Ilustrátorský Oscar

Kniha Myko s podtitulom Kompletní zpravodaj ze světa hub sa skladá z desiatich čísel časopisu, ktorý píšu huby. Kniha je veľmi nápaditá, poučná, prekvapilo ma v nej mnoho súvislostí, ktoré som si predtým neuvedomovala. Vy už musíte byť odborníci na huby!

Daniela Olejníková: To by som si netrúfla povedať. Knižka ma v tejto oblasti dosť posunula, ale stále mám pocit, že je to skôr také otváranie dverí môjho záujmu.  

Pavol Bálik: Ja rád varím huby. Nenachádzam ich, to brat v lese – a ja ich varím. Mám veľa receptov... Ale Danka to povedala veľmi skromne. Treba si uvedomiť, že pri ilustrácii tejto knihy musela farebne aj tvarovo rešpektovať vedecký úzus vo vonkajších charakteristikách húb. A vyzerá to príťažlivo. Dovolím si tvrdiť, že je jedným z mála ľudí na Slovensku alebo aj v strednej Európe, kto dokáže vedecké atribúty zvládnuť aj v ilustračnej grafickej rovine. Je to vlastne ilustrovaná veda. Aj prví biológovia museli byť v dobe bez fotografií nielen vedcami, ale aj výbornými kresličmi. Na výpravách mali skicáre, maľovali, kreslili rôzne druhy rastlín, zvierat alebo húb. Vznikli krásne diela, ktoré vydávali veľké vydavateľstvá v Európe v detských zborníkoch. Je to akoby návrat k ilustrovanému vedeckému bádaniu, ale  Danka dala tým hubám zároveň výraz – majú antropomorfné tváričky. Akoby tancovala na hrane toho, že to musí byť vedecké a zároveň prívetivé pre čitateľa. A tú mieru sa jej podarilo udržať, zvládla to naozaj majstrovsky. Hubový klobúk dole.

Mali ste pri práci na tejto knihe v podvedomí, že toto bude niečo špeciálne?

Daniela Olejníková: Špeciálnosť tohto projektu som videla už v textovom základe. Žneme úspechy, ale základ a originalita boli už v texte Jiřího Dvořáka. Bol geniálny a my sme to vlastne už len nemali pokaziť. Nedá sa povedať, že počas projektu by som si pomyslela ,tak, my s týmto vyhráme,´ ale celý proces bol zábavný aj pre ten text. Je to pre mňa špeciálna kniha a aj keby nevyhrala žiadnu cenu, som šťastná. Počas tých mesiacov, keď som na ňom pracovala, síce prichádzala aj únava, ale keď sa blížil koniec, hovorila som si, ,škoda, že to nemá päťsto strán, lebo by som rada ďalej robila s týmto textom a s tým, čo Paľo pre mňa vytvoril – s laboratórnymi miskami, do ktorých som trúsila huby a nechala ich tam rozrastať.

Ako dlho trvala príprava a čo bolo pre vás najťažšie?

Pavol Bálik: Trvalo to minimálne polroka. Podľa mňa je dôležité určiť si modus operandi, ako naložiť s obsahom, ktorý je veľmi členitý, lebo je to časopis, nie kniha, teda trochu iné médium. Prvý problém, ktorý vznikol, boli hlavičky tých časopisov. Vo svojich vzorníkoch som sa snažil nájsť také, ktoré by nejakým spôsobom tvarovo pripomínali hubstvo, ak niečo také existuje. Potom prišiel, nazvime to nápad, ako pre Danku pripraviť laboratórne podmienky na ilustrovanie. Keď si všimnete ten layout, úprava časopisu je akoby vedecká. Sú to kóje, do ktorých sa vkladajú vzorky alebo zbierka vzoriek, zároveň sú to Petriho misky. Písmo akoby názvov článkov je šablónovité. Vzniklo ihrisko pre Danku, ktorá potom prišla so svojimi hubami a vytrúsila tam všetky ich druhy. Zároveň sme našli dobrý kompromis medzi textom a ilustráciami. Vo väčšine kníh pre deti je ilustrácia dominantná, prevažuje nad textom, ale v tomto prípade je to fifty-fifty. A jej sa podarilo aj na miesta, kde už akoby nebolo čo ilustrovať, dostať ešte mikro-ilustrácie a v rámci layoutu využiť maximum.

Daniela Olejníková: Veď ty si mi poslal mištičky a dohodli sme sa, že môžem robiť hocičo. Niektoré čísla boli plné na maximum a na celistvú ilustráciu nezostával priestor. Tak sa dalo uvažovať, ako by si urobila miesto tá huba. Základ vyzerá veľmi rigidne, ak by ste si odmysleli všetky ilustrácie, ale keďže neboli pravidlá, čo môžem a nemôžem robiť, tak sa mi do toho vstupovalo veľmi ľahko. Samozrejme, platí pravidlo, že to musí byť čitateľné, ale to sa neráta.

Celý rozhovor s Danielou Olejníkovou, Pavlom Bálikom a vydavateľom Jurajom Horváthom s vydavateľstva Baobab si môžete vypočuť v podcaste Knižná revue.