Áno, generácie dospievajúce po roku ’89 majú pred sebou otvorený svet, to však môže byť rovnako výzvou na jeho skúmanie, ako aj zdrojom paralýzy, nedá sa teda povedať, že by sme „nevedeli, čo so sebou“ – také vnímanie by bolo reduktívne. Milý starnúci_básnik (inak, aby bolo jasné, naozaj nejde o vekovú hranicu, ale skôr istý typ ťažko pochopiteľnej zatrpknutosti), svet, v ktorom žiješ a ktorý ešte stále zvykneš volať postmodernou (hoci pomaly ale isto smeruje k post- či transhumanizmu), sa dá charakterizovať istou relativizáciou hodnôt, nie je to však ozvena biblickej Sodomy a Gomory – je to rýchlo sa meniaci substrát, v ktorom je ťažké sa ukotviť. To neznamená, že sa o to nepokúšame. Teda takto: doba nie je zo svojej podstaty skazená a zlá, nie je ani zo dňa na deň horšia, nie je to „to najhoršie, čo sme zažili“, je to jednoducho také, aké to je. Sťažuješ sa, milý starnúci_básnik, na to, že mladí sú skazení preto, lebo ti nerozumejú, že nemajú hodnoty preto, lebo stopercentne nezdieľajú tie tvoje – a ja ti hovorím, že to je neproduktívne, nekonštruktívne a nefér, obzvlášť ak toto vyjadruješ vo veršoch. Postmoderna je totiž pre nás niečo, čím sa musíme premyslieť – pomaly, zodpovedne a komplexne. Strata hodnôt nie je našou definujúcou hodnotou, sme síce stratení, ale to len preto, že svet je zložitejší ako jedna rovná cesta. Naše cesty sú krivolaké, napriek tomu sme odhodlaní po nich kráčať: vo vede, v spoločnosti, v poézii.
Matúš Mikšík
