Vyhľadávanie
Gennadij Ajgi:Obdarená zima
Výber z celoživotného diela rusko-čuvašského neoavantgardného básnika Gennadija Ajgiho (1934 – 2006) Obdarená zima sa usiluje o relatívne komplexné predstavenie jeho tvorby a jej slovenskej recepcie. Prináša v preklade prierez autorovou lyrikou, úplnú zbierku Poklona – spevu, autorove kľúčové esejistické a memoárové texty venované Velemirovi Chlebnikovovi, Borisovi Pasternakovi a Franzovi Kafkovi, eseje Sen-a-poézia a Poézia-ako-Mlčanie, štyri slovenské rozhovory s básnikom, spomienku Galiny Ajgiovej na posledné obdobie manželovho života a na jeho pohreb, tri básne Jána Zambora venované Gennadijovi Ajgimu, malý kalendár autorovho života a diela od Valerija Kupku a Zamborovu reflexiu básnikovej lyriky a jeho myslenia o poézii. Výber zostavil Ján Zambor, texty spolu s ním preložili Ivana Kupková, Valerij Kupka a Miroslav Válek. Kniha vychádza vo vydavateľstve F. R. & G. Uverejňujeme úryvky z Ajgiho memoárovej prózy o Borisovi Leonidovičovi Pasternakovi v preklade Jána Zambora.
Každodennosť zázraku
Stretnutia s Borisom Pasternakom. 1956 – 1958
*
Bol som vtedy študentom moskovského Literárneho inštitútu. Internáty inštitútu boli v Peredelkine, býval som v jednej izbe s priateľom Rimom Achmedovom, rusko-baškirským spisovateľom.
R. Achmedov spomína (...): „Vo vzťahu Ajgiho k Pasternakovej poézii sa odohrala tá istá premena ako so mnou. Spočiatku – v rokoch 1953 a 1954 – sa zúrivo staval na odpor, keď som sa mu usiloval vtĺcť do hlavy banálne pravdy, ktoré sa mi zdali až elementárnymi. Zúrivo ma napádal, ironizoval. Po nejakom čase sa začal zamýšľať a voľky-nevoľky sa priznával: áno, niečo v tom je. Potom, keď absolvoval isté štádium nebadateľného zlomu v poznaní, zrazu sám pre seba učinil objav a zvolal: ,Ale veď to je predsa geniálne!‘ A žiť Pasternakovými veršami sa preňho stalo rovnakou každodennou potrebou ako pre veriaceho obrad modlitby.“
A tu sa májovou nocou roku 1956 vraciam do internátu – z prvého stretnutia so svojím božstvom. Niekoľko hodín strávených s B. L. na verande jeho chaty mi pripadá ako obrovský krútiaci sa sútok Shakespearovej Búrky a Sna noci svätojánskej.
V izbičke, kde som býval s Rimom, som sa zjavil po polnoci. Priateľ, ktorý ma netrpezlivo čakal, volá:
– Čo sa ti stalo, cestou si plakal? Veď si celý mokrý!
– Neviem, nakoľko som mokrý od sĺz, – odpovedám, – a nakoľko od jeho bozkov... Tak veľa ma bozkával...
Takto vchádzam do obrovského sveta Pasternaka básnika, ale aj staršieho druha, Učiteľa a unikátneho Spoločníka.
*
Celý bol v moci nedávno dokončeného románu. Akoby ho obklopoval živel akejsi donekonečna sa rozširujúcej Slobody, v ktorej sa dvíhala, prechádzajúc z jedného stupňa na druhý, a vznášala sa – všezahrnujúco a nezadržateľne – neprestávajúca oduševnenosť.
A vôbec téma slobody, v súvislosti s románom, v našich rozhovoroch dominovala.
*
Raz som sa dotkol vyjadrení B. L. o tom období Majakovského, ktoré „nechápe“ a „neprijíma“.
– Keby nebolo Majakovského „angažovaného obdobia“, – povedal som, – keby bol postupoval priamo v línii hlavných tragických poém, nasledujúcou „poémou-krokom“ by bol – výstrel.
– Poému Na plné hrdlo pokladám za odložený výstrel, – odpovedal B. L.
