Hold literatúre a jazyku

Odkiaľ ste, Mohamed?

„Som zo sveta literatúry. Je to moja krajina, môj životný priestor. Krajina, ktorá mi nikdy nič nevytkne, ktorá ma vždy prijme. A preto je dôležité v tej krajine žiť.“

„...vnútorná krajina, krajina hrejivých spomienok a mrazivých temnôt, krajina prvých snov, krajina strachov a potúp tečúcich po úbočiach duše, domovina prašivých psov túlajúcich sa nocami čiernymi ako nafta, bielymi ulicami, mestami, ktoré by aj prízraky opustili, vlasť vykryštalizovaných vízií lásky a nevinnosti, ale aj vlasť smejúceho sa bláznovstva a naukladaných lebiek a neľútostnej rozumnosti požierajúcej pečeň, vlasť všetkej možnej samoty a všetkého disponibilného ticha, jediná vlasť, ktorú pokladám za obývateľnú. O ktorú krajinu ide? Poznáš ju: samozrejme, je to krajina kníh: kníh prečítaných a milovaných, kníh prečítaných a znevážených, kníh, ktoré túžime napísať, kníh bezvýznamných, na ktoré sme zabudli a o ktorých už ani nevieme, či sme ich kedysi otvorili, kníh, ktoré sa tvárime, že sme prečítali, kníh, ktoré nikdy neprečítame, ale ktorých sa nikdy ani za nič nevzdáme, kníh, ktoré čakajú na svoju chvíľu v trpezlivej noci, pred oslepujúcim súmrakom ranných čítaní.“

Mohamed Mbougar Sarr, 31-ročný Senegalčan pôvodom z mesta Diourbel, je jedným z najmladších autorov ocenených prestížnou literárnou cenou Goncourt a prvým oceneným autorom zo subsaharskej Afriky. Študoval na vojenskej strednej škole v Saint-Louis (Senegal), v štúdiu pokračoval vo Francúzsku na vysokej škole spoločenských vied École des hautes études en sciences sociales (EHESS). Ocenený román La plus secrète mémoire des hommes (Najtajnejšia ľudská pamäť) je jeho štvrtým románom. Vo svojich predošlých knihách sa venoval téme terorizmu (Terre ceinte), africkej migrácii (Silence du chœur), téme homosexuality v Senegale (De purs hommes). V románe La Plus Secrète Mémoire des hommes mladý senegalský spisovateľ hľadá autora kultovej knihy publikovanej v roku 1938.

Literárna kritika vo Francúzsku komentuje román ako vtipný, krásny, bohatý, plný erudície. Féerický príbeh prostredníctvom postavy spisovateľa Elimana je cestou okolo sveta kníh, labyrintovou prechádzkou 20.  storočia.

Pri čítaní mi vysychalo v ústach, zastavovala som po niekoľkých vetách, aby som sa nadýchla. Občas bolo treba spomaliť kolotočový závrat z kombinácií použitých slov, štylistických zvratov, rozprávačských prekvapení, z otázok, ktoré text neustále produkoval. „To, že sme pochopili, neznamená, že všetko je jasné.“

Dobrá kniha prekáža

Sarr napísal, že veľká kniha nehovorí o ničom a pritom je v nej všetko. Dobrá kniha je kniha, ktorá prekáža a niekedy to okolie neodpustí. Taká, ktorej sa podarí otvoriť novú otázku vnútri veľkej otázky, čo je to ľudská bytosť.

„Nepadni nikdy do pasce chcieť povedať, o čom je nejaká kniha, ktorú pokladáš naozaj za dobrú. Ľudia chcú, aby kniha bola o niečom. V skutočnosti, Diégane, len priemerná alebo zlá alebo banálna kniha je o niečom. Veľká kniha nemá tému a nehovorí o ničom, len hľadá, čo povie alebo objaví, ale to „len“ je vlastne všetko a to „čosi“ je tiež už všetko.“

Po prečítaní knihy La plus secrète mémoire des hommes by som na otázku, o čom kniha je, povedala, že neviem, vlastne o všetkom. Možno by som sa to aj tak snažila nejako rozviesť. O identite, o krajine, ktorú opúšťame, ale nikdy nestratíme, o matke, ktorej nepíšeme, netelefonujeme, ale aj tak sme s ňou viac ako s kýmkoľvek iným, o tom, že pri návratoch na miesta z minulosti nikdy nenájdeme to, čo sme tam zanechali („svet kedysi milovaný nepodpísal pakt vernosti“), o tom, že realita je aj to, o čom len fantazírujeme, o spomienkach („Nič človeka nezarmucuje tak ako spomienky, aj keď sú šťastné“), o láske k literatúre, o hľadaní („Kdekoľvek si, Faye, dúfam, že si našiel to, čo si nehľadal“), o tom, že minulosť si nás vždy niekde v budúcnosti počká („Nestačí však zabiť, aby človek zničil… minulosť má čas, čaká vždy trpezlivo na križovatke budúcnosti; a odtiaľ otvára človeku jeho skutočné väzenie s piatimi celami, väzenie, z ktorého si myslel, že unikol“).

