Vyhľadávanie
Ján Buzássy
Básnik a prekladateľ Ján Buzássy sa narodil 10. apríla 1935 v Kočovciach. Do literatúry vstúpil básnickou zbierkou Hra s nožmi (1965), nasledovali knižky Škola kynická (1966), Nausikaá (1970), Krása vedie kameň (1972), Rozprávka (1975), Znelec (1975), Rok (1976), Bazová duša (1978), Ľubovník (1979), Pláň, hory (1982), Zlatý rez (1988), Náprava vínom (1993), Dni (1995), Prechádzka jeseňou (1999), Pani Faustová a iné básne (2001), Zátišie – krátky pôst (2004). Prinášame ukážku z jeho najnovšej zbierky Dvojkrídle dvere (2006). Na vydanie je pripravená nová zbierka Bystruška, ktorá vyjde v levočskom vydavateľstve Modrý Peter.
Nad autorom
Hovorí presne, aj keď sa mýli,
tá presnosť bola pravdou, hodnota
sa skryla za omyl, a v jednej chvíli
sa dielo pod nárazom rozmotá.
Rád by som mal koncepciu, ktorú drží
diamantový uzol, jeho pramienky
by všetko prenikali, ako verní plži
zanechávali zlatú stopu spomienky.
Videnie
Rad sediacich ženských figúr v čakárni,
už prekódovali bežný život čísel
na všetko, čo sa hriechmi vášní premárni,
vrátené na miesto – čím sa vráti zmysel.
Do seba zavinutý ženský tvar
čnie, keď ho dynamizovalo dieťa,
dalo tvar kozmický, nad ním plachá tvár,
veľký tresk, veštba z črepín tohto sveta.
Prvý deň slobody
Dlažba z plochých kameňov, čo navrchu
sú rovné a drsný spodok doľahýna
do mäkkej zeme. Teraz vidno mátohu,
čo má podobu zatúlaného syna.
Matka ho neustriehla, šúcha sa po zadku
tým svetom, ktorý popoludní nespí, koná
podľa ustáleného poriadku,
nebeský jas, v dverách stajne hlava koňa.
Fialové dni
Ponoriť sa do seba, do čiernej zeme,
prekopať sa k tomu, čo je podstatné.
Sú omamné fialové obdobia, keď akoby
sa svet nehýbal, stromy sa zbavili
svojej zodpovednosti, už je v nich iba
drevo. Čo ostane, keď z nás odpadne
všetko povrchné, dokresľujúce, skresľujúce?
Čo je za tým, je pôst. Hĺbka v nádeji.
Dva jazyky
Ach, aký záhadný je úsmev reči,
čo bolo povedané sa odvráti
od toho, čo sa vypovedať prieči –
z mlčania vylisujú sa karáty.
Sú dva jazyky, jeden zhovorčivý,
druhý len trucuje a zuby zatína,
že nevyzradí, čím sa duša živí,
a kam sa prepadá tá zradná hlbina.
Za suchej jari
Suchá jar, aká rýchla, horlivá,
len stihnúť kvet a potom hoci vädnúť,
v horúcom vetre sa zvíjať zaživa,
miesto výhľadu len súbor suchých vedút.
Pokazili sme svet, len orgován
postarom vonia nocou, mimo módy
koncentruje svoj starodávny plán:
len veľa sladkosti a citu hody.
Prekladajúc Annenského
Zas vychladnutý rébus bytia
lúštiť na zakvitnutých stránkach kníh,
tu neuroticky Annenskij sa pýta:
smútok či žiaľ – a čo je bližšie z nich?
Fikusy ako lokaji sú smutné,
rmut vína, chladné kocky, z cigár prach,
tu v medzivečne ako na dne studne
účet sa uzatvára v hodinách.
Verejní činitelia
Nepresvedčiví, seba nepresvedčia.
Vzťah medzi guľou a pancierom.
Aj v heraldike žiari motív meča
viac ako diamant a chalcedón.
Nepresvedčiví, stále iba veria,
že povedú ich detské sandále
nie tam, kde v koláči je diera,
anjel strážca má pri nich namále.
Dva svety
Metaforická prudkosť, čo nás spája
s druhým svetom, je prelet svetskou tmou
až na prah nedostupného raja
pomocou zle pochopiteľných slov.
Všetko sa vyjasnieva z usadenín
rozvíreného prachu, ktorý čpie
sladkými zmyslami a trpkým cnením,
vlákeniek, ktoré kosa žne.
Zlé myšlienky
Prikladáš, človek, márne obklady,
výčitky ďalej pália, horkosť v deji,
ktorý sa trhá, chvíľa ochladí,
telo je klzké ako po oleji.
Rozchádzajú sa krajnosti a kruh,
čo tvoril svet, sa v tichu prepadáva,
bol svetom myšlienok, je svetom múch,
len peniaze sa valia ako láva.
Svet pritvrdil
Svet pritvrdil. Vták vlastné hniezdo chráni
nie ako majetok, lež myšlienku,
s akou sa roky budovali chrámy,
kde duša svieti v malom okienku.
Tvrdosť, ten prízrak. Čakáš na vnuknutie,
tkáš vzduch na výbuch, vodu na vrenie,
na hocičo, čo nie je také kruté,
a nie je pri zárodku zmarené.
Záleží
Veľmi mi záleží na tom zväzku,
pravda, v tých vetách ťaží ťažký štýl,
ale aj v mrákotách má jasnosť blesku,
obraciam stránky, on akoby bil.
Veľmi mi záleží na tom zväzku,
ale to jarmo ťaží, čistý ťah
vie zabudnúť na zabodnutú triesku,
ideme svojím dielom v prachu dráh
Pod oblokom
Najkrajšie kvety, v noci zavreté,
aby sa vyspali do novej krásy
alebo do uvädania – to sa nespletie,
hneď sa o svoje právo hlási.
Aj v tom je krása, rododendron schne
z fialkovej do staroružovej,
jazmín žiari na hocijakom pne,
akoby prosil: ešte pozhovej.
Tichý hlas
Viera je len iný druh poznania,
ale ktorý druh je – a v čom je presný?
A či je viacej druhov, čo obránia
tento svet pred každodennými besmi?
Tichý hlas volá, keď je nedeľa,
žena varí, spieva si pri rádiu,
pridáva sa k nej aj hlas anjela,
tichý hlas, nedeľné zvony bijú.
Tieň
Tieň dverí je stále pootvorený,
aj keď sú dvere vlastne zavreté,
tieň nepredchádza, v tieni korení
nádej na svetlo, na jas po svete.
Nepredchádza a zjavne zaostáva,
začiatok svetla čaká pritajený
na dne a tuší priklonená hlava,
dvíha sa v novom osvietení.
Zmluva vždy hrozí
Vďaka šialenému listovaniu v zmluve
zabúdaš, čo je veľké – nokturnál,
vrania tma, ktorá sa zorou kľuje,
nechcený požiar čo ti v oku stál.
Zmluva s kým? Je to iba papier,
ktorý sa vzpiera, v prstoch obracia.
len aby všetko odoprel a zaprel,
bolesť v duši je tvoja nadpráca.
Pútnici
Šli krajom plným nedočkavosti
a ostalo im iba očakávať
a odďaľovať denné starosti,
rachot hviezd ako keď sa blíži závrat.
Fúzy, čo nezakryjú oheň úst,
a hlúpe vrásky, čo sa tiahnu čelom,
človek nemá rozum, múdra je len púšť –
pomalé rozmýšľanie o tom celom.