Myslel som si a naďalej si myslím, že v danej dobe boli dva rovnako pôsobiace básnické póly – Majakovskij a Pasternak. Myslím, že nepretržite činný pól Majakovského B. L. pociťoval a bral do úvahy celý život, spor s Majakovským, Pasternakovo antipodické potvrdzovanie svojho svetonázoru, podľa mojej mienky, bolo prítomné aj v konečnom formovaní zámeru Doktora Živaga..
*
.... druhú tému, prenikajúcu rozhovory B. L. so mnou, vôbec všetko naše stýkanie sa (zachycujúcu široko, „pulzujúco“, žiarivo) by bolo možné nazvať témou „tunajšskosti“, „každodennosti“ zázraku. (...)
Na spomínanú tému B. L. začal hovoriť pri druhom stretnutí.
– Zázrak, – veď to je jednoduché. Je tu vedľa, všade, stále. Keď je pred vami text, nemáte do činenia s písmenami, ale s duchom samého autora, – máte do činenia s ním samým! Zázrak, – sedíte predo mnou, to je – tiež zázrak!
*
V letné ráno 1958 som šiel z Peredelkina, ponáhľal som sa do Literárneho inštitútu, kde som vtedy študoval. Do toho dňa som vstupoval s ťažkosťami: poriadne som meškal na hodinu a navyše šiel so mnou študent, ktorého som často vídal medzi chlapcami-nacionalistami z Litinštitútu. Na rázcestí, trochu ďalej od peredelkinského cintorína, som chcel zahnúť doprava. A zbadal som Borisa Leonidoviča: kráčal, v bielom plášti, priamo oproti nám. Nebudem sa pokúšať ho opísať: vtedy som si sotva niečo všimol, okrem toho, že predo mnou bol – on, neurčiteľný, ako prírodný jav.
Boris Leonidovič spustil búrlivý monológ:
– Aká škoda – vidím, že sa ponáhľate – to je ráno! – nemáte čas – ako veľa by sa mi žiadalo povedať! – veď vy ma pochopíte! – musíte to pochopiť! – máte málo času! – no pochopíte to: najhlavnejšie – najdôležitejšie – je práve toto ráno – dedina – Vy – toto nebo – všetko súčasne: tento svet – všetko spolu – príroda – nebo – tieto borovice! – všetko toto – pochopené súčasne a spolu – nech bude tým, čo Vám chcem povedať! – chcel by som, aby ste to pochopili, prijali, – súčasne, všetko spolu! – aby to všetko bolo s Vami – pochopili ste ma, však? – musíte to pochopiť!“
Dodám, že som si vtedy nestihol všimnúť, ako sa B. L. skryl za borovicami. Môj ohúrený spoločník, spomínaný študent, stál s dokorán roztvorenými očami.
– To je teda Pasternak?
*
Veľa sa nahovorilo a popísalo o Pasternakovom „egoizme“ a „egocentrizme“.
Raz o tom so mnou začal rozprávať sám. Len tak, – akoby sa ponosoval.
– Všetci ma obviňujú z egoizmu. Mojim príbuzným je so mnou ťažko, všetko chápem. Povedzte však, vari je to egoizmus, keď všetko, – všetko prírodné, všetko trpiaco-ľudské, všetku neslýchanú krásu sveta, – nasávaš, nekonečne vstrebávaš do seba, aby si to všetko, – vrúcne, štedro, bez rozmýšľania, – dal, rozdal – nevieš komu, – bez adresy, – všetkým, všetkým!
*
V marci 1958 ma vylúčili z Literárneho inštitútu a „z radov komsomolu“ s formuláciou: „Za napísanie nepriateľskej knihy básní, podrývajúcej základy metódy socialistického realizmu“.
Túto zvesť B. L. prijal aj ako úder pre seba samého. Stretli sme sa hneď po tom, – s vnútornou sympatiou, nezačali sme posudzovať túto udalosť. Povedal som iba:
– Je to – správny vývin osudu, dávno som predsa v tom riečisku, a preto som v podstate spokojný.
B. L. mlčky prikývol.
Ale po nejakom čase sa po Peredelkine rozchýrilo, že jeden zo študentov Litinštitútu spáchal samovraždu. B. L. zašiel smerom k internátom a prvej skupinky študentov, ktorú stretol, sa spýtal na mňa. (Bol som trochu prekvapený, no potom som zvláštny nepokoj B. L. pochopil – videl, že som ťažko prežíval svoj rozchod so ženou, a to sa odohralo hneď po udalostiach na Litinštitúte).