Hovorí do môjho sveta, za nás všetkých, ktorí poznáme hlasy v telefóne viac ako objatia a spoločné tichá za kuchynským stolom. Kliatbou nie sú kilometre, ale čas. „Zniesol by som byť miliardy míľ od rodičovskej tváre, ak by som mal istotu, že čas prekĺzne bez škôd. Je to však nemožné, vrásky sa musia prehĺbiť, zrak oslabiť, pamäť zlyhať…“

Detstvo nás doháňa do posledného nadýchnutia, pamäť nemilosrdne filtruje, čo opustí a čím nás bude trápiť, skúmame zákutia našej najtajnejšej pamäti a spolu s proviantom na cestu si minulosť nesieme v batohoch, ktoré nikde nemôžme zložiť. To veľké „čosi“ v románe La plus secrète mémoire des hommes je aj bolestivé konštatovanie, že čas v nás zabíja ilúziu jedinečnosti našich rán. Všetko sa obrúsi, zovšednie, vybledne, splynie s ľudskou masou. „Nič ľudské nie je jedinečné.“

Hľadanie najlepšej otázky

Novinárom, moderátorom literárnych diskusií odpovedá pomaly, s prízvukom dôrazne vyslovujúcim hlásku r, a pritom jeho francúžština je čistejšia a bohatšia ako tá, ktorú denne počúvam. Má svoju intonáciu a kadenciu, z jeho slovnej zásoby, spôsobu, ako stavia vety, z nečakane použitých slov s presným zásahom do pocitov vzdáva francúzskemu jazyku hold.

Knihu písal tri roky, avšak na otázku, koľko mu trvalo napísanie knihy, odpovedá, že písaniu zodpovedá nedefinovateľné obdobie, obdobie spolužitia s vlastnou obsesiou, obdobie všetkých prečítaných kníh, sústredené hľadanie, ktorého výsledkom nie je odpoveď na otázky, ktoré si človek kladie, ale tá najlepšia otázka. Výsledkom v procese písania je otázka, ktorá nás uspokojí.

Ako čerstvý laureát ceny Goncourt zdôrazňuje nutnosť uvedomiť si, že frankofónna literatúra nie je len Francúzsko a že keď odmeníme spisovateľa z Kanady, Haiti alebo africkej krajiny, nemá to byť preto, že mu preukazujeme službu, že napĺňame nejaké kvóty, ale preto, že tá literatúra môže byť rovnako kvalitná. Všetci obyvatelia frankofónneho priestoru sú rovnako vlastníkmi francúzskeho jazyka. Pýtali sa ho na pocity, keď sa dozvedel, že jeho román získal cenu Goncourt. „Pocítil som jednoduchú, ale hlbokú radosť, ktorá smerovala do Senegalu, k mojej rodine, priateľom, učiteľom, smerom ku všetkým, ktorí ma formovali.“

Mohamed M. Sarr tvrdí, že hodnotu spisovateľa nerobí miesto, kde píše. Spisovateľ môže byť univerzálny z ktoréhokoľvek miesta, ak má čo povedať. Tiež si však myslí, že  kdekoľvek nepríde človek na to, čo chce povedať. 

Myslím si, že aj keď človek príde na to, čo chce povedať, len málokto to povedať vie. „… pochopil som, že je nielen zriedkavé byť v literatúre pochopený, ale keď je človek spisovateľ, treba urobiť všetko pre to, aby nebol nikdy pochopený úplne.“

„Mám pocit, že každá veta, každé slovo dopadajú vedľa toho, čo ti túžim povedať. Snažím sa zo všetkých síl a požadujem iné: viac hĺbky, presnosti, správnosti. Slová mi unikajú alebo si unikajú: vyšmykujú sa ich vlastnej pravde. Unavujú sa, stávajú sa fádnymi v opakovaní mojej tyranie. Každý nový pokus prehlbuje rozdiel medzi ich skutočnými možnosťami a realitou vnútornej skúsenosti. Nezrádzajú však až tak mňa ako samy seba. Slová páchajú samovraždu.“

Nepýtajte sa ma, o čom je román La plus secrète mémoire des hommes. Je v ňom všetko o živote, i keď život nie je ničím iným ako spojovníkom v slove „peut-être“ (možno).

Mária Danthine Dopjerová (1974)

Vyštudovala angličtinu-ruštinu na FiF UK v Bratislave, na parížskej Sorbone získala magisterský titul anglickej lingvistiky. Od roku 1998 žije vo Francúzsku, pracuje v nadnárodnej spoločnosti. Je autorkou kníh Anglické idiómy pod lupou (Remedium, 2002), Francúzske idiómy pod lupou (Remedium, 2006), Paríž moja láska, môj život (Remedium, 2010), Paríž môj druhý domov (Slovenský Spisovateľ, 2013), Parížske momenty (Slovenský Spisovateľ, 2016) a Francúzsko krížom-krážom (Slovart, 2020).

Na fotografii Mohamed M. Sarr pred prebratím Goncourtovej ceny za rok 2021. Zdroj: wikipedia