Jana Juráňová- Žila som s Hviezdoslavom

Jana Juráňová: Žila som s Hviezdoslavom

Jana Juráňová (nar. 1957) síce s Hviezdoslavom žiť nestihla, zato našla v zaprášených archívoch a svojej nemóresnej fantázii kontúry Ilony Országhovej, rodenej Novákovej. Náplňou života pani Hviezdoslavovej nebol nikto iný ako On, veľký básnik. „A hoci Ilonin život po smrti muža stratil svoju náplň, nestratil význam. Odkedy sa on pominul telesne, starala sa o jeho dielo, o to, čo po ňom zostalo. A bolo sa o čo starať.“

Juráňová je autorkou divadelných hier a prozaických kníh; jej román Orodovnice (2006) bol nominovaný na Cenu Anasoft Litera za rok 2006 a v roku 2007 zaň autorka získala Cenu Bibliotéky. Napísala aj niekoľko kníh pre deti, napr. - Iba baba 1999, v druhom vydaní 2002), Babeta ide do sveta (2003). Viaceré jej poviedky vyšli v angličtine, nemčine, poľštine, češtine, román Utrpenie starého kocúra bol preložený do maďarčiny a próza Do siete odetá z knihy Siete vyšla v nemeckom preklade. Píše pre rozhlas, prekladá z angličtiny a venuje sa aj publicistike.

„Predstav si, krstný otecko, deti budú z teba maturovať.“ Tú zvesť doniesla Ilonka, ich krstná dcéra. Učila na Obchodnej škole v Kubíne - mladšia bratova dcéra, najmladšia z rodiny, a zrazu je z nej pani učiteľka. Oči mala celkom okrúhle, zreničky plné nadšenia i strachu. Ilonin muž, starecky nachýlený, v tej chvíli ako keby narástol, no zatváril sa skromne, s vážnym výrazom v tvári si bafol z cigary, a hneď ju začal upokojovať, „neboj sa, Ilonka, veď to nejako dopadne“.

Celý Kubín bol na nohách. Študenti sedeli v triedach a morili sa s maturitami, lebo okrem ústnych odpovedí museli vypracovať aj písomnú prácu na konkrétnu tému. Ilona práve chystala obed, premýšľala si plán na ďalší deň, keď u nich na verande zaklopala akási ženička. Pýtala sa na veľkého básnika, či je doma, lebo súrne potrebuje jeho pomoc. Ilona sa najprv vyzvedala, čo sa jej stalo, či jej umrel dakto, alebo potrebuje peniaze. Nemôže predsa každého vpustiť k mužovi. Keď ešte pracoval na súde v Námestove, ľudia sa na neho so všeličím obracali, no ani vtedy si nemohol dovoliť byť advokátom chudobných. Veď by sa napokon stal jedným z nich a komu by to bolo pomohlo? Žena, prosebníčka však nechcela nič prezradiť, len plakala a prosila „drahú pani manželku“, takmer si pokľakla, naozaj veľa nechýbalo a bola by sa zosunula na kolená. Ruky mala zopäté a plačúc prosila, aby mohla hovoriť s pánom básnikom. Ilona bola zmätená, ale povedala jej, nech sa teda usadí v predizbe a počká, a zašla za mužom.

Muž prikývol. Nechali otvorené dvere a Ilona počúvala z vedľajšej miestnosti. Žena začala hneď od dverí lamentovať, že čo si ona počne, čo len bude robiť, a keď sa konečne utíšila, v slzách rozpovedala veľkému básnikovi, že jej syn práve maturuje. Čakala pri škole, či ešte nebude niečo od nej potrebovať a on jej cez nejakú prestávku poslal lístok, že mu určili ako tému práce samotného veľkého básnika, jeho život a dielo. „Pomôžte, preboha, pomôžte,“ spínala žena ruky.

Ilona videla, ako v jej mužovi heglo. Akýsi mladíček kvôli nemu nezvládne maturitu a úbohá matka príde o možnosť mať zo syna pána doktora alebo ktovie čo. A ešte tá hanba k tomu. Ilona nakukla do mužovej pracovne, kde sa odohrávala dráma a preľaknuto sa pozrela na muža. Ten, zahanbený, ale aj nahnevaný, ťažko určiť na koho, šepol jej, nech zavolá Ilonku. Učí na tej škole a synovi tejto nešťastnej ženy určite pomôže. Času je ešte dosť, prácu budú písať až popoludní a dovtedy...

Ženička s vďakou odišla, Ilonin muž sa ledva ubránil, aby mu nebozkávala ruky. Nahnevaný sa zatvoril v pracovni a ani neobedoval.

Neprešla ani hodina a už k nim dobehla zúfalá Ilonka.