Mimochodom, samovraždu spáchal ten študent, ktorý sa na vyššie opísanom stretnutí s B. L. na cintorínskom rázcestí s ohromením spýtal: „To je teda Pasternak?“ Zanechal lístok so slovami, že z mučivého „prostredia“ preňho nejestvuje iné východisko.
*
Po smrti B. L. som sa v priebehu najťažšej (a predsa už „znesiteľnej“) štvrtiny storočia často zamýšľal: ako mohol Pasternak vydržať strašné polstoročie sovietskeho života?
Spomínal na mnohé, medziiným rozličné „životné maličkosti“ (ktoré v týchto spomínaniach neuvádzam, nechávam si ich iba „pre seba“).
Rozmýšľal som o jeho znášaní života – ako o nejakej záhade.
Vysvetlenie toho, ako všetko vydržal a zvíťazil, sa mi javí („okrem iného“) v nasledujúcom:
Boris Leonidovič mal podľa mojej mienky geniálnu schopnosť očarúvať sa, – byť očarovaný čímkoľvek a v ktorejkoľvek chvíli: padajúcim listom, dieťaťom, ktoré stretol na prechádzke (dodnes naňho spomínajú „prostí ľudia“ v Peredelkine: „Zo spisovateľov sa iba Pasternak s nami zdravil“), pochmúrnym dažďom, akýmkoľvek spolubesedníkom, – ako sám hovoril: „všetkým-všetkým“ – životom, Vesmírom, vlastnou básnickou Mierotvorbou.
*
Jedna z mojich prvých ruskojazyčných básní sa nazývala Obdarená zima. V tom názve je skrytý „citát“ z Pasternaka, – vedel som, že medzi blízkymi o mne hovoril: „Je obdarený“.
Moje veľké ruské jednozväzkové vydanie, ktoré vyšlo v Paríži roku 1982, tiež nesie spomínaný názov (bolo v tom moje uchovanie istého „odkazu“ B. L. – tajného, iba pre mňa).
Ako na ďalší „odkaz“ som vždy spomínal na nasledujúce slová:
– Je mi blízka Vaša spätosť s prírodou. No žiada sa mi povedať, že príde čas, keď sa budete musieť vedome usilovať o uchovanie tejto „danosti“ ako akéhosi Vášho dlhu vo vzťahu k vlastnej práci.
Pri našom predposlednom stretnutí začiatkom roku 1959 B. L. povedal:
– Rusko je – šťastné miesto pre umelca. Tu sa ešte nepretrhlo spojenie človeka s prírodou.
*
V jeseni 1959 som odcestoval do Čuvašska, domov, k umierajúcej matke.
V dedine som žil „pod úradným dozorom, ako nepriateľský element“, – ako bolo vyhlásené na zasadnutí miestneho okresného výkonného výboru.
Z Moskvy mi často prichádzali listy – od Iriny Jemelianovovej. A zrazu prestali chodiť. A raz v noci – tajne – ma navštívili dvaja mladí muži zo susednej dediny (obaja – vylúčení z akéhosi sibírskeho inštitútu z „ideologických dôvodov“): „Veľa sme o Vás počuli. Hovorí sa o Vašom spojení s Borisom Pasternakom. A rozhodli sme sa Vám oznámiť, že zahraničné „hlasy“ teraz vysielajú, že je ťažko chorý.
Po nejakom čase som dostal telegram. Akoby sa zdvihli z papiera, udreli ma slová: „Klasik umrel“.
Moja matka, pologramotná roľníčka, mala dramaticky-rozvinutý um a bola mi ozajstnou duchovnou družkou. Rozprával som jej o Pasternakovi, chápala jeho význam v mojom živote.
– V každom prípade musíš byť na jeho pohrebe, – povedala. – Cestuj. Spoľahni sa, – do tvojho návratu nezomriem.
Nastávala noc. Rozbehol som sa poľom do ďalekého okresného centra, aby som sa odtiaľ dostal na železničnú stanicu.
Svietil mesiac. A zrazu mi zišlo na um ešte raz prečítať telegram – stálo tam: „Pohreb v utorok“.
Borisa Pasternaka pochovali pred troma dňami...
Moja matka umrela presne dva týždne po skone Borisa Leonidoviča.
Takto – strašným dvojnásobným úderom – sa skončila moja mladosť.
7. – 13. júna 1990