„Krstný tatíčko! Čo mám robiť?!“ chytala sa za hlavu. „Ako jej mám pomôcť? Veď ma vyhodia zo školy, ak sa to dozvedia.“

„Ilonka moja a ja mám čo robiť? Matka toho žiaka bola u mňa, celé zúfalá, plačúc ma prosila, aby som jej synovi pomohol. To predsa nemôžem urobiť, aby som o sebe napísal úlohu a pri švindľovaní už vonkoncom nemôžem pomáhať. Preto som ju poslal za tebou.“

Ilonka sa tvárila ako pred popravou. On ju upokojoval a pošepol jej, že keď si nebude dať vedieť sama rady s tou maturitnou otázkou - ako ju zostaviť, odkiaľ začať, ako pokračovať a ako to celé ukončiť -, pomôže jej. A tak sa napokon spolu zatvorili v jeho pracovni, Ilona im doniesla kávu, mužovi aj cigaru. A básnik nadiktoval neteri hlavné body: čo je najdôležitejšie pre študentov z jeho tvorby, roky básnických zbierok, hlavné postavy. Ilonka sa upokojila, najprv sústredene počúvala krstného, potom si začala zapisovať. S poznámkami odišla domov a tam v pokoji prácu napísala, dala krstnému oteckovi skontrolovať, či je všetko tak, ako má byť, a keď on spokojne pokyvkal hlavou, zaniesla prácu zúfalej ženičke, a tá ju cez prestávku podstrčila synovi.

Maturity sa skončili, vzrušenie opadlo. A po niekoľkých dňoch doletela Ilonka k nim domov. Krstnú si ani nevšimla, čo nikdy predtým neurobila, a bez opýtania vtrhla rovno do básnikovej pracovne. Ten sa na smrť preľakol, že niekto zomrel.

„Krstný otecko, krstný otecko, prichytili ma, prišli na to!“ vzlykala Ilonka, plakala, nariekala, strapaté vlasy jej lietali okolo hlavy ako divožienke. Mladé rešetko, pomyslela si Ilona s láskou, aj s malým ostňom žiarlivosti. Ktovie, či by sa aj z nej bola stala učiteľka, keby žila o generáciu neskôr. „Prišli k nám páni z Obchodnej školy a vypočúvali ma. Vraj či som to ja podstrčila tomu nešťastníkovi vypracovanú otázku o Hviezdoslavovi.“

„A čo si im povedala?“ pýta sa Ilonin muž svojej krstnej dcéry, no tá nepočuje otázku a len s plačom vykladá, „nie div, že skúšobnej komisii bola tá práca nápadná, keď ste to vy napísali. Pomenila som ju, no aj tak. Hneď vedeli, že ju žiak nevypracoval sám.“ Vzlyká čoraz hlasnejšie, Ilona jej podáva vreckovku a pohár vody. „Sám riaditeľ a predseda skúšobnej komisie! Stála som tam, triasla som sa, aj som chcela odísť z izby, ale pán riaditeľ len hrmel a hrmel: ‘Slečna, pomáhali ste pri písomnej práci tomu žiakovi?’ Keď odchádzali, hovorili si medzi sebou, že ako učiteľka si mám poniesť následky takého kroku. A ešte vonku mi dohovárali, že prečo som to urobila. Tá hanba! Tá hanba!“ vykríkla Ilonka zúfalo a zvalila sa na gauč.

Okrem jej vzlykov by sa ticho v pracovni dalo krájať. Básnik si sadol. Ilona stála vo dverách pracovne, v duchu mala pred očami tú komisiu, potom svojho veľaváženého brata, Ilonkinho otca, takého hrdého na svojho veľkého švagra, potom zasa tú zúfalú ženičku, matku toho nevzdelaného študenta. Škoda, že to nemôže porozprávať profesorovi z Prahy. No aj on je už v poslednom čase oveľa vážnejší a prísnejší. Možno by mu to ani nebolo smiešne.

„Krstný otecko, nehnevajte sa! Krstný otecko, som stratená, dostanem disciplinárku,“ plače Ilonka.

„Neboj sa, dieťa moje, len to všetko zvaľ na mňa,“ povie ticho Ilonin muž svojej nešťastnej neteri.

„Ako to mám na vás zvaliť, krstný otecko?“

„Povedz im, keď ťa budú vypočúvať, že ti to kázal sám Hviezdoslav.“

Ilona jej uvarila upokojujúci čaj a odprevadila ju domov. Keď sa vrátila, muž bol na prechádzke, vyvetrala jeho pracovňu a zašla sa pozrieť do záhrady.

Na druhý deň popoludní prišla Ilonka už pokojnejšia. Nedali jej pokarhanie, ani ju nevyhodili zo školy.

„A čo si im povedala?“ pýta sa ticho básnik.

„Povedala som im – sám Hviezdoslav mi to prikázal! A potom som im to vysvetlila. A ešte aj, že mi to môžete potvrdiť.“

„A oni? Čo na to oni?“

„Vzali si odo mňa tú otázku, tak ako som ju vypracovala. Vraj k budúcemu roku podľa toho pripravia študentov, aby neboli takí hlúpi a nevzdelaní. Tak predsa to bolo na niečo dobré.“

Kubín onemel v úžase, Kubín pochopil, že veľký básnik má naozaj zľutovanie so svojím nevzdelaným ľudom. Veď aj veľký básnik je len človek.

Ilonka pánom zo školy i z mesta svätosväte sľúbila, že to už nikdy v živote neurobí. Básnik im ešte dodatočne vysvetlil, že otázka bola priťažká, a že dobre urobili, keď ju tak, ako ju s pomocou netere vypracoval, dali do osnov. Páni pokyvkávali hlavami a súhlasili.